„Umenie kráča po špičkách bez hesiel a bez pátosu. Vstupuje naraz ako vľúdny nečakaný hosť, nepredvídane skromný. Ale potom všetko prázdne zaplní a ľuďom je z neho celé tisícročia nevysvetliteľne dobre.“ Kompánkovo umelecké dielo pôsobí rovnakou silou ako jeho vyznanie v rozhlasovom Zrkadlení na margo umeleckej tvorby od prvých jaskynných malieb až po súčasnosť.
Ako malý chlapec sledoval pri práci otca – vychýreného rajeckého rezbára, ktorý vedel z dreva vyčariť medvede, ručiace jelene, násadky na perá i kalamáre. Cez okno sledoval, ako v noci sneh premaľúva domy i krajinu, ako sa uličkami preplietajú maškary fašiangového sprievodu. Ale aj každodenný všedný život: ženy za sporákom, chlapov na dvore, ženičky v poli či kostole. „Moje videnie je návrat do detstva,“ zdôrazňoval výtvarník očarený mágiou. Ako žiak gymnázia v Žiline obkresľoval u sochára a kresliara Sama Bíroša sadrové hlavy gréckych filozofov. Za hviezdne hodiny Slovenska považoval založenie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, na ktorej ho v rokoch 1949 až 1954 učili „hviezdy“ ako Ľudovít Fulla či Koloman Sokol.
Foto: Pravda, ROBERT HUTTNER
S mladými výtvarníkmi, ktorí tiež mali plné zuby tvrdého socialistického realizmu, spoluzakladal v roku 1957 Skupinu Mikuláša Galandu. „Práporom umeleckého prejavu nie sú deklarácie, slová a heslá, ale nový umelecký tvar,“ vysvetlil Kompánek rozhodnutie prihlásiť sa k tomu najlepšiemu, čo vzniklo na slovenskej výtvarnej scéne. K medzivojnovej moderne. Výrazne scénou pohli, ale normalizácia im na krk zavesila eštebákov.
Foto: Pravda, ROBERT HUTTNER
Kaplnky, zvonice, bujaré obrady, jesenné motívy, senníky, poľné znaky… Témy, ktoré sa v jeho obrazoch a sochách vracali nástojčivo ako dôverná melódia. Jeden z najvýraznejších umelcov slovenského výtvarného umenia 20. storočia rozprával o časoch, ktoré sa už nevrátia.
Originálnou výtvarnou rečou zjednodušenou na znaky a archetypy približoval poetiku domova. Extrakt chutí a vôní Slovenska pretavoval do kompaktných a čistých hmôt. V úspornom znakovom tvarosloví, v uzavretej jasnej siluete príbehov zhmotňoval svoju predstavu sveta – imaginatívneho, úprimného a ušľachtilého. Zväčša pracoval s paletou tlmených farieb zeme, občas však zahýril žiarivými tónmi. „Žena sa mi premieňa na dosku, cíp jej šatky na štít strechy, sukňa mi splýva s plotom, lavicou. V krajine pri dlhodobom vznikaní a zanikaní sa človek podobá obydliu,“ vravieval Vladimír Kompánek.
3 x Vladimír Kompánek:
Mal štyri roky, keď namaľoval prvého koníka.
Ako žilinského gymnazistu ho dva roky učil Dominik Tatarka.
V rokoch 1964 a 1966 reprezentoval Slovensko na Bienále v Benátkach.
Foto: ARCHÍV MESTKEJ KNIŽNICE PIEŠŤANY
