Svet Ondreja Rudavského v rytme fantázie

17.01.2016 09:25
Ondrej Rudavsky
Výtvarník Ondrej Rudavský. Autor: ,

Ondrej Rudavský je výtvarník, ktorý vie zvláštnym spôsobom rozhýbať svet. Všetko kmitá, skáče, mrví sa, krúti a beží. Koník klusá len na mieste, ale aj tak vzniká dojem veľkolepého pohybu. Všetko ústi do harmónie, ako keď sa ustáli pohyb v detskom kaleidoskope.

Je tam čaro cirkusu, hracích skriniek, starých kyvadlových hodín, prvých filmov, grotesiek, mechanických klavírov a podobných zázračných vecí z dávneho sveta. Základom sú však klasické techniky prevedené do najmodernejšej digitálnej technológie. Mnohé sú tajomstvom umelca a priniesli mu úspech na svetových umeleckých podujatiach. Napríklad na festivale, ktorý býva každý rok v Nevade – Burning Man, čiže Horiaci muž, je špičková výtvarná udalosť. Ondrej Rudavský je prvý Slovák, ktorého tam minulý rok pozvali s jeho videoinštaláciami.

Pochádzate zo známej výtvarníckej rodiny Rudavských. Kedy sa vo vás ozval umelec?

Nielen rodičia, ale aj starí rodičia boli umelci. Kamaráti rodičov boli tiež väčšinou umelci, často sa u nás stretávali aj galandovci. S rodičmi sme cestovali na umelecké sympóziá do rôznych krajín, preberali tam umenie, takže som v tom prostredí vyrastal. Otec vždy chcel, aby som bol sochár, ale rozhodlo jedno popoludnie, keď ma mama zobrala do kina na film Žltá ponorka od Beatles. Hoci som bol ešte malý chlapec, hneď som vedel, že chcem robiť film.

Prečo práve tento film? Oslovil vo vás aj výtvarníka?

Zapôsobil na mňa všetkým – veľké plátno, farby, muzika, animácia. Bol to vlastne prvý farebný film, ktorý som videl, a bolo to niečo celkom iné, než čo sme tu žili. Nemali sme veľa možností vidieť pokope toľko fantázie, dynamiky, hoci – aj filmári Karel Zeman a Jan Švankmajer boli neskôr mojou veľkou inšpiráciou. Ale toto bola veľmi silná emócia v mladom veku, svet dokonalej fantázie. Fascinovalo ma to.

Vo vašich veciach je pohyb dôležitý. Všetko sa hýbe ako pod taktovkou zázračného dirigenta. Máte aj vy sám také šikovné a pohyblivé telo?

Ako kedy. Keď riešim viac vecí naraz, som vystresovaný, a to radšej sedím a premýšľam.

Nedávno vás oslovila napríklad jazzová speváčka a držiteľka štyroch Grammy Esperanza Spalding, ktorá mala v Bratislave koncert. Chcela od vás klip. Je pre vás objednávka od takejto kapacity stresujúca?

Aj na tento klip bolo – ako to obyčajne býva – málo času, a to je stresujúce. Inak to bolo radostné prekvapenie, že ma oslovila. Keď chcem v animovanom klipe vyprodukovať niečo umelecky hodnotné, treba na to aspoň dva-tri mesiace.

Film Opera
Film Opera Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Ako postupujete pri návrhu klipu? Poviete najprv klientovi svoju predstavu?

Oni mi poslali skladbu, vypočul som si ju a zistil som, že to je pesnička rôznorodá, z ktorej si každý vyberie niečo iné. Dáva veľa podnetov. Vybral som si tie, čo boli blízke mne, spracoval som ich a poslal som Esperanze kreslený scenár s popisom. Dnes je už klip hotový.

Ste viac filmár alebo výtvarník? Kam sa sám zaraďujete? Znásobilo váš prejav aj to, že ste kedysi emigrovali do Ameriky?

Keď som začínal v emigrácii, robil som všetko možné – sochy, šperky, maľby, filmy, hudbu, kostýmy, vlastne väčšinu médií, ktoré sa dajú v umení robiť, som vyskúšal. A jedno médium ma posúvalo do toho druhého a inšpirovalo ma. Bol to nepretržitý tok tvorby, jeden život sa zdal na ňu málo. Volali ma aj renesančný muž.

Aké je byť renesančným mužom v dnešných časoch?

