Stvoriteľka svojho sveta

, 25.01.2016 14:00
Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
Naďa Rappensbergerová-Jankovičová oslavuje osemdesiatku. Autor: ,

Naďa Rappensbergerová-Jankovičová oslavuje osemdesiatiny. Vytvorila jedinečný výtvarný svet, zaľudnený ušľachtilými bytosťami a ozvláštnený nečakanými udalosťami.

Je nestarnúca, výkonná a obľúbená. Kedysi spolupracovala s Pravdou, ilustrovala poviedky, ale odpovedala tiež v humoristickej rubrike Sobotnej Pravdy Poradňa pre všetko. Naďa Rappensbergerová má aj zmysel pre humor. Vyskúšali sme, či ho pri významnom jubileu nestráca.

Zmenili ste sa od mladosti, pokiaľ ide o citlivosť na inšpirujúce podnety? Prináša vám aj dnes život situácie a podnety, ktoré vás vzrušujú ako výtvarníčku?

No, myslím, že od mladosti nás delí predovšetkým schopnosť bystro vyskočiť a rýchlo sa pobrať za svojimi úmyslami, alebo – ak chcete – inšpiráciami. Okrem veku mi v tom však bráni fakt, že som mala úraz, ozdobený dvoma trinástkami – 13. 11. 2013). Už tento dátum je humorný, aj som sa na ňom zasmiala. Menej ma však zabáva to, že nemôžem, ako dovtedy každý jeden deň, pracovať v ateliéri.

Zdá sa však, že optimizmus nestrácate a život beriete aj naďalej s humorom. Alebo sa už prehrávate do úlohy vážnej nestorky?

Pokiaľ ide o mentalitu nestoriek – nepáči sa mi a nemám k nej sklony, tak na čo by som sa do takej pózy štylizovala? To vôbec nie.

Viete dnes lepšie pochopiť samu seba ako umelkyňu? Prečo ste tvorili práve tak, ako ste tvorili? Čo čítate z vlastného diela? Ste spokojná?

Musím byť spokojná! A od  spomínaného úrazu, zlomenín na tvári a nepeknej zlomeniny ramenného kĺbu pravej ruky aj pokornejšia. Pred tým najhorším ma vtedy zachránil manžel, ktorý si pri tejto akcii tiež zlomil pravú ruku. Spolu sa doteraz tešíme z toho, že sme prežili. To je veru dostatočný dôvod na radosť, nie?

Iste vám aj v tých chvíľach mnohí držali palce. Poznáte svojich priaznivcov? Máte svoj fanklub?

Dúfam, že všetkých svojich priaznivcov nepoznám, že ich je viac ako tých, ktorých som mohla obdarúvať grafikami. Na nepochopenie sa nemôžem sťažovať. Svedčí o tom fakt, že v bývalom Diele mladomanželia na splátky kupovali moje grafiky, na ktoré sa dnes už pozerajú ich vnuci.

Naďa
		Rappensbergerová-Jankovičová: Noc
		tropická
Naďa
		Rappensbergerová-Jankovičová: V
		tieni...
+1Naďa
		Rappensbergerová-Jankovičová:
		Príbehy...

Rozumeli vám diváci a kritici? Nechceli vás meniť? Boli ste v niečom ako tvorkyňa tvrdohlavá?

Spôsob môjho vyjadrovania asi komunikuje s divákom a obom stranám to vyhovuje. Niekedy to malo až vážne následky. Po augustových udalostiach v roku 1968 som vystavovala v bratislavskom Primaciálnom paláci, v priestore vtedajšej Mestskej galérie. Cyklus litografií Atmosféra bol inštalovaný na čelnej stene sály na čiernom plátne ako priama reakcia na augustovú okupáciu. Vystavenie grafických listov pod názvom Referencia sa, chvalabohu, obišlo bez následkov, lebo po dobre mienenej rade skúseného právnika som cyklus nazvala práve takto a nie pôvodným provokujúcim názvom Kádrový posudok. Aj tak som potom nemala na ružiach ustlané a z toho napätia som ochorela. Odskákala som si to takmer ročným pobytom v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Samozrejme, že som odmietla rehabilitačný pobyt v Tatrách, podpísala som reverz a vrhla som sa do práce.

A to na celý život. Vaše dielo je veľmi bohaté, vytvorili ste akoby vlastnú planétu. Častým námetom bola aj láska. Prežili ste život s mužom, ktorý bol aj vaším inšpirátorom a dokonca modelom. Múzy sú v umení bežné. Ako to „funguje“, keď žena maľuje muža? Bol vždy spokojný?

Manžel má uzavretú povahu, nemal veľa príležitostí vyjadriť spokojnosť alebo nevôľu. Sme spolu len 53 rokov!

Vybavovali ste si s niekým grafikou „účty“?

