Už neilustruje knihy iných autorov, ale pripravuje svoje vlastné. V knihe Lásky zaznamenala rozprávanie dvadsiatich ľudí nad sedemdesiat, v druhej, nazvanej Záznam o tichu, dala slovo desiatim homosexuálom. Namiesto obrázkov sú v oboch knihách Monikine fotografie.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Koho bolo ťažšie presvedčiť na rozprávanie – homosexuálov či ľudí nad 70?
Starších ľudí. Homosexuáli boli otvorení, chceli rozprávať, aby o nich ľudia stratili predsudky. So seniormi bola ťažká práca. Prišla som do domova dôchodcov, klubov pre seniorov a vysvetlila, že by som sa s nimi chcela rozprávať o ich prvých láskach a odfotiť ich – či už u nich doma, alebo nafotiť nejaké predmety, ku ktorým majú vzťah. Vyvesila som oznam, obehla riaditeľov domovov, ale prihlásili sa len dvaja ľudia a jedna pani riaditeľka mi ponúkla spoluprácu. Išlo to strašne pomaly.
Báli sa témy prvej lásky? Alebo toho, že vás nepoznali?
Nie je jednoduché rozprávať o svojom súkromí a otvoriť sa cudziemu človeku, držali si, samozrejme, odstup.
Chápali, čo od nich chcete? Že ste výtvarníčka a robíte umelecký projekt?
Áno, ale veľmi málo ľudí sa ma odvážilo kontaktovať.
Ľudia sa niekedy boja umenia a možno sa báli aj hovoriť s výtvarníkom, či obstoja. Neskôr sa osmelili?
Zmenila som stratégiu a začala som obvolávať kamarátov, či nemajú babky, ktoré by sa so mnou stretli. Vnuci a vnučky sa poprihovárali a už to išlo. Oslovila som aj vlastnú babku.
Čo povedala ona?
Prečítam vám to: „Keď som mala osemnásť rokov, bola som na robote v Trnave, a tam chlapci chodili za nami. Tam som sa aj zaľúbila, ale keď sme z Trnavy odchádzali, tak sme sa rozišli a skončilo sa to. Druhý raz som sa zaľúbila do svojho manžela, čo som mala, a to sa stalo, keď sme pásli dobytok. On z jednej strany kopca, ja z druhej strany a občas sme sa zišli na jeho vrchole. Pozdravili sme sa, neskôr zoznámili a potom sme sa každý deň rozprávali, čučoriedky oberali, no začali sme spolu chodiť. To trvalo, kým nešiel na vojnu – prvého októbra išiel na vojnu, to sme spolu chodili už rok. Keď sa prvýkrát vrátil v januári, tak sme sa zobrali a žili sme spolu, až kým nezomrel.“
Je to veľmi cudné. Asi ste sa neodvážili pýtať na veci ako prvý sex…
Nie, to som sa nepýtala. Na začiatku som vôbec nemala ujasnené, čo by som chcela počuť. Kládla som veľmi jednoduché otázky o tom, kedy a ako sa stretli, a bola som rada, keď ich odpoveď bola úprimná. Ale jeden pán mi rozprával o všetkých frajerkách – aký bol parketový lev a chodil tancovať, to bol pekný príbeh.
O aké prvé lásky vám vlastne šlo? Skutočné alebo aj rôzne platonické z detstva?
Nikoho som do ničoho nenútila. Nechávala som otvorené, o čom mi budú hovoriť. Niektorí rozprávali aj o svojich manželstvách, iní sa striktne držali školskej lásky z čias, keď mali pätnásť.
Mali ste pocit, že ľudia majú tendenciu svoje spomienky na prvé lásky prikrášľovať? Alebo rozprávali aj čosi drastické?
Ani nie, niektoré panie to možno trošku prikrášlili, ale mám pocit, že všetci boli úprimní. Parketový lev pán Jozef bol asi najzábavnejší. Celý život pracoval na Sliači, odfotila som teda kúpele Sliač, vznikli pekné fotky.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
Zasahovali vám respondenti do fotiek, ktoré ste k ich príbehom urobili?
Nie, hoci som im vždy ukázala, čo som nafotila.
Ako vám vôbec napadlo urobiť takýto projekt? Čo bol prvý impulz?
Mala som obdobie maliarskej krízy. Trvalo to asi pol roka či rok. Skončila som štúdium maľby v ateliéri profesora Fischera na VŠVU. Ako diplomovku som urobila sériu 12 olejomalieb a v tejto technike som pokračovala ďalšie dva-tri roky. Potom sa mi narodila dcéra a dostala som tvorivý blok. Prišla som do ateliéru a nevedela som sa rozhodnúť, čo maľovať. Keď som mala začať maľovať, prišlo mi zle od žalúdka. Rozhodla som sa teda, že to nebudem siliť. Vzdala som sa maľby, ale tvorby nie. Vtedy mi napadlo, že by som mohla robiť na nejakom projekte so seniormi. Vždy sa mi zdalo, že by si zaslúžili viac pozornosti v našej spoločnosti. Chvíľu mi trvalo rozhodnúť sa, čo by to malo byť, napokon som skončila pri téme, ktorá ma zaujíma aj v maľbe, a to medziľudské vzťahy. Tak som si povedala, že budem robiť rozhovory o prvých láskach. Na knižke som začala pracovať v roku 2012.
V roku 2007 ste v súťaži Maľba roka získali tretie miesto a o pár rokov prišla takáto kríza?
Hej. Cenu som dostala za jeden z obrazov z diplomovky. Bola to biela tvár s plačúcimi očami.
Teraz už znova máte chuť maľovať oleje?
Nie, to som nechala tak. Robím teraz veľké akvarely na papier. Táto technika mi vyhovuje. Po čase som sa vrátila do ateliéru, lebo rada robím niečo rukami. Po krátkej odmlke som si začala robiť kresby a malé akvarely len pre seba. A zistila som, že moja nerozhodnosť, ktorá mi predtým robila problém v maľbe, sa touto technikou vyriešila. Pri oleji som pri každej chybe plátno premaľovala, robila som na ňom aj tri štyri mesiace a stále nebolo dokončené. Akvarel akoby mi dal slobodu. Môžete dať maximálne dve vrstvy, keď sa pomýlite, musíte obrázok zahodiť. Striktnosť tohto média mi pomohla.
Vaše najnovšie diela možno až do mája vidieť v modranskej Zoya gallery. Ide o veľké, troj- až štvormetrové akvarely. Ako ste si tam poradili s veľkým rozmerom? Maľujete na zemi či na stene?
Musím maľovať na zemi, používam veľa vody, zo steny by farby stekali. Maľujem po kľačiačky.
A ako také veľké obrazy prepravujete?
Zrolované, zarámujú sa až na mieste v galérii. Ale často svoje akvarely ani nerámujem, len ich pribijem klincom na stenu. Páči sa mi, že obraz tým získa akúsi históriu, vidíte, že kdesi už visel. Rámovať veľké veci je ťažké. Iné je zarámovať plátno a iné papier. Pred touto výstavou mi zavolal kurátor Jiří Švestka, že má v sklade v Prahe veľký rám.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
Takže prvý bol rám?
Áno. Povedal: „Monika, toto je rám pre teba.“ Mal štyri metre! Bola to výzva, pustila som sa do toho a jediné, čo mi naháňalo strach, bolo, že papier treba lepiť. Musím ho natiahnuť glejovou páskou na dosku, aby sa nezvlnil. Ale štvormetrovú dosku nemám, takže som musela lepiť k sebe menšie časti. Väčší stres som mala z lepenia než z kreslenia! A keď sa má obraz predať, nemôžete ho zlepiť hocičím. Bežné lepiace pásky či lepidlá po desiatich rokoch zničia dielo, zažerú sa do papiera a dielo sa už nedá zreštaurovať. Kamaráti reštaurátori mi poradili špeciálne žehliace fólie.
Ovplyvnil veľký rozmer aj obsah diela?
Už dlho som nerobila také veľké veci, ale v niečom je to oslobodzujúce. Ťažko sa to opisuje. Myslíte na to, že treba vyriešiť celú plochu, nemožno sa stratiť v nejakej časti.
Objednal si kurátor spolu s rámom aj nejakú konkrétnu tému?
Nie, to by som neprijala. Pokračujem v sérii, ktorú som robila. Maľujem figuratívne obrazy. Téma evolúcie pre mňa ešte nie je ukončená, stále sa zaujímam o vek hornín a najstaršie obdobie praveku, keď si ľudia vyrábali nástroje z pazúrika.
Ako ste k tej téme prišli?
Vždy sa mi páčili horniny a kamene, aj z výletov som si ich nosievala domov. Teraz to už robí aj moja dcéra, má ich po vačkoch a doma na poličke si z nich robíme našu domácu zbierku. Zároveň mám pred horninami akúsi bázeň – sú na svete tak dlho! A my ľudia, naopak, krátko. Na rozdiel od človeka sa nemenia. Pri kameňoch mám akýsi existenciálny pocit. V Lisabone som videla zaujímavú výstavu o evolúcii v krásnom starom múzeu. Sú tam drevené vitríny z 19. storočia, úplne ma to dostalo. Povedala som si, že musím namaľovať čosi o horninách…
Ako sa maľujú kamene?
Nemaľujem ich, kreslím ich pierkom a tušom, sú to lineárne študijné kresby. Niekedy sa inšpirujem nejakým detailom kameňa, ich štruktúrou, kryštalizovaním. Občas si vymyslím aj vlastnú horninu.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
Čo ďalšie chystáte?
V septembri budeme mať skupinovú výstavu súčasnej kresby vo Fínsku. Opäť tam bude niečo z tejto série. Ešte k tomu mám čo povedať. Moja tvorba často súvisí s tým, čo zažívam. Keď príde nejaká zmena, prejaví sa to aj v kresbách.
Kresbou či maľbou sa dá uživiť? Máte popritom iné zamestnanie?
Je to život umelca. Vediem kurzy o dejinách umenia v bratislavskej A4 pre malé deti aj pre dospelých. Spolupracujem aj so Slovenskou národnou galériou, a tam v rámci výstav robím programy pre deti. Táto práca mi nezaberá až toľko času, takže môžem tvoriť. A chystám aj festival súčasného umenia, ktorý by sa spojil s Víkendom otvorených parkov a záhrad. Bude sa volať Hidden Places (Skryté miesta) a jeho nultý ročník bude už v júni tohto roku. Chcela by som pozvať nejakého umelca zo zahraničia, ktorý by v niektorej zo záhrad, ktorá je počas roka zatvorená, urobil inštaláciu, prípadne by priviezol nejaké svoje dielo.
A pokiaľ ide o vaše knižky, vraj ďalšia by mala byť o deťoch. Platí to?
Áno, ale tento rok som si dala pauzu. Premeškala som grantové výzvy a mala som veľa iných projektov, necítila som sa na to. Chcela by som spolupracovať s nejakou školou na téme o domove. Deti by mali niečo kresliť, neboli by tam odfotené, ale použili by sme ich kresby.
Takže anonymný prístup sa vám osvedčil?
Áno, aj ľudia sú otvorenejší, keď vedia, že tam nebudú odfotení a nezverejní sa ich meno.
Ešte sa vráťme k vašej prvej knižke o láskach starých ľudí. Vraj vás jeden príbeh až dojal k slzám. Ktorý to bol?
Príbeh 96-ročnej pani Márie, ktorá sa mi strašne páčila. Zaujímavo rozprávala o svojom detstve spred druhej svetovej vojny. Ako malá bola veľmi pracovitá, dobrá žiačka. Bola z malej dediny, chodila do jednotriedky, učiteľ jej odporučil gymnázium. Ona od útleho detstva musela chodievať dlhé kilometre peši. Ako dobrá študentka dostávala štipendium a z neho živila svoje štyri sestry. Jej príbeh ma chytil za srdce. Tak pekne rozprávala o svojej rodine, že mi tiekli slzy. A aj po deväťdesiatke bola stále veľmi bystrá.
Boli si príbehy o prvých láskach podobné?
Vyšlo mi z toho, že ľudia sa všade zaľubujú rovnako – či na Slovensku, alebo v Kanade. Ale veľmi ma pobavil príbeh jedného Kanaďana, ktorý sa so ženou zoznámil na golfovom ihrisku. Ten jediný sa odlišoval. Inak mnohé príbehy boli naozaj cudné, ľudia sa zoznámili s jedným človekom a zobrali si ho. Dnes si málokto vezme svoju prvú lásku.
A čo váš príbeh lásky? Ako ste sa zoznámili so svojím kanadským manželom?
Zoznámili sme sa na Slovensku, lebo môj muž Ben má v Bratislave kaviareň Next Apache. Chodili tam hádam všetci moji kamaráti, len ja nie. Raz ktosi povedal, že pôjdeme na nejakú oslavu. Kúpila som ako darček čokoládu. Prišli sme do nejakej reštaurácie a až vtedy som zistila, že nejdeme na večierok, ale na večeru s nejakými zberateľmi z Ameriky. Čudovala som sa, či nemá niekto narodeniny, veď sme sa chystali na párty a už mám aj darček. Smiali sa mi, že som to poplietla, ale nakoniec sa ukázalo, že Ben má narodeniny a išli sme k nemu.
Takže darček ste mu kúpili skôr, ako ste ho poznali?
Áno, zoznámili sme sa až na oslave.
A Ben je vaša prvá láska?
Nebola prvá, ale hádam vydrží.
Tak poďme ešte k druhej knihe – Záznam o tichu.
Graficky mi ju opäť upravil Marcel Benčík, spolupracujeme spolu už dlho, vymyslel aj to, že na obálke Lások bude cez celý formát text, ktorý vysvetľoval, ako projekt vznikol. Prišlo mi to veľmi šikovné riešenie. No a Záznam o tichu vznikol ako pokračovanie prvej knihy. Keďže medzi našimi kamarátmi je veľa gejov, napadlo mi, že by druhá kniha mohla byť o nich. Vždy sa snažím nájsť skupinu, ktorá je v spoločnosti nejako znevýhodnená.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
A myslíte, že im vaše knižky pomôžu?
V jednom konkrétnom prípade moja knižka naozaj pomohla. Jeden z opýtaných, ktorý v knihe rozpráva, už nežije. Ako tridsiatnik umrel na infarkt. Jeho otec začal po smrti vyhlasovať, že nemal partnera, s ktorým žil. Kvôli majetku. A tak partner začal zbierať dôkazy pre súd o ich vzťahu. Použil rozhovor z knihy a ja som písala čestné vyhlásenie, že som bola u nich doma, stretli sme sa a videla som ich spoločnú domácnosť. Myslím, že partnerovi nešlo o dedičstvo, ale skôr o princíp.
Aké máte reakcie na Záznam o tichu?
Rozhovory sú veľmi otvorené, rozpráva tam osem mužov a dve ženy. Hneď prvá je pani okolo päťdesiatky, veľmi sofistikovaná a pekná žena, feministka, doma má veľa kníh, o ktorých vedela zaujímavo debatovať. Jej rozhovor je o tom, ako sa dnes žije ľuďom s inou orientáciou. Má tri deti z manželstva a teraz býva niekoľko rokov s partnerkou, s ktorou je šťastná. Niektoré z príbehov čitateľa možno otvorenosťou až zaskočia, nepodobajú sa tým seniorským. Na obálke je koláž jedného z gejov, výtvarníka, ktorý v knihe tiež rozpráva.
Schválne ste do knihy dali čiernobiele fotografie?
Sú tam síce aj veselé momenty, ale celkovo je to smutná knižka. Pomenúva, čo u nás nefunguje. Opisuje životné zápasy homosexuálov, nečíta sa ľahko. Fotky z knihy, ale vo farebnej verzii, boli vlani v októbri aj na výstave v rámci festivalu Inakosť. Kniha vyšla mesiac nato.
Keby ste svojim respondentom nesľúbili anonymitu, neboli by ochotní spolupracovať?
To nikdy neviem odhadnúť. Väčšina, s ktorými som sa rozprávala, boli mladí hipsteri – vyrovnaní, otvorení. Ale v Bratislave je situácia iná ako na vidieku, kde homosexuáli ťažko vyjdú von s pravdou o svojej orientácii. Jednému chlapcovi v knihe som zmenila meno.
Láka vás písať?
Nie som literárne zdatná, na beletriu by som si netrúfla. Tu vlastne prepisujem rozhovory. Pri starých ľuďoch som sa snažila presne zachovať, ako hovorili – zachovala som ich stavbu viet. Keď to potom čítala jazyková korektorka, bola tým veľmi pobúrená. Vraj to tak nemôže ostať. Chcela to skresať, ale tým by sa pre mňa vytratil duch tých rozhovorov. V Zázname o tichu som viac redigovala text. Známi ma stretali na ulici a hovorili, že knihu o prvých láskach darovali frajerke či frajerovi na Valentína.
Aké knižky rada čítate?
Mám rada Paula Austera, ešte od školských čias čítam Harukiho Murakamiho a tiež Amosa Oza. A potom čítam odbornú literatúru, aby som mala prehľad o výtvarnom umení.
A z výtvarníkov máte koho rada?
Vždy sa mi páčili svetelné inštalácie Jamesa Turrella, dočítate sa o ňom v každej knihe o súčasnom umení. Jeho diela vyzerajú naživo celkom inak ako na fotke. Videla som jeho inštaláciu v Benátkach a úplne ma ohromila. Mal tam čisto biely priestor, akýsi oblý tunel, a on ho nasvietil tak, že ste mali pocit, akoby ste strácali zem pod nohami. Pred vstupom do tunela bolo upozornenie, že ľudia môžu dostať závrat. Nedávno sme boli v Arizone, kde je jeho najznámejšie dielo Roden Crater. V cylindrickom kráteri vybudoval observatórium, odkiaľ možno pozorovať hviezdy. V púšti vybudoval dlhú príjazdovú cestu ku kráteru. Strašne som to chcela vidieť, ale od septembra prebieha rekonštrukcia, ktorá potrvá do mája. A keď miesto v máji sprístupnia, tak len prvým 20 000 návštevníkom. Ale vstupné bude 6¤500 dolárov na osobu!
To vás muselo pekne naštvať.
Lenže bol tam ešte dodatok. Aj keď si zaplatíte 6¤500 dolárov, musíte ešte preukázať, že ste videli všetkých jeho asi 54 predošlých realizácií po celom svete. Tomu hovorím štýl.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Monika Pascoe Mikyšková
Narodila sa 20. marca 1983 v Žiline, vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (ateliéry Jána Bergera a Daniela Fischera). Zaoberá sa kresbou, maľbou a inštaláciami. Absolvovala stáž na University New Castle Upon Tyne vo Veľkej Británii (prof. Roxy Walsh). V roku 2007 vyhrala tretie miesto v súťaži VÚB Maľba roka, získala ESSL Art Award 2015. Mala niekoľko samostatných výstav, naposledy napr. Evolúcia v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici, Odnikiaľ nikam v bratislavskom Kabinete, Akvarely vo Flatgallery. Aktuálne jej akvarely možno vidieť v modranskej Zoya gallery. Vydala dve autorské knihy – Lásky a Záznam o tichu.