Keď v USA poviete, že robíte viacej vecí, tak začnú pochybovať, či ste vôbec v niečom dobrý. Tam, keď je niekto filmár, sústreďuje sa iba na film, maliar na maľbu, animátor na animáciu… Ak poviete, že robíte aj to, aj to, pre nich to môže znamenať, že sa príliš rozptyľujte a nemusí to znamenať plus. V Európe je to skôr tak, že sa umelci venujú viacerým médiám.

Čo máte najradšej z tých rôznych činností? Ktorá vás najviac ovplyvnila?

Ťažko povedať – film je pekný práve preto, že v ňom môžem prepojiť všetky médiá – hudbu, kresbu, hmotu, muziku, kostýmy, pohyb, animáciu. Tam sa to dá všetko využiť, ale nemôžete sa toho fyzicky dotknúť, je to iba vizuálna ilúzia. Keď robím sochy, uzemním sa a vnímam viac hmotu – zem, stromy. Filmové premýšľanie je troška ako virtuálny svet a keď s tým človek dlhšie robí, môže ho to ovplyvniť pri vnímaní sveta. Človek sa možno stane éterickejší, alebo vidí veci plochejšie, než je bežné.

Hlava
Hlava Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Vidí viac filmovo?

Možno viacvrstvovo. Ja som robil dlhú dobu techniku multiexpozícií, kde som dával veľa expozícií na jeden obrázok 16¤mm filmu. Mozog musel premýšľať už dopredu, ako to bude vyzerať vo finálnej podobe. Teraz sú už komputery, už sa na to môžete pozrieť, skontrolovať, ale filmový negatív som pretáčal v kamere aj tridsaťkrát, musel som si podľa políčok a číselníka pamätať, kde je na filme aká akcia, a mozog potom začne inak premýšľať aj v realite. Začnú sa vám prelínať veci a zrak občas vníma viac obrazov z reality naraz.

Nezľakli ste sa toho?

Najprv som chodil po doktoroch, či nemám niečo s hlavou a oni, že nie: Vy ste umelec, to je normálne. Absolvoval som rôzne testy, ale povedali iba toľko, že sa nemám stresovať a mám naďalej tvoriť.

Ste známy umelec – na internete vidno, aké máte ocenenia, kontakty, skúsenosti. Uplatnili ste sa vo svete a získali ste uznanie v Amerike. Ako sa žije takému človeku na Slovensku? Otvára vám sláva dvere?

Sláva – nesláva. Je veľa kvalitných ľudí a viete, ako to je – niekomu sa podarí vo svete troška sa prebiť a niekomu nie. Ale je to zvláštne – keď som dostal nejaké ocenenia, tak všetci mali záujem točiť videá, spolupracovať a produkovať veci, ale potom, keď som sa rozhodol, že si chcem na čas robiť svoje vlastné filmy, nejako to zhaslo. Veľa ľudí najprv rešpektovalo moju prácu iba preto, lebo som robil videoklipy (Moby, Dead can Dance, Linkin Park, Los Lobos atď.) Vtedy som mal taký pocit, že ma rešpektujú iba preto, že som robil videá pre tieto známe skupiny. Potom som však začal robiť moje vlastné umelecké filmy, ktoré som začal posielať na festivaly, a tam som už cítil rešpekt a úprimnosť ľudí vďaka mojej vlastnej tvorbe.

Film Mesiac
Film Mesiac Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Vo vašich veciach často vystupuje biela postava, ktorá poskakuje. Je fascinujúca. Z čoho sa zrodila?

To je univerzálna biela figúra, s ktorou som začal experimentovať v 80. rokoch a ktorú používam v mojich dielach dodnes. Francúzsky filmový mág Georges Méliès ako jeden z prvých používal multiexpozície vo filme a ručne ich koloroval. Ja som sa inšpiroval touto technikou a snažil som sa ju posunúť a experimentovať s ňou – až do tridsiatich expozícií na jedno políčko filmu. Preto vznikla tá záhadná biela postava – bola najvhodnejšia na to, aby vynikla na čiernom pozadí. Stávala sa súčasťou koláže s ďalšími vrstvami exponovaných animácií figúr, objektov a symbolov. Pekné bolo, že ten film sa hral aj so mnou. Keď sa ešte robilo na film, vznikali náhody, omyly, niekedy to vychádzalo inak, než som si predstavoval. V tom je však práve tá krása starých filmových technik. Občas mi je za tým smutno. V komputeri vrátite obrázok, vyleštíte ho a je dokonalý. Digitál je presný, čistý, ale nemá tie vzrušujúce náhody. To bola tajuplná alchýmia filmu.