Z pomstychtivosti som ešte nekreslila. Možno raz, v litografii s názvom Predposledná večera. Sú na nej postavy, ktoré mi najviac pili krv.

Pochádzate z lekárskej rodiny, mohli ste byť aj lekárkou… Pomýšľali ste aj na iné povolanie alebo ste boli rozhodnutá jednoznačne? Pamätáte si na svoju prvú „osudovú“ kresbičku?

Na rané ani „,osudové“ kresby si nespomínam, bola ich kopa. Pre mňa boli určujúce prvé, neúspešné „prijímačky“ na VŠVU, za ktorými nasledovali ďalšie tri. Vysokú školu výtvarných umení som nakoniec skončila s prvou cenou za diplomovú prácu. Ako všetko, čo človek v živote ťažko získava, ja si viem doteraz vážiť, že som mohla celý život pracovať na tom, čo som chcela. Patrím ku generácii, ktorá zažila vojnu. Keď sa skončila, my školopovinné deti a neskôr študenti, sme si nevedeli ani len predstaviť, že by sa niečo podobné, hoci len v malom meradle, mohlo zopakovať. Verili sme v „trvalý mier“, v to, že vybudujeme „nový, lepší svet“.  A nebolo to klišé.

Mali ste nejaké tajné zážitky, s ktorými by ste sa mohli podeliť až teraz alebo je to všetko vo vašich grafikách?

Necítim potrebu niečo „dovysvetľovávať“. Asi je to naozaj v tých grafikách, ako hovoríte. Namiesto rozprávania o sebe radšej počúvam. Som taký egoista, počúvanie ma obohacuje.

Ste známa milovníčka mora – nechýbalo vám k šťastiu? Neľutujete, že ste tvorili na Slovensku?

Som tu doma a som tu doma rada. A tým je dúfam, povedané všetko. Keď sme ako mladí s mužom mali možnosť, ihneď sme sa hrnuli k moru do Francúzska, Chorvátska. Nikdy sme sa však nepovaľovali na plážach. Nepamätám si na dlhšie lenivenie ako hodinu, aj to vo vode. Napríklad v malom hotelíku v L'Havre som celú noc sedela pri okne, utierala z okna slanú vodu a sledovala rozbúrený príliv.

Ste žiačkou Vincenta Hložníka. Spomeniete si na neho a na spolužiakov z VŠVU ešte aj teraz?

Na pána profesora Vincenta Hložníka myslievam vždy s vďakou a úctou. Mal obrovskú charizmu a jeho diela mali veľké humanitné posolstvo. Roky som bola na škole jedinou ženou medzi kolegami. Doteraz nechápem, kam sa stratili. Nežijú. Je mi za nimi všetkými tak strašne smutno! O tom je cyklus litografií V tieni katedrály.

Neomrzelo vás ešte umenie a krásne veci? Aký darček k narodeninám by vás potešil? Kniha o umení alebo francúzsky parfum?

Najviac by ma, samozrejme, potešil záujem o moju grafiku. O to ostatné, vrátane Chanel No. 5 a No 19, sa vždy postaral môj muž a robí to doteraz. Čo nám však nikto nemôže navrátiť, je práve odchod našich priateľov. Nevieme sa s tým zmieriť, že nežijú. Ale život ide a pôjde ďalej aj po nás. Ľudia sa budú stretávať, milovať a stávať sa rodičmi, domŕzať, zlostiť sa a smiať. Vtáky, dúfajme, nezabudnú spievať, straky (ktoré máme u nás v Karlovej Vsi) budú lietať ako operené šípy a žlté ruže budú kvitnúť…

Naďa Rappensbergerová-Jankovičová

Grafička Naďa Rappensbergerová-Jankovičová sa narodila 24. januára 1936 v Kokave nad Rimavicou, po absolvovaní gymnázia v Banskej Štiavnici študovala voľnú grafiku a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Vincenta Hložníka. Má skúsenosť aj s maľbou, ale silu veľkých plátien dokáže dostať tiež do grafiky. Zaujímavo stvárňuje prírodu, architektúru, vytvára rôzne bohaté kompozície. Často volí historické prostredie, architektúru starých miest, zámkov, zvláštnych zákutí a snov. Je vzrušujúce nasledovať ju. Hmatať v jej svete znamená pocítiť niečo živé a odveké. Vznikli o nej knihy aj filmy, získala mnohé ocenenia (na medzinárodnej výstave exlibrisu v Barcelone v roku 1971 prvú cenu, Cenu Juana Seda Perisa Mancheta), vydala román Iba jediné ráno. Aj v osobnom živote je Naďa Rappensbergerová originálna žena – inteligentná, citlivá a otvorená. Jej manželom je vydavateľ, prekladateľ a všestranný literát Ján Jankovič.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#grafika #Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku