Ani zahraničné encyklopédie a slovníky výtvarného umenia si s Milošom Boďom nevedia rady. Raz ho uvádzajú ako sochára, potom fotografa, maliara či videoumelca. Sám síce prízvukuje „som maliar“, je však jednoducho nezaraditeľný. „Nemením výtvarné médiá svojvoľne. Vždy si vyberám to, ktoré v istom okamihu najlepšie zodpovedá mojim predstavám,“ hovorí výtvarník, ktorý častejšie vystavuje v zahraničí ako doma.
Muchy, mravce, osy a vôbec všakovaký mŕtvy a vysušený hmyz mu slúži namiesto palety. Podobne aj mumifikované pozostatky myší, jašteríc či vtákov, alebo časom ohlodané lebky diviakov a srncov. Zdrojom mŕtvoliek drobnej hávede je povala a záhrada chalupy neďaleko Bratislavy, kostry väčších zvierat nachádza pri potulkách lesom.
„O čo je horší mŕtvy vrabec ako živý človek? Živého človeka možno namaľovať úplne na figu a z mŕtveho vrabca urobiť geniálne dielo,“ vysvetľuje Miloš Boďa svoju makabróznu záľubu. Vypreparované pozostatky obdarúva nesmrteľnosťou. Kontrastným valérom sú zas detské hračky. V priezračných objektoch aj ich pomocou inscenuje rozličné príbehy, gagy a morality. Ako podklad poslúži raz reliéf antického jazdca na koni, inokedy renesančný obraz poslednej večere, občas zas fotografie. Nie ako ilustrácia, ale ako kyslíková bomba ponúkajúca možnosť ponoru do väčších hĺbok.
Menu, ktoré servíruje na bielych tanieroch, nepatrí k lahôdkam francúzskej kuchyne. V „paradajkovej polievke“ pláva hniezdo s vtáčími vajíčkami, z ktorých jedno je rozbité. V bujóne pre veriacich sú zopäté kuracie paprčky. Číry vývar Vivat Slovakia neodkazuje len na slávnu „hymnickú pesničku“ dávno zabudnutej strany. Nejde o prvoplánové „fóriky“, ale o ironickú reflexiu rôznych mýtov, spoločenských situácií, zlozvykov. „Dostáva sa tak na hranu spoločenského tabu, provokuje, čo je len dobré, pretože naša spoločnosť potrebuje hovoriť aj o témach, ktoré sa dnes obchádzajú taktným mlčaním,“ uviedol v knihe-katalógu k výstave Martin Bartko.
Výtvaník pokračuje aj v príbehoch „smiešnych peňazí, ktoré stratili svoju hodnotu“. Na ich začiatku bol legendárny projekt 46 411. „Urobil som z peňazí umenie,“ usmieva sa Miloš Boďa, ktorý v polovici deväťdesiatych rokov objavil dobre ukrytý honorár v československých korunách až vtedy, keď ich už nebolo možné vymeniť. Od bankoviek nie je ďaleko k existenciálnym otázkam človeka.
„Boďa otvoreným výsmechom napáda sentimentalitu a gýčovitosť našich predstáv, náš sklon utiekať sa pod krídla mýtov a symbolov – jednoducho odhaľuje dômysel i zbabelosť, s akým naťahujeme skutočnosť na naše kopyto, aby nám bola znesiteľná. Aj s tou zamlčiavanou, poľudšťovanou, ale neodmysliteľnou smrťou,“ konštatuje spisovateľ Pavel Vilikovský. V meditatívnom tichu galérie sa zvyčajne smiech nerozlieha (iba ak na výstave karikatúr). Na výstave Miloša Boďu Immortality, ktorá bude v Galérii mesta Bratislavy do konca týždňa, sa návštevníci chichocú a smejú (nielen preto, aby odplašili všadeprítomnú blízkosť smrti). Originalitou a šokujúcou nápaditosťou svojich diel zaháňa nudu aj ľahostajnosť. A dávkami irónie a čierneho, ba nekorektného humoru dotvára nevšedný zážitok.
