„Je to bohém a kozmopolita, s ktorým ak chcete ísť na kávu, tak musíte vystihnúť okamih medzi Parížom a Pekingom,“ charakterizoval Šípka pre dokument Českej televízie Havel. „Má svoj rukopis, poznáte ho hneď, keď vidíte vo výklade určitý typ lampy, vešiaka alebo niečoho podobného. Okamžite viete, že to je buď Šípek, alebo jeho imitátor.“
Sklo je mágia, chlad i horúčava
Šípek, ktorého vo svete preslávili jeho sklenené objekty – vázy, karafy, poháre, svietidlá či svietniky – sa cítil viac architektom ako dizajnérom. Navrhol vyše pol stovky stavieb po celom svete. „Sklárstvo ani dizajn som neštudoval, študoval som architektúru. A aj môj prístup k dizajnu a práci so sklom je skôr očami architekta. Vždy hľadám koncept a hľadám kontext. To sú dva dôležité aspekty architektúry,“ povedal Šípek v rozhovore pre portál earch.cz. „Pri skle je to tak, že keď sa niečo nepodarí, tak sa to nepodarí. Toto si pri architektúre človek nemôže dovoliť.“
Diela Bořka Šípka možno vidieť aj v bratislavskej Galérii Bořek Šípek v Dessewffyho paláci na Námestí Ľudovíta Štúra.
Bořek Šípek pomerne skoro prišiel o oboch rodičov. Keď mal sedem rokov, zomrel mu otec, o deväť rokov neskôr aj mama. Jeho poručníkom sa stal umelecký sklár René Roubíček, otec jeho spolužiačky a popredná osobnosť českého sklárstva, ktorý ku sklu priviedol aj Šípka. "Je to materiál zosobňujúci krehkú krásu, čistotu, eleganciu, ale zároveň nepoddajnosť, neuchopiteľnosť. Sklo je mágia, chlad i horúčava v jednom,“ vysvetlil Šípek v rozhovore pre Pravdu pred rokom a pol.
Po absolvovaní umeleckej priemyslovky Šípek ako 19-ročný spolu so svojou sestrou emigroval do Nemecka. Tu študoval architektúru a filozofiu. V 80. rokoch začal spolupracovať s talianskou nábytkárskou firmou Driade, v ktorej v tom čase pôsobil dnes už legendárny Philipp Starck. V rovnakom čase sa Šípek presťahoval do Amsterdamu, kde založil architektonické a dizajnové štúdio Alterego.
K Driade postupne pribúdali aj ďalšie svetové firmy a Šípek bol členom skupiny špičkových svetových dizajnérov, do ktorej okrem spomínaného Starcka patrili Ingo Maurer či Ron Arad. „V 80. rokoch sa dizajn etabloval na úroveň umenia, galérie prestali predávať obrazy a začali predávať dizajn. K tomu bolo treba vyprodukovať hviezdy. S Philippom som začínal v Driade niekedy okolo roku 1984 a oni spotrebovali dva roky iba na to, aby sa o nás písalo v každom časopise. Až keď meno malo nejaký zmysel, tak začali vyrábať produkty, ktoré boli k tomu menu priradené. Dnes je to obrátené – produkty sú dôležitejšie ako to, kto ich urobí, a dizajn je oveľa anonymnejší,“ povedal Šípek v rozhovore pre magazín H.O.M.i.E.
Dom zo skla pre sestru
Ako architekt sa Šípek podpísal pod Múzeum moderného umenia v Den Bosch, obchodný dom Ginza v Tokiu, pavilón automobilky Škoda vo Wolfsburgu či butiky pre Karla Lagerfelda, ktorý ho vraj nazval „géniom dizajnu“.
Prvú architektonickú zákazku však dostal od svojej sestry. „Sestra, ktorá bola v Hamburgu a pracovala ako lekárka, si odo mňa dala urobiť dom, to bola moja prvá zákazka. Bola veľmi zaujímavá. Vďaka obmedzeniu stavebného úradu som postavil skleník ako obal celého domu. Bolo to v roku 1982, keď začínala ekologická architektúra, čo veľmi dobre zapadlo do tejto doby, to bolo veľmi fajn. V Nemecku sa udeľuje Preis für Architektur, veľmi prestížne ocenenie, ktoré sa dáva raz za štyri roky a dostane ho vždy sedem architektov, jedna hlavná cena a šesť uznaní. Hlavnú cenu vtedy dostal Hans Hollein za Museum Mönchengladbach. A ja som dostal jedno z uznaní,“ spomínal v rozhovore pre ibrno.cz tvorca, ktorý je držiteľom aj ďalších ocenení. V roku 1991 mu udelili vyznamenanie rytier umenia a literatúry Francúzskej republiky.
Po revolúcii sa vrátil do Československa, začal pôsobiť ako pedagóg a desať rokov bol dvorným architektom Pražského hradu. Jeho priestory dotvoril svojimi lustrami, vázami, nápojovým sklom a ďalším interiérovým vybavením.
Z všedných vecí každodennej potreby, ktoré ľudia ani nevnímajú, Šípek rád vytváral niečo nevšedné. „Je množstvo predmetov, ktoré používate a ani o tom neviete. napríklad poháre – vezmete si ho, napijete sa a tým sa to končí. Začal som teda vytvárať veci tak, že ich musíte vnímať. Napríklad keď tento pohár odstavím a nevenujem mu pozornosť, tak spadne,“ povedal pre H.O.M.i.E.
Práce Bořka Šípka sú v mnohých svetových galériách aj súkromných zbierkach. V Šanghaji mu pred niekoľkými rokmi otvorili galériu, ktorú si mohol sám aj navrhnúť. Galérie má aj v New Yorku, Amsterdame, Barcelone či Prahe a od roku 2014 aj v Bratislave. "Ak nie ste schopný začínať stále znovu, zapadnete do rutiny. Som rád, keď ma nič neobmedzuje. Jediným obmedzením, ktoré je pre mňa zároveň stimulom, je obmedzenie vlastným zadaním – jeho hranicami,“ povedal pri jej otvorení pre Pravdu Šípek.