Bez Plicku by Slovensku niečo chýbalo

, 03.04.2016 09:00
Na luke s gajdosom
Na lúke s gajdošom. Autor:

Publicista a historik fotografie Marián Pauer vydal už niekoľko veľmi zaujímavých knižiek o umelcoch. Pozná ich tvorbu, ale aj ich život.

Fotografovi Martinovi Martinčekovi a jeho žene, výtvarníčke Ester Šimerovej bol napríklad akoby synom – tak často bol u nich a tak ho mali radi, priateľský vzťah mal s fotografmi Eugenom Lazišťanom, Karolom Kállayom, s Ester Plickovou a aj s jej strýkom Karolom Plickom. Monografia o tvorbe velikána Plicku vychádza Mariánovi Pauerovi v týchto dňoch.

Ako dlho sa zaoberáte Karolom Plickom a ako ste sa k nemu dostali tak blízko, že ste sa spriatelili? Pamätáte si ten prvý dotyk?

Marián Pauer.
Marián Pauer. Autor: Ivan Čaniga

V roku 1979 pripravovalo vydavateľstvo Osveta v Martine obrazovú publikáciu Karola Plicku Levoča. Dlhoročný vedúci redaktor Eugen Lazišťan išiel konzultovať korektúry do Prahy za pánom profesorom a dohodol sa, že môžem prísť s ním. Už niekoľko dní pred odchodom som mal také zvláštne pocity, ktoré sa ani nedajú bližšie definovať. Naštudoval som si základné informácie o Karolovi Plickovi a pripravil si kopec otázok. Stretnutie prekonalo všetky moje očakávania. Pán profesor nás srdečne prijal a okamžite sa s Eugenom dali do práce. Každú stranu pripravovanej publikácie dôkladne skontrolovali. Sledoval som ich v nemom úžase, bola to pre mňa nezabudnuteľná škola. Keď skončili, boli dosť unavení, tak som žiadnu otázku nepoložil. Využil som ich až pri ďalších stretnutiach.

Čím na vás zapôsobili jeho fotky, filmy, jeho osobnosť?

Pán profesor mal obrovskú charizmu. Vyžarovala z neho pokora, tešil sa z každej vydarenej práce. Vždy mi zahral na jeho milovaných husliach, potešil sa červenému vínku, ktoré som mu zo Slovenska doniesol. Mal vynikajúcu pamäť. Mohol som sa opýtať čokoľvek, vždy mal poruke odpoveď. Obdivoval som, ako dokázal komunikovať s obyčajnými ľuďmi. Bezprostrednosť a dôvera sa preniesli aj do jeho fotografií a filmov.

Nezostarol Plicka? Jeho dielo? Ako sa vyníma v dnešnej dobe?

Odpoviem slovami inej veľkej osobnosti, Martina Martinčeka, s ktorým som spolupracoval vyše dve desaťročia. Vždy prízvukoval, že len čas spravodlivo posúdi prínos každého z nás, oddelí zrno od pliev. Čas posúdil aj prínos Karola Plicku, renesančného človeka, majstra deviatich remesiel, zakladateľskej osobnosti vo viacerých odboroch. Tak, ako by sme bez fotografie nevedeli poskladať obraz minulosti, bez Plicku by sa nezachoval obraz slovenskej ľudovej kultúry v jej štýlovom vrchole. Jeho dielo nemôže zostarnúť, lebo je nadčasové. Radosť, s akou ho tvoril, sa prenáša aj na divákov jeho filmov a fotografií.

Prišli ste pri práci na knihe na niektoré nové poznatky o Plickovi? Ako podnietil vaše myslenie?

K folklóru mám blízko od školských čias, keď som tancoval v detskom folklórnom súbore Radosť a potom štyri roky v študentskom folklórnom súbore Trenčan. S hudobným skladateľom Svetozárom Stračinom sme našli spoločnú reč pri Martinčekových fotografiách. Na krst knihy Ako sa krúti svet mi dokonca zložil skladbu a v rozhlase ju aj nahral. Pána profesora Plicku som spočiatku vnímal len cez jeho fotografie a filmy. Až pri práci na tejto knihe som si uvedomil, akú obrovskú brázdu vyoral aj na folklórnom poli, keď zozbieral takmer 45-tisíc ľudových piesní. To je obdivuhodné a neprekonateľné.

Skalica, v popredí románska rotunda.
Skalica, v popredí románska rotunda. Autor: Karol Plicka
 

Je Plicka slovenský, či český umelec?

V knihe Karol Plicka má jeden príbeh titul Bol to Slovák, alebo Čech? Pán profesor nemal problém so svojím pôvodom. Vždy mal na takúto otázku jedinú odpoveď: Vo Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, ale na Slovensku som žil. Bol to jednoducho – náš pán profesor. Môžeme to hovoriť my i Česi. Dokonca to rovnako znie aj po česky. A je to pravda.

Vy sám ste Plicku fotili – aké to bolo?

Bola to pre mňa veľká pocta, keď mi dovolil, aby som ho počas našich stretnutí občas fotografoval. Vždy som najskôr citlivo zvážil, či je správna atmosféra, aby som vybral fotoaparát z brašny. Radil mi, aké objektívy mám používať, aký uhol pohľadu je optimálny na vystihnutie charakteru zobrazovaného. Každý argument vedel doložiť konkrétnou fotografiou.

Na akú jeho vetu spomínate, ktorú jeho myšlienku máte radi?

Spomínam si, ako mu Eugen Lazišťan priateľsky dohováral, aby sa šetril. On mu odvetil: „Evžene, dôchodcovia bez práce hynú. Preto musia robiť, lebo práca skracuje dni a predlžuje život!“ Schuti sme sa tomu zasmiali, dnes to už môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti.

Komu je určená nová kniha o Plickovi? Pôjde aj do zahraničia? Do škôl?

Táto kniha je určená všetkým, aby nezabúdali na svoje korene, aby zveľaďovali dedičstvo našich otcov a dedov. Má aj anglické resumé, aby bola zrozumiteľná aj v zahraničí. A či pôjde do škôl? Kiežby, bolo by nepochybne záslužné, keby v dnešnom marazme pseudohodnôt školy pripomenuli mládeži aj skutočné hodnoty.

Pracuje sa dnes s týmito fotkami pri výchove? Myslíte si, že by skutočná  fotografia mala viac zasahovať do formovania vkusu mládeže? Môže konkurovať umelecká fotka v knihe fotografiám z internetu?

S týmito fotografiami sa pri výchove mládeže nepracuje, lebo mnohí nevedia, že vôbec také fotky jestvujú. To po prvé. A po druhé: tie fotografie nespôsobujú žiadne senzácie, nevyvolávajú škandály, nie sú z dnešného pohľadu IN, ako sa vraví v televízii a píše v novinách. Chceme byť svetoví a zabúdame byť sami sebou.

Čo je dnes skutočná fotografia?

Vďaka globalizácii a digitalizácii dnes fotografuje každý. Sociálne siete praskajú vo švíkoch, sú ťarchavé miliónmi záberov, ale ruku na srdce, koľko z nich vás naozaj osloví? V presile informácií, ktoré denne doslova zaplavujú súčasnú generáciu, nie je jednoduché niečo formovať. Vkus mládeže nevynímajúc. Často počúvam: Prečo sa tvoria veľké obrazové publikácie, keď všetko si môžete stiahnuť z internetu? Navyše sú drahé, kto si ich môže kúpiť? Choďte pred Vianocami do kníhkupectva. Kniha je darčekom, ktorý nikoho neurazí. Do kníh sa fotografie vyberajú vo vysokom rozlíšení, internet vystačí aj s menšími nárokmi. Stále je rozdiel listovať na internete a v dobre vytlačenej knihe. Dnešné obrazové publikácie sú naozaj skvosty. Je príjemné mať ich vždy poruke, doma.

Chlapčenské hry.
Chlapčenské hry. Autor: Karol Plicka

Aké krédo ste si zobrali z Plicku? Čo vás naučil?

Naučil som sa radovať z každej dobre urobenej práce. Nikdy nezabudnem, ako sa nemohol dočkať, kedy prídem na jedno naše stretnutie, aby mi zvestoval, že asi sám Pán Boh mu poslal Brunovského, aby ilustroval rozprávky rumunských Slovákov, ktoré pán profesor zozbieral. Naučil som sa neľutovať námahu, ktorú treba vynaložiť na vytvorenie akéhokoľvek diela. Naučil som sa, aby som všetko, čo robím, robil rád.

Čo by asi dnes Plicka fotil?

Mal by to podstatne zložitejšie, hoci cestovanie by bolo jednoduchšie ako v jeho časoch. Zložitejšie preto, lebo to, čím sme jedineční, čím sa líšime od druhých – ľudová kultúra – je vytláčaná nekultúrnosťou, globalizovaný svet všetkých navlieka do rovnakej uniformy. Napriek tomu som presvedčený, že by fotografoval ľudí. A fotografoval by krajinu, ktorú ešte nenarušil človek, a architektúru, aby ukázal, že nie je jednoduché dobre nasnímať dom. 

Môže dnes Plicka reprezentovať Slovensko vo svete? Zaberá to? Je to stále aktuálna výpoveď o krajine? V čom?

Práve dnes je ten správny čas, aby popri súčasných osobnostiach, ktoré uznáva svet, reprezentoval Slovensko v zahraničí aj Karol Plicka. V jeho tvorbe sa zrkadlí nepoddajnosť ľudu spod Tatier, ktorý si neľahký život spríjemňoval ľudovou piesňou, výšivkou, krojom, rázovitým obydlím, túžbou po kráse. Nie rozloha krajiny, ani počet obyvateľov, ale to, čím národ môže prispieť a obohatiť spoločné dielo, by mala byť bernou mincou v európskom dome. Slovensko má na relatívne malom geografickom priestore, okrem mora, azda všetko, čo môže prilákať zahraničných návštevníkov. Musia sa však o tom dozvedieť. Plickove krajinárske fotografie sú argumentom, ktorý môže zavážiť.

Dievčatko z Lúžnej.
Dievčatko z Lúžnej. Autor: Karol Plicka

   Čo vás baví fotiť ako fotografa? Ste niekedy aj turistom s fotoaparátom? Máte aparát vždy poruke?

Vždy ma bavilo fotografovať deti, lebo pred objektívom nič nepredstierajú, sú bezprostredné. Musíte sa však s nimi najskôr naladiť na rovnakú vlnu, aby ste nerušili ich kruhy. Musíte byť akoby jedným z nich. Potom je to báječná hra, ktorou sa môžete vrátiť do vašich mladých liet. Takéto fotografovanie mi vždy dodá energiu. Mojim vnučkám a vnukovi robím z dovoleniek fotoknihy. Keď si ich pozerajú, výborne sa bavia, ako sa rokmi menia. Mám rád cestovanie, spoznávanie neznámych krajov a ľudí. Fotoaparát nikdy nezabudnem pribaliť do batožiny. Fotografujem si do rodinného albumu, ukladám si do neho snímky ako spomienky na nezabudnuteľné chvíle, na pamätihodnosti, na to, čo ma vo svete zaujalo. Vždy si pritom spomeniem na pani Jarábkovú zo Záblatia, folkloristku, ktorá mi raz povedala, že spomienky sú raj, z ktorého nás nevyženú. Tak sa o tento raj starám a stále ho zveľaďujem.

Majú aj iné krajiny takého fotografa ako je Plicka, alebo je rarita?

Už polstoročia sa zaoberám históriou fotografie. Čím viac sa do nej ponáram, tým viac zisťujem, čo všetko ešte o nej neviem. Jedno však viem bezpečne: taký fotograf, ako bol Plicka, sa ešte nenarodil a som presvedčený, že už sa ani nenarodí. Vo svetovej fotografii je veľa mien, ktoré zanechali hlbokú stopu. Za každým písmenom abecedy by sme ich mohli uviesť niekoľko. Niektorí sa presadili ako reportéri, iní ako priekopníci v jednotlivých fotografických žánroch, ani jeden však nebol majstrom devätoro remesiel ako náš pán profesor.

Čo z jeho tvorby, okrem folklóru, vás najviac zaujalo?

Popri folklóre ma najviac zaujali jeho fotografie a filmy, ale pripomeniem činnosť, o ktorej sa veľa nehovorí: zbieranie rozprávok rumunských Slovákov. Mnohí z rozprávačov nevedeli čítať. Zachovali si však zdravý sedliacky rozum, vrodenú inteligenciu a úctu k tradíciám predkov, ktoré uchovávali z generácie na generáciu. V týchto rozprávkach zastal čas. Žije v nich večný rozprávkový hrdina. Dobré sily sú pri ňom, ale nič mu neodpúšťajú, víťazstvo si musí vybojovať a zaslúžiť. V tom je večný zmysel rozprávky. Preto sa stotožňujem s básnikom Milanom Rúfusom, že „rozprávky sa majú čítať pred spaním nie preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili“.

Ako ste objavili fotografa Deža Hoffmanna, ktorý fotil Beatles? Bol to trocha iný typ než je Karol Plicka – ako ste ho našli?

Raz večer som v televízii prepol na ORF, práve vysielali nemecký dokument o nejakom fotografovi. Zrazu som začul, že bol z horného Uhorska a v obraze sa objavil Trojičný stĺp z Banskej Štiavnice. Zbystril som pozornosť. To musí byť náš človek. V titulkoch na záver filmu Father of Pop Photography čítam, že ho nakrútil Marián Sloboda. Kamarát z čias, keď som bol asistentom kamery v Čs. televízii v Bratislave. Po šesťdesiatom ôsmom emigroval, napísal som mu list, vrátil sa s pečiatkou adresát neznámy. Tak som sa vybral po stopách Deža sám.

Autor: Karol Plicka

Našli ste ho?

Temer pol roka som bol neúspešný. Až ma Emília Svetlíková skontaktovala s Eileen Mallory, ktorá bola vyše dve desaťročia asistentkou v Dežovom ateliéri. Päť rokov som cestoval do Londýna, niekedy aj trikrát do roka, aby som poskladal mozaiku Dežovho života a tvorby. Mal som smolu, lebo do mesta na Temži som prišiel tri roky po jeho smrti. Na druhej strane som mal obrovské šťastie, že som stretol ľudí, ktorí s Dežom roky spolupracovali, vážili si jeho tvorbu a mali ho radi aj ako človeka. Dnes môžem zodpovedne povedať, že mal s pánom profesorom veľa podobného – pracovitosť, nepoddajnosť, vytrvalosť, cit pre motív, ale, najmä ku koncu jeho života, možno aj kvôli zdravotným problémom, bol Dežo úplne iný – poddával sa depresiám. Svojou tvorbou výrazne ovplyvnil fotografiu sveta šoubiznisu šesťdesiatych rokov. Hovorili o ňom, že je Cartier-Bresson sveta zábavy. To bola veľká pocta, keď ho prirovnávali k jednému z najväčších fotografov 20. storočia, ktorý vo svetovej fotografii zaviedol pojem rozhodujúceho okamihu, kedy treba stlačiť spúšť. Okamihu, keď rozum a srdce sú v zákryte.

Ako fotka spája svet? Je jej výhodou, že hovorí univerzálnou rečou? Pocítili ste to?

Bolo už nemálo pokusov o univerzálny internacionálny jazyk (za všetky spomeňme esperanto), pritom fotografia je ním od svojho vzniku. Pociťujem to na každom kroku. Často pôsobím v odborných porotách medzinárodných fotografických súťaží. Stretávame sa v nich z rôznych krajín, neznámi ľudia, aby sme sa po niekoľkých dňoch porotovania lúčili ako jedna rodina. Na svetovej výstave v Číne som sa napríklad stretol s talianskym fotografom Salvatorem di Villiom z Neapola. Tak sme sa spriatelili, že pri odchode mi sľúbil, že mi príde predstaviť svoju rodinu. V nasledujúcom roku bol svetový kongres FIAP (Medzinárodnej federácie fotografického umenia) na Slovensku. Jeden deň sme delegátov vyviezli do Vlkolínca, aby videli obec zaradenú do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Fotografoval som si rázovité domy, keď zrazu ktosi zakričal: Marian! Rozbehol som sa dolu kopcom a neveril som vlastným očiam: v ústrety mi bežal Salvatore. Zvítali sme sa ako bratia, pýtam sa ho, čo tu robí. Odvetil, že nezabudol na svoj sľub, ktorý mi dal v Číne, že mi prišiel predstaviť svoju rodinu – manželku a dve dcéry. Na internete zistil, aký je program kongresu, tak sa vybral na Slovensko. Boli sme spolu azda hodinu, potom Salvatore odišiel naspäť domov, do Neapola… 

Podľa čoho fotografov hodnotíte? Dá sa fotografovanie naučiť? Vy učíte?

Fotografov hodnotím ako autorov takých, alebo onakých fotografií, i ako ľudí. Nemožno to spájať, lebo neraz sú vynikajúci fotografi mizerní ľudia. Ak máte na mysli, ako hodnotím fotografie, to je iná káva. Neraz sa v porote stane, že z jedenástich porotcov jeden hlasuje za snímku a desať je proti, alebo naopak. Nikto sa nad tým nepozastavuje. Hodnotenie fotografií je totiž o tolerancii. Každý vnímame a vidíme skutočnosť ináč. Keby to tak nebolo, všetci by videli to isté, načo by sa potom robili fotografie? Samozrejme, jestvujú kritériá, podľa ktorých môžete relatívne spravodlivo ohodnotiť každú fotografiu. Ako je zvládnutá technicky, ako využíva svetlo, ako je kompozične riešená, ako pôsobí esteticky. Hoci porotcovia majú rôzne cítenie, nakoniec vždy dospejú k určitému konsenzu.     Fotografovaniu sa možno naučiť, tak ako mnohým iným veciam.

Vraj je dôležité svetlo?

Ak máte dar vnímať svetlo tak, ako Karol Kállay, Martin Martinček, alebo Karol Plicka, budete to mať oveľa jednoduchšie. Poznal som mnohých fotografov, ktorí mali talent a premrhali ho, zatiaľ, čo iní, oveľa menej talentovaní, ale vytrvalí a usilovní, to dotiahli oveľa ďalej. Desať rokov som stál za katedrou, mohol by som uviesť celý rad príkladov, že to tak funguje. Študentov som viedol k tomu, aby čítali, čokoľvek, aj poéziu, ktorá im môže dať ďalší rozmer, aby chodili do kina, do divadla, do galérií. Všetko sa to odzrkadlí v ich fotografiách. Vravieval som im: ukážte mi fotografie a ja vám poviem, akí ste, kto ste. Uverili mi.

Na mnohých významných fotografov už len spomíname – vyrastá nová generácia slovenských fotografov? Nadväzujú na tradície, alebo idú svojou cestou?

V súvislosti so súčasnou slovenskou fotografiou nemožno veľmi hovoriť o nadväzovaní na tradície. Dnes je to batožina, ktorá sa veľmi nenosí. Je však dosť autorov, ktorí sa vybrali vlastnou cestou a vytvorili si nezameniteľný rukopis. Mám rád fotografické príbehy Jakuba Klimu, vo Formule 1 sa etabloval Martin Trenkler, oceňujem portréty Martina Vrabka vytvárané veľkoformátovou kamerou, krajinárske zábery doma i vo svete si vždy poctivo odchodí Tóno Fiala, v žánri aktu sa presadil Vlado Bača, svojou Leicou si udržuje vysoký štandard Alan Hyža, v Paralelnom svete našiel nepreberné výtvarné možnosti Ivan Čaniga, reportérsky bravúrne stvárňuje súčasné dianie v politike, kultúre, športe Joe Klamar. Osobitnú zmienku si zaslúži tvorba docenta Štefana Komorného a jeho fotografie v knihe Dóm, ktorá je jednou z najkrajších a najkomplexnejších kníh posledných rokov. Vo výpočte by sme mohli pokračovať. Bilanciu možno azda uzavrieť konštatovaním, že problémom slovenskej fotografie nie sú autori, ale reflexia tvorby odbornou kritikou, ktorá poriadne pokrivkáva. O macošskom prístupe k fotografii v našich končinách svedčí aj to, že dodnes nemáme múzeum slovenskej fotografie.

Pomáha vyspelá fototechnika súčasnej fotografii?

Sú oblasti, v ktorých je súčasná vyspelá fototechnika jednoznačne prínosom. Spomeniem žurnalistiku. Vďaka digitálu dnes nie je problém okamžite vyslať fotografiu kamkoľvek. Uplatňuje sa aj na sociálnych sieťach, vďaka ktorým je dnes svet jedna veľká dedina, ako vravieval John Lennon. Občas však mám pocit, že vyspelá technika súčasnej fotografii viac škodí, ako pomáha. Dnes už nie je problém vytvoriť technicky dobre zvládnutú snímku. Mnohí sa tak sústredia na techniku, že im ujde obsah. Tak sa rodia ľúbivé obrázky o ničom. Obsah sa často nahrádza veľkosťou fotografie v duchu filozofie – čím väčšia fotografia, tým väčšie umenie. Lenže ak, obrazne povedané, nafotografujete nulu, čím viac ju zväčšíte, tým to bude len a len väčšia nula.

Nechýba im alchýmia tmavých komôr? Vy sám ovládate aj starodávne techniky vyvolávania filmov a podobne. Vraj sa vracajú – je to tak?

V časoch analógovej fotografie sa tmavá komora výrazne podieľala na spracovaní záberov. Tam sa často formoval rukopis autora, z ktorého bolo cítiť človečinu. Na zahraničných cestách nevynechám žiadnu príležitosť navštíviť nejakú galériu, pozrieť si výstavy. V súčasnosti sa vracia čiernobiela fotografia, ľudia sú presýtení záplavou „farbistých“ obrázkov. A nielen to. Fotografia bola vo svojich začiatkoch úzko prepojená s výtvarným umením. Navzájom sa inšpirovali a ovplyvňovali. Dnes sa mnohí fotografi vracajú k starým technikám. V Chicagu som mal napríklad možnosť vidieť výstavu bromolejov Lindy McCartneyovej, manželky lídra slávnej liverpoolskej štvorice. Je to veľmi technicky náročná tlač, Linda ju zvládla bravúrne.

Keď už hovoríme o technikách, v ďalšej vašej knihe Kapitoly o fotografii spomínate nadšencov, čo nosili so sebou fotografické platne v kufri ako ťažký náklad. Robil by to dnes niekto?

Spomínam tam, ako sa okolo roku 1870 Karol Divald vybral fotografovať do Tatier. O šiestej ráno sa zoradila karavána desiatich, niekedy aj dvadsiatich ľudí. Jeden muž niesol 25 – 30 kg ťažký aparát, dvaja nosiči niesli zložený stan a podpery, ďalší sklené platne. Iní dvaja chlapi mali na pleciach preloženú tyč a na nej zavesenú debnu s chemikáliami. Deviaty muž niesol vodu, desiaty stôl do stanu a tak ďalej. Na konci šiel sluha v pepitových nohaviciach a vo fráčiku so zásobou jedla a dvoma demižónmi vína. O jedenástej prišli na miesto. Najedli sa a pomocníci medzitým pripravili stan ako tmavú komoru. Divald v nej nalial na sklá citlivú vrstvu a platne vložil do kaziet. Keď vyšiel s kazetami zo stanu, skoro ich hodil o skalu. Kým pracoval v stane, do údolia sa prihnala hmla. Čakali niekoľko hodín, nakoniec sa vrátili bez jediného záberu…aby o pár dní výstup zopakovali. Vykúpením z tejto tortúry bol vynález suchých platní, ktoré koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia začali vyrábať anglické firmy. Občas sa aj dnes nájdu nadšenci, ktorí si tieto techniky vyskúšajú, aby sa potom s väčším zanietením vrátili k digitálu.

Marián Pauer

Narodil sa 20. septembra 1945 v Trenčíne, žije v Bratislave. Absolvoval štúdium na Katedre novinárstva FFUK a doktorát z filozofie. Začínal ako asistent kamery v Čs. televízii v Bratislave. Novinárskemu povolaniu sa v rôznych periodikách venoval od roku 1972. Od roku 2006 pôsobil ako pedagóg na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Profesionálne sa venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav, člen odborných porôt medzinárodných výstav a salónov na Slovensku a v zahraničí. Je laureátom Ceny Egona Erwina Kischa za významné dielo literatúry faktu Fotograf Beatles, autorom, alebo spoluautorom 31 kníh. Za fotografickú činnosť získal medailu J. M. Petzvala, Zlatý odznak Zväzu slovenských fotografov a titul Autor Zväzu slovenských fotografov (AZSF). Medzinárodná federácia fotografického umenia (FIAP) mu roku 2005 udelila titul ESFIAP – Excelencia FIAP. Doteraz kurátorsky pripravil a realizoval vyše 250 autorských a kolektívnych výstav fotografie a výtvarného umenia a desať multimediálnych projektov na Slovensku i v zahraničí (Austrálii, Belgicku, Českej republike, Číne, Dánsku, vo Francúzsku, v Kanade, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Švédsku a USA). Za významný prínos v oblasti histórie, kritiky a teórie fotografie v slovenskom i medzinárodnom kontexte mu roku 2011 udelili Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marián Pauer #Karol Plicka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku