Ako na vaše fotografie reagovali návštevníci výstavy This Place v Tel Avive?
Bolo to ako keď sa zločinec vracia na miesto činu. Každý z dvanástich autorov priniesol vlastný autorský pohľad zvonku – tak bol medzinárodný projekt vymyslený a vytvorený produkčne aj finančne. Všetky prostriedky prišli zvonku zo súkromných zdrojov, nešlo o provládnu zákazku. Zaujímavé bolo sledovať reakcie Izraelčanov. Pred mojimi fotografiami sa pýtali: To je u nás?
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Boli ste jedným z dvanástich medzinárodne uznávaných fotografov, ktorí dostali za úlohu urobiť fotografie o „kultúre, spoločnosti a vnútornom živote obyvateľov Izraela“. Ako ste sa v ich spoločnosti cítili?
Takmer všetkých som poznal ešte zo školy alebo z čias, keď som začínal fotografovať. Ale len ako „papierové postavy“ cez ich práce, ktoré som mal rád. Keď si zoberiete Stephena Shorea, Jeffa Walla, Thomasa Strutha alebo Josefa Koudelku, všetci boli v niečom priekopníci. Každý z nich vytvoril nový fotografický jazyk a ovplyvnil nielen médium fotografie, ale aj nasledujúce generácie fotografov.
Aj ste sa s nimi počas prác na projekte stretli?
Niekoľkokrát. Mali sme viacdňové stretnutia, na ktorých sme sa rozprávali o stratégiách, ako to máme robiť, ako sa má projekt volať, skrátka, riešili sme jednoduché a pragmatické záležitosti. Vždy sme si však urobili aj prezentácie svojich prác, čo bolo pre všetkých nesmierne poučné. Ukazovali sme si totiž fotografie, ktoré nikto nikdy neuvidí. Akoby ste niekomu ukázali svoje poznámky.
Zadávateľ projektu francúzsky fotograf Fréderic Brenner vám dal tvorivú slobodu. Pracovalo sa ľahšie?
Najradšej som, keď dostanem voľnú ruku a obmedzenia si vyrábam sám, aby som sa v projekte nestratil. Aké hranice ste si stanovili?
O histórii Izraela viem toľko, čo väčšina ostatných. Nič dopodrobna, aby som ju mohol zmysluplne reflektovať. Pokúšal som sa preto fotografovať to, čo nikto z nás nepozná. Ako si ľudia v tejto krajine predstavujú budúcnosť. To bolo prvé kľúčové rozhodnutie. Druhým bolo rešpektovať plot, ktorý rozdeľuje izraelskú a palestínsku časť krajiny a naozaj vytvára fyzickú bariéru. Fotografoval som preto výlučne v izraelskej časti – aj preto, aby som sa nemusel venovať konfliktu, ktorý v Izraeli existuje od jeho vzniku.
Kde ste hľadali predstavy budúcnosti?
S obľubou hovorím, že nemám krištáľovú guľu, aby som vedel, čo bude. Stal som sa pozorovateľom, ktorý prináša subjektívny záznam reality. Ničoho pred fotoaparátom som sa nedotýkal, všetky fotografie sú postavené na pozorovaní. Keď simulujete budúcnosť, niekto ju pre vás musí vytvárať. Okrem iného som fotografoval nácviky rôznych krízových situácií, udalostí, konfliktov alebo katastrof. Jednou z ich funkcií je predstava, čo by sa raz mohlo stať, ako na to reagovať a vytvoriť si návyky, ako predpokladanú situáciu zvládať. Tieto nácviky sú často spolitizované a robia sa najmä pre médiá, aby prezentovali, že štát je pripravený a možno sa naň spoľahnúť. Veď to poznáme aj z našich končín.
Aj preto ste okrem vojenských výcvikových stredísk navštevovali aj výskumné laboratóriá?
Vizualizácia budúcich katastrof je najjednoduchšia ilustrácia toho, čo som mal pri tvorbe projektu na mysli. Teda – čo sa ešte nestalo, ale môže sa stať. Pohybuje sa to na hranici reality a fikcie. Vyštudoval som kameru, takže spôsob, akým sa pozerám na svet, sa začal pri filme. Moje fotografické záznamy sú preto blízke filmovým záberom. To, čo vymyslia vo výskumných centrách, aplikujú v budúcnosti – prítomnosť sa tak vlastne stará o budúcnosť.
Fotografie nespresňujete názvami a popiskami. Aby mal divák voľnosť pri interpretácii?
Popiskou je každý divák sám. Moje fotografie sú popisné iba do určitej miery, ale nesú v sebe príbehy, ktoré však nie sú dokončené. Divák, ktorý má chuť sa s nimi zabávať, si môže voľne vytvárať vlastné príbehy a ľahko nájde smer, ktorým sa vybrať. Sú otvorené voľným interpretáciám, väčšinou si však každý do nich projektuje seba samého, vlastné pocity, zážitky a skúsenosti. Vysvetľovanie textom by bolo nepatričné.
Kvôli projektu ste v Izraeli strávili viac ako rok – od novembra 2009 do januára 2011. Zaregistrovali ste za ten čas zásadnejšie zmeny?
Minimálne, v tom roku sa tam naozaj nič nedialo a bol pokoj. Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa začínali prvé nepokoje v Egypte. V Izraeli som bol viackrát aj kvôli iným fotografiám a nakrúcaniam, ale – paradoxne – vždy v mierových časoch. Zmena sa ani tak neodohrávala v tej krajine, ako vo mne.
Vy ste sa zmenili?
Na začiatku pobytu ma často na banálnych verejných miestach zastavovali policajti, vojaci alebo ochrankári. Mal som pocit, že až prehnane reagovali, keď som sa peši prechádzal na miestach, kde sa „domáci“ zvyčajne neprechádzali. Ako čas plynul a ja som si zvykal, stretnutí s „autoritami“ ubúdalo. Neviem to presne vysvetliť, ale moja teórie je, že po čase sa človek začne inak pohybovať, zmení reč tela, adaptuje sa, je omnoho istejší a nevyzerá tak „nedomácky“, aby bol podozrivý. Na konci som sa motal presne na tých istých miestach ako na začiatku, ale už ma viac „ochrancovia bezpečnosti“ nezastavovali.
V čom sa práca na tomto projekte odlišovala od iných?
Málokedy dostane človek šancu venovať sa veľmi intenzívne jedinej veci. Keď som doma v Bratislave, kde mám svoj život, kamarátov a rozptyľujú ma rôzne „drobnosti“, omnoho ťažšie sa sústreďujem na prácu. Mohol som sa teda tvorbe venovať fakt nesmierne intenzívne.
V rámci projektu vyšla každému z autorov kniha, svoju ste nazvali Field Trip. Je pre fotografa dôležité prezentovať sa aj cestou fotografickej publikácie?
Podľa mňa je kniha najlepší nosič pre fotografiu v žánri, aký robím. Má veľmi podobnú štruktúru ako film, takže sa dá urobiť ako „papierový film“. Tvorba knihy pripomína filmový strih. Z jednotlivých fotografií, ktoré by mali obstáť samy osebe, skladáte príbeh s určitou dramaturgiou, vývojom. Ako autor sám určujem rozmer knihy, poradie a veľkosť obrázkov, v tomto prípade som si sám písal aj text.
Príprava výstavy je náročnejšia?
Výstavné priestory sú vždy iné. V prípade Slovenskej národnej galérie je to niekoľko miestností, ktoré fotografie zdanlivo uzatvárajú. Výstava si vyžaduje vybrať čiastočne iný materiál. Musel som sa rozhodnúť, čo vystaviť a čo nechať v škatuli. Ťažké je poskladať jednotlivé fotografie tak, aby každá ponúkala zážitok, ale aby sa neopakovali, „negumovali“, ale viac sa podporovali, viedli alebo neviedli dialóg… Jednoducho, aby to nebol chaos, v ktorom sa nevyznáte.
V newyorskom Brooklyn Museum of Art bude mať spoločná výstava This Place vernisáž 12. februára. Chystáte sa tam?
Samozrejme, veľmi sa na ňu teším. Už pri príprave projektu som so svojimi kolegami mohol stráviť relatívne veľa času, čo bolo pre mňa nesmierne zaujímavé. S výnimkou vernisáže na Floride sme sa doteraz vždy všetci stretli – v Prahe aj v Tel Avive. S niektorými z nich – ako to už býva – sa nám podarilo skamarátiť sa. Teším sa teda na opätovné stretnutie s ľuďmi, ktorých som si obľúbil.
