Vo Východoslovenskej galérii v Košiciach je až do 21. mája zaujímavá výstava práve na túto tému. Pod názvom Sochárky zaznamenáva históriu slovenského a českého sochárstva. Premiéru mala síce v Bratislave, ale v Košiciach má nové akcenty – z východu totiž pochádzajú – alebo tam tvorili – viaceré umelkyne, napríklad Alina Ferdinandy či Erna Masarovičová. O tom, čo ju pri práci na výstave najviac prekvapilo, nám porozprávala kurátorka Vladimíra Büngerová.
„Z hľadiska dejín ma najviac prekvapilo, ako rýchlo vieme zabúdať. Napriek tomu, že 20. storočie nie je vzdialené, mnohé veci nám unikli a je možné, že sa k nim už tak ľahko nedostaneme a nedopátrame. Mám rada práve to bádanie v neznámych vodách. Sústrediť sa na okrajové je niekedy dôležitejšie, ako sústrediť sa na niečo jasne definované a ohodnotené. To riziko ma lákalo i strašilo zároveň.“
Pre Büngerovú bola teda objavom každá informácia o autorke, vzťahoch, dielach a ich interpretáciách v kontexte ich tvorby i doby. Robila vlastne výskum: „Na začiatku výskumu to bola veľká neznáma. Poznala som najmä mená a diela z depozitára SNG, kde pracujem ako kurátorka zbierky moderného a súčasného sochárstva. Otvorenie tejto témy mi ukázalo nové možnosti, pohybujem sa v nej teraz bezpečne, slobodnejšie a bez predsudkov. Viac napovie reakcia jedného z prvých návštevníkov, ktorý videl výstavu ešte v Bratislave. Predstavoval si vraj, že diela žien v sochárstve budú horšie. Podceňovanie prínosu žien bolo v nás zakorenené – hoci tieto autorky sú zastúpené v zbierkach galérií a múzeí. Ale treba sa k nim vrátiť – mnohé diela neboli roky vystavené, len stáli v depozitároch.“
Osobné svedectvá
Kurátorka Büngerová chodila po stopách výtvarníčok, spojila sa s príbuznými, mohla teda vystaviť viac než sochy: „Pred rokmi som navštívila ateliér Márie Bartuszovej, ktorej rodina žije v Košiciach. Rozprávala som sa s jej priateľmi, známymi a spolupracovníkmi, napríklad fotografom Zdeňkom Smieškom, ktorý je autorom viacerých fotografií jej portrétov, ateliéru i diel. Bartuszovej rodina nám zapožičala na výstavu kresby a aj krátky filmový profil z Bartuszovej archívu. Komunikovala som aj s rodinou Jolany Kirczovej, ktorá nám zapožičala diela na výstavu a viac prezradila o jej keramickom diele, o začiatkoch štúdia sochárstva. Židovská náboženská obec v Košiciach pred rokmi pripravila v synagóge expozíciu Jolany Kirczovej, kde som sa o autorke dozvedela. Teraz, prostredníctvom košických známych Aliny Ferdinandy, pátrame po jej dome – žiadnu pamätnú dosku totiž v Košiciach nemá. Tajne dúfam, že aj tým, že výstava je prezentovaná v Košiciach, sa práve o týchto autorkách dozviem viac a ohlásia sa viacerí pamätníci s dielami či so správami o živote týchto sochárok. Tak to bolo aj po bratislavskej výstave, kedy som zistila viac napríklad o českej sochárke Marii Bartoňkovej-Drábkovej, Hane Wichterlovej a prvej slovenskej sochárke Alžbete Čereyovej. Výstava nie je ukončením hľadania, práve naopak.“
Foto: Arhcív galérií