Vráti sa to ešte niekedy? Prečo nerobíte „po starom?“

Vráti sa to možno, keď na Slnku bude taká veľká elektromagnetická erupcia, že nám vymaže všetky digitálne záznamy a potom sa možno všetci vrátime znova k filmu. Čakám na to už od roka 2000 – vtedy niečo vraj hrozilo – ale zatiaľ nič.

Chceli ste natočiť aj hraný film?

Hraných filmov mám veľa, ale tie príliš verejnosti neukazujem, sú to krátke filmy – väčšinou grotesky. Hrajú v nich aj naše známe herečky a kamaráti. Tieto autentické filmíky majú väčšinou veselý príbeh a trvajú okolo päť minút. V L.¤A. sme bývali dlho vedľa herečky Janky Kolesárovej, tam som mal malé štúdio, v ktorom sme spolu vždy niečo vymysleli a natočili. Dva takéto filmy sa dostali aj na Slamdance film festival. Niekedy sú tieto hrané grotesky vytvorené za pár dní, a na festivaloch majú väčší úspech ako moje umelecké filmy, na ktorých robím niekedy aj pol roka.

Amulety
Amulety Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Ktorý z vašich filmov je najúspešnejší?

Otázka je, v čom najúspešnejší – v oceneniach, alebo reakciou diváka? Ťažko povedať. Ľudí na festivaloch dosť oslovil môj starší štyridsaťminútový film Beyond invisible. Je to surreálny hrano-animovaný film o dvoch vesmírnych alchymistoch a o tom, ako ľudstvo od svojho stvorenia nedokáže dosiahnuť trvalý mier. Druhým mojím obľúbeným filmom je Mesiac, kde potomok Atlantídy kóduje starú dobu ľudstva a čaká na jej transformáciu.

Aj teraz robíte nejaký film?

Teraz robím videoinštalácie a mechanickú sochu, kde animáciu prepájam s pohyblivou hmatateľnou hmotou.

Robí to ešte niekto? V čom ste neopakovateľný?

Videoinštalácie vo svete umenia môžeme pozorovať už dlhé roky. Ja som sa s videoartom stretol prvýkrát v New Yorku na výstave Billa Violu a neskôr aj u iných videoumelcov. V čom som ja jedinečný, to neviem, ale naozaj som vo svete nevidel podobné sochy, ako robí môj otec. Jeho tvorba je asi naozaj originálna a jedinečná. Inak, dnes sa stáva – myslíte si, že ste niečo objavili, idete na internet a zistíte, že niekto už niečo podobné urobil. Ale tá moja animácia kombinovaná s mechanikou a hmotou bude možno – na začiatku – tiež celkom jedinečná.

S podobnou prácou ste sa dostali aj na prestížny festival umenia Burning Man, ktorý býva každý rok v Nevade? Čo to presne bolo?

V roku 1997 som vytvoril trojdimenzionálne plátno v podobe ihlanu, na ktoré premietam špeciálne upravenou premietačkou – jej objektív dokáže zaostriť na dvoch rozdielnych vzdialenostiach. Keď ľudia vidia takúto projekciu, majú pocit zvláštnej trojdimenzionality. Takúto projekciu som naozaj nikde inde zatiaľ nevidel, preto som si ju dal aj v roku 1998 patentovať vo Washingtone DC.

Videoklip pre skupinu Los Lobos k piesni Kiko...
Videoklip pre skupinu Los Lobos k piesni Kiko and The Lavender Moon. Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Je to práve tridsať rokov, čo ste emigrovali do Ameriky. Ako na to spomínate?

Emigroval som so sestrou cez Juhosláviu do Talianska, kde sme čakali niekoľko mesiacov na vstupné interview. Museli si overiť, či nie sme nejakí špióni. Tam som stretol aj výtvarníka Stana Dusíka, jeho brat Jozef Dusík ma učil na ŠUP grafiku. Stano Dusík ma často prehováral: „Ondro, zostaň, budeme maľovať kostoly, budeš môj pomocník.“ Ale my sme chceli ísť so sestrou do Ameriky. Začiatok v USA bol dosť ťažký, nevedeli sme reč. Začali sme pracovať u jedného Gréka vo Washingtone DC. Reštaurovali sme hlavnú stanicu Union Station. Keď sa práca skončila, presťahovali sme sa do New Yorku, kde sme pokračovali cez inú firmu na reštaurovaní hotelu Plaza a Radio City Hall.

Čo vám dala Amerika? Našli ste tam domov?

