Sjón: Do Európy vždy náhle prichádzali ľudia a sú z nich Európania

Islanďania vraj cez literatúru komunikujú so svetom. Čo chcete, aby sme vedeli o Islande a Islanďanoch?

Myslím, že literatúra je nástroj na objavovanie vzdialeného sveta. Kniha vždy prináša správy z neznámych miest. Pri čítaní kníh o cudzích krajinách zisťujeme, že v srdci sme všetci rovnakí, všetci máme rovnaké problémy so životom, láskou atď. Mojou úlohou je dať čitateľom správu o tom, čo sa deje v tejto malej krajine na konci sveta. Ktosi povedal, že príbehy a filmy z iných kútov zeme čítame a pozeráme práve preto, že nás teší čítať či vidieť, že iní ľudia robia presne to, čo my, len celkom inak.

Vy Islanďania sa cítite, že žijete na konci sveta?

Island je malý ostrov v severnom Atlantiku. Vieme, že sme geograficky izolovaní, nie sme ostrov v Stredomorí, kam sa dá z kontinentu ľahko dostať. K nám nikto nepríde náhodou ako napríklad na Sicíliu. Mnoho ľudí sa niekedy v živote dostane na Sicíliu. Vieme, že sme trochu izolovaní a naša kultúra je veľmi komunikatívna. Možno preto, že Island objavili Íri a Nóri, ktorí priplávali na lodiach a na lodiach mohli aj odplávať. Od začiatku tu dochádzalo k stretnutiam. Naši ľudia vždy cestovali, vydávali sa do sveta a prinášali tovary aj myšlienky z veľkých kultúr. Tie sa previazali s našou históriou a našimi malými životmi a potom z toho vzniklo zasa niečo nové.

Vždy ste verili, že ste rovnako dobrí ako zvyšok sveta?

Áno, my Islanďania sme sebavedomí. Máme literatúru z 12. a 13. storočia, a tá je svetová. Prečo to o nej hovoríme? Povedal to Goethe a s ním predsa nebudeme nesúhlasiť. Takže máme poklad v podobe islandských stredovekých ság, je to akási zlatá rezerva v národnej kultúrnej banke. Vieme, že v našom jazyku v našej krajine vznikla veľká kultúra, v ktorej môžeme pokračovať. Je zaujímavé, že sme takí.

Dá sa nejako opísať islandský národný charakter?

Vždy je ťažké nejako zosumarizovať národný charakter. Rád hovorím o mojich knihách, že prichádzajú z určitého miesta, nie národa. Trošku sa bojím hovoriť o národnom charaktere či národnej kultúre. Ja som z Reykjavíku, niekto iný odinakiaľ. Ale o mne a niekoľkých priateľoch sa dá povedať, že sme trochu bezstarostní, nedbalí, radi robíme veci rýchlo, vždy veríme, že veci sa môžu zlepšiť. Je jedno, aká zlá situácia je, vždy si hovoríme: bude to lepšie, žiadna panika.

Ste optimistickí?

Áno, lebo veríme, že niečo sa musí stať. Ak to bude zlé, neskôr sa to predsa musí zlepšiť. To trochu vysvetľuje, akí sme.

Máte vy islandskí spisovatelia niečo spoločné, alebo ste skôr individualisti?

Myslím, že všetci vychádzame z národného dedičstva, z islandských ság a všetkého, čo sa doteraz napísalo. Všetci poznáme Haldóra Laxnessa, ktorý dostal v roku 1955 Nobelovu cenu za literatúru. To je základ, každý pracuje buď s tým, alebo proti tomu. Je pre mňa ťažké povedať, v čom sú moje knihy osobité. Začal som totiž ako tínedžerský surrealistický básnik, používal som avantgardné metódy v dialógu s historickým materiálom. Ako tínedžer som objavil surrealizmus, ktorý sa mi zdal byť veľmi blízky islandským ľudovým príbehom. Povedal som si, dobre, to pasuje k našej histórii a tradícii. To ma asi odlišuje od ostatných islandských autorov. Nebojím sa použiť čudné metódy.

Na vašej internetovej stránke som našla váš výrok: Keď začnete ako poeta, uvedomíte si, ako málo slov potrebujete na to, aby ste preniesli myšlienky z jednej mysle do druhej. Ale neprináša tento literárny minimalizmus zároveň riziko, že vás čitatelia nemusia pochopiť správne?

To riziko je tu vždy. Bez ohľadu na to, ako dobre niečo slovami opíšete, vždy je tu riziko nedorozumenia. Ak opíšem jablko na poličke ôsmimi slovami, môže to byť rovnako dobré alebo nemožné, ako keď to urobím na osemdesiatich stranách. Pretože čítanie je vždy o pochopení a nepochopení. Tak začíname čítať. Keď sme deti a učíme sa čítať, je nám jedno, čo čítame. Nestaráme sa, že sa to odohráva v inom čase alebo cudzej krajine, jednoducho čítame príbeh. Ak je príbeh dobrý, jednoducho si ho prečítate. Ako dospelý čitateľ by sme si k textu mali zachovať tento prístup. Samozrejme, spisovateľ sa vždy snaží byť čo najpresnejší. Myslím, že čitatelia sa stávajú veľmi šikovnými v dekódovaní príbehu. Hlavne internet nás učí dávať si dokopy informácie z mnohých zdrojov, kúsok odtiaľto, kúsok stadiaľ a my si z toho vytvoríme obrázok. Možno nie je úplný, nepodáva celú pravdu, ale nikdy v histórii sme nevideli úplný obraz a nepoznali absolútnu pravdu. Preto sa nepochopením neznervózňujem.

Zdá sa mi, že ľudia sú vašimi knihami buď nadšení a ohromení vaším štýlom, alebo majú pocit, že ich vôbec nepochopili. Mrzí vás to?

Nemrzí, viete, ani ja nemám rád všetky knihy. Som skrátka rád, že niekomu sa moje knihy páčia. Keď píšem, snažím sa nemyslieť na veľkú skupinu čitateľov. Je to vždy medzi mnou a jedným čitateľom. Ten akoby bol so mnou, je fiktívny, ale píšem preňho. Samozrejme, všetci autori chcú byť čítaní, ale nejde o množstvo ľudí, ktorí vás čítajú a majú radi. Niektorí vašim románom a básňam rozumejú a iní nie. Ak sa vám moja kniha nepáči, zavrite ju a nájdite si inú. Dôležité je, aby ste našli niečo dobré na čítanie.

Aká je rola prekladateľa?

Pre mňa je veľmi zaujímavé, keď ma prekladajú do jazyka, ktorý vôbec neovládam. Napríklad do slovenčiny. Prekladatelia umožňujú tento veľký projekt humanity. Som im veľmi vďačný. Je úžasné, že existuje človek, ktorý dokáže prekladať z islandčiny priamo do slovenčiny.

S prekladateľkou Zuzanou Stankovitsovou ste sa osobne stretli. Ako na vás zapôsobila?

Je veľmi milá, stretli sme sa v jednej kaviarni v Reykjavíku a čítali spolu celú knihu a mohla sa ma pýtať na čokoľvek z textu. Videl som, že k textu pristupuje na takej úrovni, že určite robí dobrú prácu.

Kniha v jej preklade sa číta veľmi prirodzene, takže sa jej to očividne podarilo.

To som rád.

Na čo sa vás prekladateľka pýtala, v čom mala nejasnosti?

Niekedy si vymýšľam nové slová a niekedy používam zastarané, čudné islandské výrazy alebo odkazujem na niečo z islandskej kultúry, čo nemusí poznať. Pýtala sa na niektoré reálie a špecifické slová. Väčšinou pracujem s materiálom, ktorý nie je veľmi známy. Napríklad skoro nič sa nepísalo o ére nemých filmov v Reykjavíku, takže Zuzana to nemohla naštudovať v historických knihách ani nájsť na internete, rozprával som jej o mojom vlastnom výskume v tejto oblasti.

Ľudia z vydavateľstva prezradili, že to bola práve prekladateľka Zuzana Stankovitsová, ktorá im navrhla vydať knižku Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol.

To je ďalšia úloha prekladateľov, čítajú knihy v rôznych jazykoch a stávajú sa akýmisi ambasádormi. Zuzana je teraz ambasádorkou islandskej literatúry na Slovensku, sme šťastní, že ju máme.

Vášho Chlapca, ktorý nebol, som nemohla odložiť z ruky, kým som nedočítala do konca. Neviem, či to bolo krátkymi kapitolami… Ako to robíte?

To musí zostať tajomstvom. Či ide o zvláštnu tému, čas… verím, že celý čas musí byť čitateľ so mnou, na mojej strane. Rád beriem čitateľa za ruku, ideme spolu príbehom. Som si vedomý toho, ako sa kniha číta. Sám veľa čítam a vnímam, či to ide ľahko. Píšem literárnu fikciu, uvedomujem si spisovateľské majstrovstvo, ale hlavne verím v dobrý príbeh. Snažím sa oň.

Niektorí čitatelia o Máni Steinnovi povedali, že cítia akýsi odstup, možno nedostatok empatie voči hlavnej postave. Je to tak?

Jedna z vecí, ktorej sa snažím pri písaní románov vyhnúť, je, aby som mal postavu príliš rád. Ak ju mám veľmi rád, stane sa z toho melodráma. A to nechcem. Chlapec je sirota, má ťažký život, ale od začiatku som vedel, že by nám ho nemalo byť ľúto. Ani on sa neľutuje, a práve preto prežije. Preto je v príbehu istý odstup a možno chlad, čím viac ho spoznáte, tým lepšie budete rozumieť, ako rozmýšľa. Nakoniec asi budete na jeho strane. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby ste k nemu necítili súcit. Ak sa to podarilo, som šťastný. Znamená to, že sa podarilo dosiahnuť rovnováhu medzi súcitom a chladným pozorovaním.

Nie je ten odstup aj čosi typicky škandinávske?

Áno, dá sa to povedať. V islandských ságach len pozorujete postavy a dozviete sa o nich z ich konania a reči. Niekedy prezradia, o čom snívali alebo zarecitujú báseň, ale to je jediná informácia, ktorú k nim máte. Na to musíte reagovať. To je podľa mňa dobrý spôsob vytvárania postavy. Je to, ako keď stretnete ľudí. Tiež sa spoznávate pomaly – rozprávaním, pozorovaním. Možno je to severský spôsob.

Prečo ste si za hlavnú postavu zvolili homosexuálneho chlapca?

Od začiatku som vedel, že ho bude zaujímať sex. Najskôr som myslel, že so ženami, ale má 16 rokov, potuluje sa po okolí, možno by si ho nejaké ženy odviedli do spálne, ale vlastne to nie je veľmi pravdepodobné. Potom som čítal knihu od Neela Mukherjeeho, indického autora žijúceho v Británii, nazvanej A Life Apart (Život bokom, v odlúčení) a našiel som moment, kde v istom momente, asi po sto stranách, náhle zistíte, že postava je gay. Isté prvky tejto postavy korešpondovali s Máni Steinnom a vtedy mi došlo: to je ono, je gay. Bude mať sex s cudzincami v Reykjavíku, tým sa príbeh stal silnejší a mysterióznejší. Pretože keby spal so ženami, niektoré by cítili ľútosť. A to som v žiadnom prípade nechcel. Toto akosi spečatilo jeho postavenie outsidera, totálneho vydedenca spoločnosti, ktorý žije absolútne v tieni. Keď som s tým začal pracovať, zistil som, že epidémia španielskej chrípky a rúcanie sa spoločnosti pre tohto muža neboli nijako zlé. Bolo to bližšie k životu, aký žil. Urobilo to jeho cestu zaujímavejšou. Keď som začal pracovať s gayom a epidémiou, zároveň to zrkadlilo epidémie v 80. a 90. rokoch. Už dlhšie som premýšľal, že napíšem niečo o mojom strýkovi, ktorý zomrel v roku 1993 na komplikácie spojené s AIDS. Tá kniha mala byť akousi poctou jeho životu, utrpeniu, ale aj jeho sile. Kniha sa stala veľmi osobnou a emotívnou.

Tešil by sa strýko tomu, že vaša kniha vznikla ako pocta jeho životu?

Myslím, že áno. Zvykol veľa čítať a verím, že by sa mu kniha páčila.

Nie je Máni Steinn zároveň paralelou k dnešku? Namiesto španielskej chrípky máme vírus zika…

Pred napísaním knihy som si veľa študoval o epidémiách. Kniha vyšla v roku 2013 a vtedy sa začínala šíriť epidémia eboly. Teraz máme ziku. Náhle sa realita knihy stala oveľa naliehavejšou. Čo môžeme robiť? Sme tu a myslíme si, že sme majstri sveta, že ovládame prírodu, ale stále bojujeme s epidémiami.

A čo obavy z cudzincov, imigrantov?

