Je to naše najstaršie akademické pracovisko svojho druhu – existuje v rôznych podobách od roku 1923. V praxi to znamená, že umenovední bakalári budú musieť dokončiť štúdium buď na Trnavskej univerzite, ktorej kapacity však isto nie sú neobmedzené, alebo v zahraničí.
To by samo osebe nemuselo znamenať tragédiu, štúdium na zahraničných univerzitách našim študentom spravidla prospieva. Pozadie problému však poukazuje na systémovú chybu – hovorí sa, že za týmto neúspechom stojí dlhoročná stratégia niektorých popredných osobností slovenskej umenovedy brániť svojim nasledovníkom v získavaní titulov doktor, docent a profesor. Zabezpečili si tým výlučné postavenie a výnimočnosť na dlhé roky, no zároveň ohrozili udržateľnosť tejto disciplíny v už beztak poddimenzovanej vede o vizuálnom umení. Len z úcty k inak nezanedbateľnej práci významných odborníkov sa o tomto fakte mlčí.
Zabezpečiť magisterské štúdium na UK je však kľúčové. Dejiny vizuálneho umenia sú dnes vo svete dynamicky sa rozvíjajúcou disciplínou integrujúcou mnohé iné humanitné oblasti. Donedávna periférne umenie strednej Európy v nich zohráva čoraz významnejšiu úlohu. Pribúdajúci rozsah vedeckej a kritickej literatúry spôsobuje, že päťročné štúdium už sotva stačí na obsiahnutie základných faktov a metodológií – ak sa chcete približovať k pochopeniu podstaty vecí, máte pred sebou celoživotné vzdelávanie a ľúty súboj o originalitu ideí. Ak pripustíme exodus študentov do zahraničia, tak, pokiaľ sa vôbec vrátia, budú im chýbať fakty o slovenskom umení, dejinných peripetiách a hodnotovej či etickej orientácii na pozadí historických a spoločenských súvislostí nášho územia. Tak sa môže stať, že o dvadsať rokov nebude nikto schopný rozoznať originály diel od falzifikátov, nebude mať kto písať monografie umelcov, nikto nebude schopný adekvátne vyzdvihnúť špecifiká slovenského umenia v medzinárodných súvislostiach.
Zlé veci treba obrátiť v dobrý prospech. Vieme, že u nás chýba medzinárodné umenovedné pracovisko, ktoré by bolo partnerom podobným platformám vo všetkých ostatných krajinách strednej a východnej Európy. Možno toto je správna chvíľa na reformu: otvoriť katedru kunsthistorikom s medzinárodnou akríbiou, ktorí by boli schopní zabezpečiť nielen garanciu pre magisterské štúdium, ale tiež posilniť štruktúru výučby smerom k umeniu od 2.¤polovice 20. storočia, ktoré je pre Slovensko vítaným kultúrnym identifikačným znakom v celosvetovom meradle.
Áno, vychovali by (sme si) tú obávanú konkurenciu. Jej neprítomnosť však umožňuje nebezpečnú odťažitosť. O novšom slovenskom umení dnes totiž na medzinárodných fórach hovoria a v zahraničných publikáciách píšu predovšetkým odborníci z okolitých krajín, ktorých motivácie a miera pochopenia sa nemusia s pravdou o našich dejinách vždy pretínať.