Ohlas zrejme bude, veď Košičania sú veľkí lokálpatrioti, k umeniu majú blízko a ako hovorí Vladimíra Büngerová – majú silný vzťah k svojim rodákom. Bodaj by to tak bolo všade! Platí to aj v uplatnení tvorby žien v exteriéroch? Nájdeme ich sochy aj v meste? „V Košiciach sa nachádzajú viaceré takéto realizácie. Nájdeme tu dve monumentálne diela Erny Masarovičovej, ktoré vytvorila – ako jediná žena v histórii sympózia v kove – v roku 1971. Je to Kalich hutníkov I a II. Najviac realizácií má Mária Bartuszová, ktorá v Košiciach žila a tvorila od 60. rokov, napríklad fontánu pred obchodným domom Dargov, sochu pre krematórium v Košiciach a ďalšie. V exteriéri mesta a tiež v interiéroch sú diela Kláry Pataki, Anny Goliášovej-Drobnej. Uvažujeme, že by sme v rámci sprievodných podujatí k výstave zorganizovali prechádzku mimo hraníc galérie a dali návštevníkom možnosť spoznať ich.“
Sochy niet kam dať
A čo súčasné sochárky? Ako sa líšia od nestoriek? „K výrazným súčasným autorkám patrí košická rodáčka Pavla Sceranková, ktorá študovala, tvorí a žije v Prahe. Z českých autoriek ma zaujala Anna Hulačová. Spomeniem aj Ivanu Slávikovú, Miru Podmanickú, Markétu Novákovú, Ninu Šoškovú, Simonu Janišovú a ďalšie. Viaceré z nich majú, podobne ako naše prvé sochárky, spojenie s úžitkovým umením, dizajnom a hlavne keramikou. Od predchodkýň sa líšia tým, že niektoré z nich pedagogicky pôsobia na umeleckých akadémiách – do 90. rokov 20. storočia žiadna z našich sochárok túto možnosť nemala, ich tvorba je intermediálna, využívajú nové nesochárske materiály, môžu sa slobodne rozvíjať bez politického a spoločenského tlaku, prezentovať sa v zahraničí. Ale absentujú tradičné úlohy sochy vo verejnom priestore, ako to bolo v minulosti. Už takmer vôbec nie sú umelecké súťaže pre exteriér alebo interiér. Mnohí sú z tejto situácie frustrovaní. Netvoria pre verejný priestor a pre novú architektúru, alebo len výnimočne. Po revolúcii nastala výrazná zmena úlohy sochára v spoločnosti – tvorí pre výstavné siene a verejnosť akoby ich takmer nepotrebovala. Preto sa i táto umelecká disciplína menej študuje. Na Slovensku neexistuje priestor pre stálejšiu exteriérovú prezentáciu súčasných rozmernejších diel. Košice – vďaka titulu Európske hlavné mesto kultúry a vlastnej sochárskej tradícii – sú v tomto smere progresívnejšie: v uliciach, parkoch a na sídliskách sa stretneme i so súčasnou sochou, v Bratislave len v dobe konania prehliadky Sochy v meste, alebo tiež v rámci priestorovo limitovanej Galérie Horský park.“
Foto: Arhcív galérií
Má to luft
So sochami sú ťažkosti, lebo potrebujú priestor aj manipulácia s nimi je náročná. Pocítila to aj kurátorka? „Problémom bol bezpečný transport diel do Košíc v nevyspytateľnom zimnom období. Keďže ide o háklivé materiály – sadra, hlina, keramika, kolekciu som musela oproti bratislavskej verzii upraviť a mierne zredukovať, nenarušilo to však celok výstavy. Problémom boli aj financie, ale Východoslovenská galéria našla sponzorov a urobila maximum pre bezproblémový dovoz a inštaláciu diel. Repríza výstavy v Košiciach prezentuje 16 autoriek, v Bratislave ich bolo 17. Prvá dáma českej avantgardy Hana Wichterlová bola síce vylúčená z reprízy, obmenila som tiež výber z portrétov českej sochárky Vlasty Prachatickej a výber diel Evy Kmentovej som doplnila prácami na papieri. Sústredila som sa intenzívnejšie na autorky zviazané s regiónom. Upravil sa výber diel Márie Bartuszovej. Výstava pripomína aj rôzne okrúhle výročia – napríklad tento rok je 80. výročie nedožitých narodenín Márie Bartuszovej, Erna Masarovičová by mala 90 rokov. A v čom je ešte výstava iná? Mení ju už samotný priestor Východoslovenskej galérie – výstava má ateliérovejší charakter. Je menej členený na samostatné miestnosti, a tak pôsobí neakademicky, ako hovorí jeden môj profesor – má to celé luft."