Áno, epidémia je niečo, čo prichádza zvonka a napadne spoločnosť, naše telá a predstavu o nás samých. Dnes máme ochromujúcu situáciu s utečencami kvôli konfliktu na Blízkom východe. Ľudia sa boja, lebo utečencov je veľa, ale možno by sa mali báť viac vírusu zika. Toto sú len ľudia, ale zika je naozaj nebezpečná. Je dôležité uvedomiť si, že toto je história zeme. Do Európy vždy náhle prichádzali skupiny ľudí a usadili sa tu. A stali sa z nich Európania. Vo Francúzsku sa v 16. storočí tiež usadilo veľa cudzincov. Zabudli sme na to, lebo medzičasom sa z nich stali Francúzi. Myslím, že by sme mali nájsť spôsob, ako ich prijať. Stanú sa súčasťou našej histórie.

Prichádzajú utečenci aj na Island?

Samozrejme, nikto k nám nebude plávať cez oceán, niektorí pricestujú lietadlami, ale nie je ich veľa. Je to málo v porovnaní so zvyškom sveta. Ale prijímame ľudí zo Sýrie. Naša vláda je oveľa opatrnejšia než ľudia. Obyvatelia chcú prijať oveľa viac utečencov. Vláda má vlastne problém, pretože ľudia žiadajú, aby sme prijali viac utečencov.

Aké to je, byť homosexuálom na Islande? Už to nie je nezvyčajné?

Veľmi sa to zmenilo za posledných 20 rokov. Existuje organizácia – v preklade sa volá Skupina 78, pretože vznikla v roku 1978 – ktorá dokázala zmeniť zmýšľanie ľudí a ovplyvnila aj parlament. Ten začal meniť legislatívu a homosexuáli dnes majú plné ľudské práva. Skupine sa podarilo vzdelať celý národ v oblasti ľudských práv, pretože to je otázka ľudských práv. Keď si sadnete na kávu so šiestimi kolegami, prečo by jeden z nich nemal mať úplné ľudské práva? Islanďania pochopili, že je to smiešne a treba to zmeniť, a tak to zmenili. Aj tie najväčšie konzervatívne noviny na Islande tlačili na schválenie novej legislatívy v parlamente. Nemôžeme predsa žiť v krajine, kde sa niekomu upierajú ľudské práva. Prečo by sme nejakej skupine obyvateľstva zakazovali uzavrieť manželstvo? Veď tým by sme sa všetci dostali do nebezpečenstva. Jedného dňa by mohol niekto povedať, že každý, kto je z určitého etnika, si nemôže zobrať človeka z iného etnika. To nie je o nič horšie. Ak žijeme v krajine, ktorá berie ľudské práva ako tovar, potom je riziko, že ľudské práva budú flexibilné a politici rozhodnú o tom, kto dostane ľudské práva v určitom čase. Je dôležité, aby sme všetci mali ľudské práva po celý čas.

Takže vaša kniha už nikoho neprovokuje?

Myslel som, že bude provokovať oveľa viac. Neuvedomil som si, ako veľmi sa zmenila spoločnosť, prekvapili ma tie veľmi pozitívne reakcie odvšadiaľ. Dokonca za mnou chodili staršie ženy a ďakovali mi za Mániho Steinna. Vraj je to krásna kniha. Naozaj? Potešilo ma to. Mám veľa spoločného s Mánnim, ale hlavný rozdiel je, že on je gay a ja som heterosexuál. Ale samozrejme, cítil som bolesť mojich gay priateľov. V škole boli odmietaní, mnohí ušli do exilu, žili v Dánsku alebo vo Švédsku, alebo v New Yorku a San Franciscu, tam totiž mohli žiť slobodne.

Aj v Dánsku?

Áno, tam gayovia získali práva veľmi skoro. Bolesť odmietaných gayov mi bola veľmi zrejmá, jeden z mojich najlepších priateľov, keď som mal 9 či 10 rokov, spáchal samovraždu. Pamätám si ho ako dokonalého, skvelého chlapca, škola mu šla, skvele kreslil, ale keď vyšla najavo jeho sexuálna orientácia, myslel si, že je na ňom niečo zlé, pretože spoločnosť mu to hovorila. Nikto nemôže vyrastať v predstave, že je s ním niečo v neporiadku.

Spisovateľom ste sa stali cez čítanie, prvý román ste si vydali sám ako šestnásťročný. Dnes vraj ľudia čítajú čoraz menej, je to na Islande inak?

Dokázali sme udržať ľudí pri čítaní, ale je pravda, že mladí už toľko nečítajú. Aspoň sa zdá. Možno nečítajú literatúru tak, ako sme na to zvyknutí. Môj syn mi hovorí, že číta stále. Na internete.

Čo číta?

Články, všetko možné. Hovorí, že číta. Ja si myslím, že by mal čítať viac románov. Má rád komiksy, prečo nie. Myslím, že máme zásadnú potrebu príbehov. Knihy sú jedným zo spôsobov, ako sa k príbehom dostať, televízia a kino zasa ďalší. Televízne seriály ako Breaking Bad či House of Cards sú dobre vyrozprávané príbehy. Je zaujímavé, že predaje kníh sa opäť na mnohých miestach zvyšujú. Som stále optimista, som Islanďan, bude to len lepšie.

Na Islande sa teda predáva veľa kníh?

Áno, je u nás veľká tradícia čítania a predávania kníh, navštevovania knižníc. Vidíme sa ako sčítaní ľudia. Je to súčasť nášho obrazu o sebe, jednoducho potrebujeme čítať.

Vraj vám na Islande pribúda aj množstvo spisovateľov.

Áno, máme veľa autorov, pretože čítanie vytvára spisovateľov. Keď toľko ľudí číta, rodí sa veľa spisovateľov. Máme dobrú zásobu spisovateľov, možno až priveľkú, neviem.

Ste tiež súčasťou severskej krimivlny?

Áno, máme dvoch autorov, ktorí sú vydávaní všade na svete. Ja som nič podobné nepísal, ale na dobrej krimi si občas rád zgustnem. Dosť veľa som ich prečítal. Vždy tam ide aj o sociálne otázky, čo je dobre. Nedávno som bol v tíme, ktorý písal scenáre k televíznym detektívkam. Režisér je môj starý kamarát a raz som mu povedal: vieš čo, mám dobrý nápad do tvojej detektívky. A potom mi zavolal, či sa nepridám do štvorčlenného tímu, ktorý dával dokopy dej ďalšej série. Prečo nie, chcel som vidieť, ako sa to robí. Ale detektívny román som nikdy nepísal.

Myslela som si to, pretože viem, že máte rád Bulgakovho Majstra a Margarétu. To je celkom iný štýl písania.

To je moja najobľúbenejšia kniha už celé roky. Jej vplyv je asi vo všetkých mojich knihách. Práve od Bulgakova som sa naučil písať tak, aby čitateľ nemohol odložiť knihu. Napriek tomu, že príbeh je čudesný, literárny, umelecký, čitateľ ho nedokáže pustiť z ruky. Ďalšia moja obľúbená kniha je česká, Obsluhoval som anglického kráľa od Bohumila Hrabala. Tú knihu som čítal ako 23-ročný a naozaj mi ako spisovateľovi pomohla. Pochopil som, aké dôležité je byť ľudský. Inak aj Hrabal si drží voči svojej postave odstup a iróniu.

Len nedávno v pražskom Studiu hrdinu zdramatizovali váš román Skugga Baldur. Videli ste to?

Áno, práve som prišiel z Prahy, kde tú knihu preložili pod názvom Syn stínu. Je to fascinujúce. Bol som prekvapený, čo všetko sa im podarilo odohrať na javisku. Nechcel som do dramatizácie nijako zasahovať. Mali sme len jednu diskusiu, kde sa mohli pýtať, čo chceli, ale to bolo všetko. Chcel som im ponechať slobodu. Výsledok sa mi veľmi páčil. Bol to silný zážitok, vidieť knihu transformovanú do divadla a zahranú v češtine.

Bola to prvá dramatizácia vašej knihy?

Nie, túto knihu zdramatizovali už dvakrát predtým, ale predošlé verzie som nevidel, až túto, a tá bola výborná. Je to monodráma, hrá v nej jediná herečka – Tereza Hofová, ktorá neuveriteľne drží celú hru. Som šťastný, že mám vzťah k tejto časti sveta.

Ste blízkym priateľom islandskej speváčky Björk, píšete pre ňu texty, ale napísali ste aj libretá k operám. Hudba je pre vás dôležitá, no sám nehráte na žiadny nástroj, nie je to škoda?

Nikdy som sa nenaučil na nič hrať, pretože v našej rodine nikto na žiadny nástroj nehral. Ale hudbu som začal počúvať skoro, aj klasickú, aj džez, všetko. Absorboval som všetko, čo mi prišlo do cesty. Súčasťou hudby som sa však stal písaním textov piesní a libriet, s tou rolou som spokojný.