Človek odíde, prepne mozog, myslí si, že v živote sa už nikdy nemôže vrátiť domov, a zrazu je všetko inak. Keď sa začala revolúcia, bolo ťažké si predstaviť, že sa môžem vrátiť. Asi tri roky mi trvalo, než som si uvedomil, že naozaj môžem ísť domov. Ale vždy som mal strach, keď som prechádzal cez slovenské hranice. Mával som aj klasické emigrantské sny – vlaky, problém dostať sa niekam cez moria, hory, kamene, prekážky. Trvalo dlho, než som sa ich zbavil.

Ondrej Rudavský s otcom, mamou a dcérou.
Ondrej Rudavský s otcom, mamou a dcérou. Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Amerika vám dala aj manželku…

Jacqueline som poznal už na strednej umeleckej škole v Bratislave. Chodila na kameň k profesorovi Gavulovi a bola to moja prvá láska. Potom som išiel študovať do Prahy, na chvíľu sme sa rozišli a vo Vancouveri sme sa znova stretli. Ona tam emigrovala nezávisle odo mňa. Ale aj keď sme boli rozídení, ja som vždy vedel, že sa zoberieme, aj keď som mal medzitým iné frajerky. Je to celé také zvláštne.

Manželka robí šperky, ktoré sú masívne a pripomínajú sochy, vo vašom prejave je zasa niečo šperkársky filigránske – akoby ste sa navzájom ovplyvňovali.

Keď človek s niekým žije, určite sa ním podvedome inšpiruje. Verím, že som inšpirovaný tvorbou mojej mamy, otca a babky. Babka maľovala na sklo a keď si zoberiete ten princíp – ako maľovala napríklad figúrky v horizontálnych radoch – ja to robím podobne s mojimi figúrkami v animácii.

Do svetla
Do svetla Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Teraz sa stretávame v Bratislave – vrátili ste sa na Slovensko natrvalo? Ako sa vám tu páči po americkej skúsenosti?

Ešte neviem. Lietam hore-dole kvôli práci, aj väčšinu vecí ešte máme v USA. Tu je fajn, že je všetko blízko – v Los Angeles, keď niekam chcete ísť, znamená to veľa šoférovania. New York bol úžasný tým, že vyjdete z domu rovno do metra a všade sa rýchlo dostanete, ale L.¤A., to sú diaľky. My sme tam bývali až pri oceáne a človeku sa niekedy nechce dve hodiny niekam cestovať kvôli zábave – napríklad do Hollywoodu. Tu v Bratislave je fajn, že skočíte do centra a zaujímavé výstavy, koncerty a podujatia sa dejú vedľa seba. Inak ľudia v L.¤A. sú viac usmiati, ale je to trocha pretvárka, na ktorú si musíte zvyknúť. Až keď toho človeka spoznáte bližšie, tak sa vám otvorí. Je však príjemné, keď kamkoľvek prídete, ľudia sú milí a nezaťažujú vás svojimi problémami a usmievajú sa. A počasie je tam väčšinou slnečné, stále je jar alebo leto, kvitnú stromy s citrónmi a pomarančmi, kolibríky lietajú okolo vás, oceán šumí…

Má vaše umenie nejaké podobné optimistické posolstvo?

Mám pocit, že umelec by mal dávať nádej a inšpiráciu ľuďom niečím pozitívnym. Pozitívna energia môže prebudiť v divákovi niečo iné pozitívne.

Pozitívne posolstvo má aj festival Horiaci muž (Burning Man), na konci ktorého vždy spália sochu ako symbol toho, že z popola vstáva vták Fénix, nový život. Zúčastnili ste sa na ňom ako jediný umelec zo Slovenska. Ako ste sa na túto výnimočnú akciu dostali?

Manželka mala narodeniny a robili sme párty v záhrade. Nainštaloval som medzi stromy už spomínaný kužeľ – konštrukciu s premietacím plátnom namočeným v špeciálnej tekutine – to je tajný recept. Presne mi to vyšlo zavesiť do priestoru medzi brezu a topoľ. Keď sa zotmelo, spustil som projekciu. Všetci sa čudovali: Čo to je? Ako to funguje? No a bol u nás aj jeden známy z Vancouveru BC, ktorý mal ísť na festival Burning Man, a ten povedal, že by sa to tam výborne hodilo. Ja som kužeľ natočil na video, dal som to na youtube, on upozornil organizátorov, ktorí si to pozreli, a dostal som pozvánku. Bolo to pár týždňov pred otvorením!

Vraj ste s manželkou snívali o účasti na tomto festivale. Zdanlivo nesplniteľný sen sa vám náhle splnil.

Niekedy sa veci začnú diať, keď o nich snívate. Burning Man je každý rok v Black Rock Desert v Nevade, v odľahlej púšti, blízko Rena. Festival vznikol pred štvrťstoročím v San Franciscu, dnes je to megašou. Vlani prišlo asi 75¤000 ľudí. Lístky stoja od 400 do 1¤000 dolárov. Osem dní žijete ako na inej planéte. Sú tam obrovské sochy, muzika, žije sa 24 hodín, žiadne peniaze ani mobilný signál tam nefungujú. Je to zážitok na celý život a hovorí sa, že ak tam niekto zájde, môže mu to zmeniť pohľad na svet. Je to veľmi pôsobivé. Ľudia tam celkom inak žijú, inak premýšľajú. Nastavajú po púšti obrovské sochy a polovičku z nich, čo sú postavené z dreva, potom pália spolu posledné dva dni s tým hlavným „horiacim mužom“. Je to symbol toho, že staré veci či minulosť treba nechať slobodne odísť. Je tam aj chrám smútku, kde ľudia píšu odkazy zosnulým. Pôsobilo to tam celé dosť magicky, samozrejme, aj so štipkou erotiky: veľa ľudí tam bolo aj nahých a mnohí boli v eufórii.

Na festival Burning Man (Horiaci muž) pozvali...
Na festival Burning Man (Horiaci muž) pozvali jediného Slováka, Ondreja Rudavského. Autor: ARCHÍV ONDREJA RUDAVSKÉHO

Ako ste zapadli do tej spoločnosti?

Keď som tam prišiel, dostal som depresiu. Bola práve púštna búrka, bál som sa, že sa zničia premietačky, lebo jemný piesok bol všade. A nemáte sa tam napríklad ani kde privátne osprchovať. Len vo veľkej plexisklovej priehľadnej kocke v strede púšte s ďalšími tridsiatimi ľuďmi, ktorí vlastne vytvárajú živú inštaláciu… Tretí deň sa vyjasnilo, piesočnatá búrka zmizla a na horizonte sa objavili gigantické sochy a tisíce ľudí na bicykloch. A odvtedy to už bolo výborné. Bol som tam pozvaný ako hosť umelec, takže všetko mi zaplatili – letenky, vstupenky, prevoz, techniku, stravu. Ostatní ľudia si museli všetko doniesť – vodu, stravu a veci na prežitie. Ale je tam aj centrum, kde dostanete zadarmo čaj, kávu, ľad a limonádu. Aj pomoc, keď sa niečo stane. Sú tam aj luxusnejšie možnosti ubytovania v exkluzívnych karavanoch, ale to je finančne dosť nákladné.

Váš kužeľ asi zapôsobil, lebo vás pozvali znova. Kedy pôjdete?

Je to koncom augusta. Zamýšľam tam vytvoriť špeciálnu projekciu v objekte, ešte to musím technicky a mechanicky povymýšľať. Teraz však už viem, do čoho pôjdem, takže sa lepšie pripravím aj psychicky, aby som nemal znova šoky z možných piesočnatých veterných dní.

Ondrej Rudavský

Narodil sa 10. marca 1966 v Bratislave. V rokoch 1980 – 1984 študoval na SUPŠ v Bratislave a v rokoch 1985 – 1986 na UMPRUM v Prahe. V roku 1986 emigroval do USA, odkiaľ sa pravidelne vracia na Slovensko. Rudavského diela boli prezentované v mnohých svetových galériách, múzeách a na filmových festivaloch, napr. Museum of Modern Art v New Yorku, XLVII La Biennale di Venezia, Expo Hannover; Los Angeles International Biennial, Sundance Film Festival. Jeho umelecké animované videoklipy pre skupiny Los Lobos, Dead Can Dance a Moby získali ocenenia MTV Award, Golden Eagle Award, Monitor Award, ako aj nomináciu na Grammy. V roku 2014 bol nominovaný na cenu Slnko v sieti za najlepší animovaný film, v roku 2013 získal v Kalifornii cenu Stellar Art Award, v Bratislave špeciálnu cenu poroty na FebioFeste a cenu Igric, rok predtým získal čestné uznanie na ARTAVITA v kalifornskej Santa Barbare.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výtvarník #prvý Slovák #Ondrej Rudavský #Nevada #Burning Man
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk