Ľubo Zelina: Maliar bez štetca

Jeho obrazy sršia energiou, akoby mali už-už vybuchnúť. Hmýri sa to v nich, krúti, vlní, hýbe... Veľkorysé kompozície žiaria jasnými farbami. Taký je typický Ľubo Zelina. Lenže to je minulosť. Známy monumentalista teraz maľuje iba čiernou a bielou. Ako sám hovorí, primerane veľké obrazy - zhruba dvakrát dva metre. Čo sa zmenilo? Prečo ho hnevá neúcta k učiteľom? Ako spomína na profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku? Aké tajomstvá ho čakali v ateliéri Francisa Bacona?

17.01.2016 12:13
Ľubo Zelina Foto: ,
Maliar Ľubo Zelina pri svojich obrazoch v priestoroch vydavateľstva a tlačiarne FO ART v Bratislave.
debata

Často odkladáte štetce a obrazy dotvárate spontánne, priamo rukami. Prečo tvoríte takto?

Musím obraz hmatateľne cítiť. Vtedy sa tvorca a dielo prepoja. Kontakt je najbližší, najsilnejší, bezprostredný. Vnímam ho intenzívnejšie.

Potom musíte mať rád nielen okamihy, keď sa obraz rodí, ale aj samotný materiál, z ktorého vzniká, však?

Odmalička mám rád hmotu, s ktorou sa pracuje. Úmyselne používam toto slovo, pretože nejde iba o farbu – olej či akryl – ale aj o všelijaké emulzie. Človek akoby sa chcel presvedčiť, či červená farba je skutočne červená. Dotknúť sa jej, precítiť ju.

Musí to byť pre vás nesmierne silný zážitok, pravda?

Taký fajn pocit. Navyše, keď skončíte robotu a vidíte kusy farby aj na sebe, na montérkach či na rukách, zdá sa vám, azda je to zavše i klam, že ste vykonali kus roboty. Žartujem, samozrejme.

Azda podvedome túžite vniknúť do obrazu aj fyzicky, prepojiť sa s ním?

Skôr, stotožniť sa s ním. Možno je to taký egoizmus, ktorý vybadať u každého tvorcu a je jedno, v akom fachu robí. Ak milujete prácu, azda ide aj o to, troška si ju prisvojiť. A tiež zapojiť do tvorby viac zmyslov. Nielen hmat, ale napríklad aj sluch.

Myslíte preniesť na plátno zvuk? Namaľovať hudbu – to je výzva, s ktorou sa skúšali popasovať už mnohí výtvarníci, hoci Kupka, Kandinskij či ďalší. Váš obraz Máte rada Brahmsa? ste sa tiež pokúšali maľovať uchom. Ako sa maľuje hudba?

Napríklad si môžete urobiť akýsi prevodník a hudbu do farieb akoby pretlmočiť. Každému hudobnému tónu priradíte určitý farebný tón. Existuje však mnoho vyjadrení. V tom je sloboda umenia.

Zrak, hmat, sluch. A čo chuť? Aj tú možno namaľovať? Preniesť na abstraktný obraz?

Zdá sa mi, že Irving Stone má v románe Smäd po živote epizódu, v ktorej Vincent van Gogh farbu aj ochutnal. Niekedy sa špekuluje, či van Goghove halucinácie nemohla vyvolať aj farba. Hádam u mňa to až tak ďaleko nezájde. Je však pravda, že čím viac zmyslov človek do svojej práce zapojí, tým je prístupnosť medzi tvorcom a výsledkom vierohodnejšia, dokonalejšia. Aspoň v mojich očiach. Niekomu inému sa to však páčiť nemusí.

Cítite, že štetec je vám na prekážku? Mení sa na bariéru medzi maliarom a obrazom?

Štetec zvádza. K zdrobneninám, malichernosti, ničote. Česi na to majú trefné slovo: titěrnost. Mne, naopak, vyhovuje väčší pohyb, rozmach, veľkorysosť, spontánnosť. Pokúšam sa vyjadriť energiu maximálne, ako sa dá. Hoci aj s rizikom, že forma nemusí byť pekná a páčivá.

Čo prežívate pri tvorbe obrazu?

Pravdepodobne spokojnosť a radosť. Určité naplnenie. Asi by som však klamal, keby som začal opisovať, čo všetko cítim, keď maľujem. Ba aj s tou spokojnosťou by som bol opatrný. Skôr je to nespokojnosť.

Nespokojnosť?

Áno. Nespokojnosť je pri tvorbe veľmi dôležitá. Je to vari jedna z najdôležitejších hnacích zložiek tvorby. Spokojnosť vyvoláva pohodlie, nečinnosť, ticho a nudu.

Hovorí sa, že na dobrý obraz sa dá pozerať aj keď ho otočíte hore nohami – stále má niečo do seba. Čo vy na to?

Pre dobrú kompozíciu je to samozrejmosť, ba aj nutnosť. Starí majstri to doviedli do dokonalosti. Hovorí sa, že slávny holandský maliar zo 16. storočia Pieter Bruegel kvôli tomu aj umrel. Tak dlho nepokojne chodil okolo svojho obrovského obrazu položeného na zemi, tak si ho jednostaj obzeral a prísne kontroloval zo všetkých strán, či je kompozične správne, až dokonal.

Ľubo Zelina: Rozhovor, olej a akryl. Foto: ĽUBO ZELINA
Ľubo Zelina Ľubo Zelina: Rozhovor, olej a akryl.

A platí to aj dnes?

Určite. Ba dokonca aj samotné otočenie môže byť inšpiráciou. Napríklad jeden zo súčasných veľkých maliarov, Nemec Georg Baselitz maľuje figúry dole hlavou. Ide o prvok, ktorý môže do určitej miery provokovať, ale prečo nie? Keď sa pozeráte na jeho obrazy, nemáte pocit, že by ste ich museli otočiť. Veď sa pozeráte na dobrý obraz, nie na hlavu, ktorú treba otočiť. Nuž ale keď to aj urobíte, neprekáža to, vďaka skvele zvládnutej kompozícii.

Ako tvoríte vy? Tiež obraz pri maľovaní zavše otočíte?

Pravdaže.

Vo vašich dielach možno nájsť človeka, zvery, ba aj erupcie na Slnku. Vy sám o vašich abstraktných obrazoch rozprávate milo, priam nežne: Tu mám takú hlavičku, tamto malý krúžok… Pritom sú vaše kompozície nabité farbami, priam prepchaté tvarmi. Hýbe sa to v nich, víri, zvíja, vlní… Obrazy sú divoké, dramatické, akoby tesne pred erupciou. Už-už explodovať. Ako je to?

Musím si na to dávať pozor. Keď človek začne používať takéto pomenovania, zdrobneniny ako krúžok či hlavička, znamená to, že už si tieto prvky osvojil. Ruka v ruke s tým však prichádza aj nebezpečenstvo takzvanej maniery. Vtedy je veľmi dôležité dbať na to, aby si tvary neprekážali navzájom.

Ako spoznáte, že je obraz hotový?

Musíte vedieť, kedy prestať. Tak znie najdôležitejšie pravidlo. Mnohokrát sa stalo, že dielo zostalo po maliarovi údajne nedokončené. Lenže sila bola práve v tej nedokončenosti. Profesor Peter Matejka nám kedysi na vysokej škole vtĺkal do hláv: Vždy pracujte tak, aby dielo bolo hotové v každom momente.

Od prvej čiary?

Doslova. Od prvého počinu.

Ináč povedané, treba vedieť, kedy skončiť, aby maliar obraz nepokazil?

Áno. Neviem si to inak predstaviť.

V poslednom čase maľujete iba čiernou a bielou. Typický obraz Ľuba Zelinu je však eruptívny, plný sily, pohybu, nielen vďaka dynamickým tvarom a líniám, ale aj žiarivým farbám. Prečo ste tak dramaticky ubrali z farebnej škály?

Bol som z farieb už trochu unavený. Teraz si ich nechávam v talóne ako vzácnosť. Už s nimi nebudem tak hazardovať.

Skutočne vám teraz stačí iba čierna a biela?

Čierna v našich končinách môže vyvolávať smútok, azda nebezpečenstvo, nepríjemné predstavy a veci. Biela zasa prázdnotu. Lenže ja som v čiernej a bielej našiel more nových možností. Nejde iba o miešanie farieb, rôzne stupne sivej, poltóny…

Dávate viacej vyniknúť tvarom?

Tak. Odrazu môže ešte viac zažiariť štruktúra. Pri mnohých farbách, najmä teplých, to nebolo možné. Samotná farba totiž neumožňovala štruktúre vyniknúť. Maľovaním iba čiernou a bielou môžem tvaroslovie nechať vyznieť inak. Robí sa mi lepšie.

Spisovateľ vylepšuje text vypúšťaním zbytočných slov. Brúsi ho ako drahokam. Vy ste uberali farby postupne, alebo to prišlo naraz?

Odrazu. Nie je to však nič zvláštne. Každý autor si volí farebnú škálu podľa toho, akú má náladu, čo ho práve očarí. V mojom prípade je to azda aj vývoj. Farebné spektrum a jeho analýza ma inšpiruje celý život. A výsledkom celého spektra je buď biela, alebo čierna. Podľa toho, či uberáte, alebo pridávate.

Logom vašej tvorby je kruh. Prečo?

Je to najmagickejší tvar. Jeho neprerušená línia je ako nekonečný cyklus tvorenia a zániku. Kruh preto považujem za symbol dokonalosti, pôvodu života a jeho opätovnej obnovy.

Ako do tvorby vstupuje náhoda?

Sú to zaujímavé situácie. Zvolíte si napríklad červenú, červenohnedú a oranžovú. Maľujete v teplom kolorite, skončíte a vidíte, že to nie je ono. A vtom vám nečakane kvapne zo štetca zelená farba tak, že celý obraz zažiari. Nešťastná náhoda je dôležitá. Často rozhodne o celkovom výsledku. Ale – musíte s ňou počítať.

Náhoda praje pripraveným…

Vždy. Múzy navštevujú iba takých. Nikdy nie lenivcov.

Ľubo Zelina: Hlava, kombinovaná technika. Foto: Lubo Zelina
lubo-zelina 05-nestandard1 Ľubo Zelina: Hlava, kombinovaná technika.

Robíte si prípravu predtým, než sa postavíte pred plátno? Nahodíte obraz najskôr na papier ako skicu alebo ho máte iba v hlave?

Niekedy si skicu urobím. Iba tak zhruba. Akoby šifrou, ktorej rozumiem akurát ja sám. Zaznamenám si myšlienku – aby človek nezabudol. Keby bola skica podrobnejšia, už by ma to nebavilo. Nebudem predsa robiť dvakrát to isté.

Zväzovalo by vás to?

Áno. Na druhej strane však obdivujem ľudí, ako bol napríklad Fulla. Ten si urobil najprv malú kresbu, z nej väčší akvarel, z toho ešte väčšiu temperu, potom namaľoval olej do poslednej štrukturálnej bodky a z neho si napokon nechal vytkať gobelín.

Ešte stále maľujete každý deň?

Každý.

Aký máte režim? V ateliéri začínate hneď po raňajkách?

Nie, kdeže. Raňajky niekedy ani nemám. Iba kávu. S manželkou vstaneme okolo šiestej a ideme na prechádzku. Kúpim si dvoje novín, aby som bol v obraze. Doma si ich prečítam a často ma to, čo sa deje, riadne nahnevá. Maľovať idem až popoludní.

Maľujete iba pri dennom svetle?

Skúšal som aj pri umelom, ale nie je to ono. Denné svetlo je nádhera. Zázrak. Dokáže obrazy rozhýbať, oživiť.

Maliari však pri dennom svetle vždy nemaľovali…

Veď práve. Predstavte si tých nádherných Rembrandtov, Goyov, tie šerosvity… Alebo van Goghove žiarivé Slnečnice či Hviezdnu noc. Dnes sa zdá neuveriteľné, že mnohé z najväčších výtvarných diel vznikli pri svetle desiatok či skôr stoviek sviečok, ktoré mal maliar okolo rámu, ba aj na klobúku. Starí majstri si zaslúžia náš obdiv a úctu.

Všetko sa dá, keď sa chce. Alebo keď musíte.

Iste. Ale aj tak si neviem predstaviť, že by dnes v takých podmienkach niekto vytvoril čosi také úžasné. Nuž, asi sme trošku zleniveli.

Máte 72 rokov. Ustavične usilovne pracujete. Čo vás poháňa? Vždy ste mali takú pracovnú disciplínu?

Mal. Mám ju stále. Aj keď nemusím. Hoci na cestách. Vždy mám pri sebe skicár a čmáram si. Ide aj o to, že ak mi niečo napadne, chcem mať potešenie z toho, že sa o svoju radosť podelím. Azda je to aj istý druh terapie.

Pracovnej disciplíne vás naučil svokor Vincent Hložník? O tej jeho kolujú legendy…

S ním sa nemôžem porovnávať ani zďaleka.

Keď sme pred vyše rokom pripravovali do Pravdy veľkú reportáž k nedožitým 95. narodeninám Hložníka, zhodli ste sa spolu s manželkou, že ak by ste mali vybrať iba jedinú vec, ktorú vás Vincent Hložník naučil, zhrnuli by ste ju do vety: Vážiť si prácu a ctiť poctivé remeslo. Vari preto, že dnes sa pokora a úcta k práci vytratili?

Neviem to posúdiť, ani nechcem nikomu krivdiť. Možno len patrím ku generácii, pre ktorú bolo prirodzené vážiť si a ctiť isté veci. Pre dnešnú dobu nemusia byť zaujímavé, ale ktovie? Mladšie generácie ma dokážu aj pozitívne prekvapiť a určite s nimi prichádza aj fúra dobrých vecí.

Ľubo Zelina: "Malý krúžok",... Foto: ĽUBO ZELINA
Ľubo Zelina Ľubo Zelina: "Malý krúžok", kombinovaná technika.

Skúsme ešte chvíľu spomínať na profesora Hložníka. Čo vás naučil?

Nemali sme vzťah žiak – pedagóg. Hoci, ja by som sa tomu nebránil. Skôr som to cítil ako kolegiálnosť. Nesmierne som si vážil a vážim jeho robotu, skromnosť, názory na život… Poučovanie z jeho strany som nezaznamenal. Ak chcel dať niečo najavo, urobil to tak opatrne, že si človek ani nevšimol, ako si to osvojil.

Málo sa vie, že ste mu až do smrti vykali. S Hložníkom sa nedalo potykať?

Samozrejme, že dalo, ale my sme to nepotrebovali.

S nesmiernou úctou hovoríte aj o ďalšom skvelom slovenskom maliarovi, ktorého sme už spomenuli, o Petrovi Matejkovi. Keď ste vlani preberali výročnú cenu Fondu výtvarných umení, vyjadrili ste ľútosť, ba dokonca ste vystríhali, že na takých velikánov zabúdať nehodno nielen preto, že sa to nepatrí…

Matejka mal nedávno veľké výročie – 100 rokov od narodenia – a žiadna galéria si na neho ani nespomenula. Takáto neúcta ma veľmi bolí a hnevá. Veď keď si nebudeme vážiť veľkých ľudí, našich učiteľov, vráti sa nám to. Skončíme veľmi škaredo.

Pripomeňme si ho teda. Aký bol profesor Matejka?

Fantastický človek. Ba jeden čas to dokonca zaváňalo módou: byť tam, kde bol profesor Matejka, čosi znamenalo. Bol otvorený novinkám, prístupný, tolerantný, zábavný. Vychoval veľa skvelých výtvarníkov: Napríklad Popoviča, Cipára, Filka, Mlynárčika… Je veľmi smutné, keď sa zabúda.

Vraj sa vedel aj zaťať…

To je pravda. Mal odvahu. Hložník mi raz spomínal, že v 50. rokoch, keď sa museli maľovať všelijaké krompašské vzbury a budovateľské témy, Matejka sa nebál verejne povedať svoje, postaviť sa. A to doslova. Na stretnutí vtedajšieho zväzu výtvarníkov vyliezol na stoličku a pred všetkými od srdca spustil, čo si myslí. V tých časoch bolo veľmi nebezpečné ozvať sa.

Bol rebelom?

Skôr bohémom. Do Bratislavy čiastočne preniesol aj isté móresy a ducha Prahy, kde študoval. Úctivosť, zdvorilosť, slušnosť.

Maliar Ľubo Zelina s obrazom Françoise... Foto: ANTON FIALA
Ľubo Zelina Maliar Ľubo Zelina s obrazom Françoise Saganová. Máte rada Brahmsa?

Pamätníci spomínajú aj na jeho stretnutia so študentmi v kaviarni hotela Carlton.

Všeličo sa povystrájalo… Nikdy však nešlo o samoúčelné „dejchánky“, zakaždým to súviselo s kumštom. Diskutovalo sa, preberalo sa, čo je kde nové, konfrontovali sa názory. Umelci sa stretávali. Maliari, herci, spisovatelia, básnici, novinári… Osobný kontakt je dôležitý.

Preskočme niekoľko desaťročí. Vám sa podarilo stretnúť sa a porozprávať aj s jedným z najslávnejších maliarov konca 20. storočia Francisom Baconom. O ňom však bolo známe, že si nesmierne strážil súkromie. Ako sa to podarilo?

Spolu s manželkou Zuzanou Hložníkovou sme mali výstavu v Nottinghame. Ľudia, ktorí nám ju pomáhali zorganizovať, sa nám chceli nejako odvďačiť. Vraj či máme nejaké želanie. Tak som nadhodil, že by som rád stretol Fera Slaninu.

Žartujete.

Mali sme šťastie. Boli sme v správny čas na správnom mieste.

Čo vás v Baconovom ateliéri zaujalo či dokonca prekvapilo?

Najviac vari to, že všetky jeho oleje boli pod sklom. Nebýva to pravidlo, tak som sa opýtal, prečo je to tak. Bacon sa vykrútil tým, že sklo má rád. Neskôr nám však jeho manažérka so šibalským úsmevom to tajomstvo prezradila. Pozrite sa na zem, vidíte ten prach z pastelov. Bacon ten prach pridáva do farby, potrebuje ho do svojich olejov zamixovať. A aby sa ten pastelový prach z olejomaľby nezotrel, poistí obraz sklom. To bolo jedno z mystérií zvláštnej zamatovosti Baconových diel.

Takýchto záhad býva v ateliéroch viac. Dnes sa napríklad vie, že Bacon maľoval na rubovú stranu plátna. A vtedy?

My sme sa to dozvedeli až u neho, ale tých prekvapení bolo viac.

Rozprávajte. Ako na vás Bacon pôsobil?

Bol nesmierne milý a zdvorilý. Keďže sme mali so sebou malú monografiu Vincenta Hložníka, podal som mu ju. Bacon si v nej ihneď začal listovať. Ospravedlňoval som sa, že iba tri reprodukcie sú farebné a ostatné, žiaľ, čiernobiele. Rozpočet na knižku bol mizerný a neboli peniaze na to, vytlačiť všetky stránky farebne. Bacon bez toho, aby dvihol hlavu, reagoval, že to vôbec nevadí. Vraj on z tých troch farebných reprodukcií dokáže dedukovať, aké sú farby aj na origináloch zvyšných čiernobielych reprodukcií. A skutočne, väčšinu odhadnutých farieb trafil. Hložníkove obrazy veľmi ocenil.

Pred časom ste pre Pravdu uviedli, že by ste spolu s manželkou Zuzanou Hložníkovou radi v Bratislave vystavili vaše diela, ktoré by tematicky spájali inšpirácie z umeleckých pobytov v Paríži. Je už známy termín výstavy?

Tento zámer sme museli trochu odložiť.

A čo váš ďalší sen – výstava v Japonsku?

To stále platí.

Ľubo Zelina

Rodák z Tajova, žije a tvorí najmä v Bratislave, ale pravidelne aj v Benátkach či Paríži. Na slovenskú výtvarnú scénu vstúpil koncom šesťdesiatych rokov ako absolvent ateliéru monumentálnej maľby u profesora Petra Matejku. S profesorom Vincentom Hložníkom a jeho dcérou Zuzanou Hložníkovou, s ktorou sú manželia, vytvoril mnoho monumentálnych sklenených vitráží, napríklad pre okná vtedajšieho československého veľvyslanectva v Bonne, Najvyšší súd v Bratislave, Krajský súd v Košiciach, kostoly v Starom Smokovci či v Zborove nad Bystricou. Zelinovým autorským logom sa stal kruh. Jeho maliarsky rukopis je dynamický a dramatický. Jeho expresívne, často monumentálne obrazy sú erupciou žiarivých farieb a oblých tvarov. Zelina je však zároveň autorom komornej, ba až intímnej kresby. Diela Ľuba Zelinu sú zastúpené v galériách a súkromných zbierkach na Slovensku i v cudzine. Vystavoval vo Francúzsku, v Taliansku, Španielsku, Nemecku, Rakúsku, Rusku, vo Veľkej Británii, v USA, Kanade, Mexiku, Poľsku, Maďarsku, vo Švajčiarsku či v Spojených arabských emirátoch. Jeho snom je výstava v Japonsku. Vlani mu Fond výtvarných umení udelil cenu za rozsiahle celoživotné dielo v oblasti monumentálnej i komornej maľby a tiež za dlhoročnú spoluprácu s fondom. Predvlani získal cenu Spolku výtvarníkov Slovenska za výnimočný prínos v oblasti umeleckej tvorby a podporu spolkových aktivít.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výtvarník #Ľubo Zelina #Vincent Hložník #Franc Bacon
Flowers