Pečiem sklené obrazy ako babka buchty

, 11.05.2016 16:00
39 palo macho dokoncovanie P1040073
Palo Macho pri inštalácii jedného z obrazov. Autor:

Seriál Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazerá do zákulisia umenia a kultúry. V aktuálnej časti si priblížime, ako sa maľuje sklený obraz.

„Keď praskne obraz, ktorý mám týždeň v peci, nie je to potešiteľné. Zoberiem kladivko, hodím ho do kontajnera a odveziem,“ oponuje výtvarník Palo Macho porekadlu, ktoré tvrdí, že črepy prinášajú šťastie. Obrazy a objekty totiž vytvára zo skla. Odpadu sa zbavuje bez štipky sentimentu. „Keď sa obraz rozbije, namaľujem nový,“ hovorí s úsmevom.

Diela, ktoré nevyšli celkom podľa jeho predstáv, však za odpad nepovažuje a nevyhadzuje. „Chodím okolo nich, rozmýšľam a počkám. Niekedy sa k tabuli skla vrátim aj po dvoch rokoch a pokračujem,“ priznáva. Aj v prvom momente neradostná situácia provokuje jeho imagináciu a tvorivosť.

… a čo ty, vietor?

Štyri a pol tony skla poslal nedávno do Fínska. Na reprezentatívnu výstavu svojej tvorby do Fínskeho múzea skla v Riihimäki. Na tretí raz sa „prepracoval“ do najväčšej siene bývalej sklárne. Pred rokmi vystavoval v malom priestore, o niečo neskôr boli jeho obrazy súčasťou expozície, ktorá predstavila výber slovenského skla. Najnovšia samostatná výstava, ktorú nazval … a čo ty, vietor?, tam bude do polovice mája.

„Rozhodli sme sa, že do Fínska nevyvezieme nič malé. Veľké dvaapolmetrové platne sme doplnili menšími, ani tie nemajú menej ako meter, meter a pol. Všetko, aj sokle, sme museli prispôsobiť vysokému stropu,“ spomína na prípravu. V krajine tisícich jazier predstavil aj svoju monografiu, o ktorej texty sa postarali Katarína Bajcurová a Sylvia Petrová. Pred pár dňami prezentoval reprezentatívnu publikáciu, reflektujúcu slovom, no najmä obrazom jeho dielo, aj v bratislavskej Zoya Gallery.

Sklené obrazy Pala Macha už precestovali kus sveta. Vystavovali ich v Japonsku, vo Francúzsku, v Nemecku, vo Švédsku, v Holandsku, Taliansku, Nórsku, Maďarsku, Rakúsku, Rusku, Nemecku, vo Veľkej Británii aj v USA. A, samozrejme, aj v galériách na Slovensku i za riekou Moravou.

„Teší ma to, ale musím si to odrobiť. Nedá sa vystavovať stále to isté, diela musia najskôr existovať, takže stále treba pracovať. Z domu som však bol zvyknutý, že robíme to, čo treba, či chcem, alebo nie. Nad tým sa nezamýšľame. Keď dostanem ponuku vystavovať, poviem si dobre a urobím všetko, čo treba,“ vysvetľuje.

V súčasnosti vystavuje tvorbu Pala Macha Fínske...
V súčasnosti vystavuje tvorbu Pala Macha Fínske múzea skla v Riihimäki. Autor: ARCHÍV PALA MACHA

Nie je rozprávač príbehov

„Pracujem iba s abstrakciou. Aj keď to niekedy vyzerá ako prírodný motív či figúra,“ konštatuje Palo Macho. Snaží sa, aby kresba či gesto neboli príliš literárne. Aby nerozprávali príbeh. Nezaujíma ho popis, dôležitá je iba kostra, na ktorú vešia významy. Nielen od výtvarného umenia, ale aj od divadla či literatúry očakáva myšlienkové podnety a otváranie nových obzorov.

Dokonca aj teraz, keď často pracuje s motívom košele, pozerá sa na ňu ako na abstrakciu. „Vieme, že ju už niekto mal na sebe. Je vyžehlená. Kto ju mohol nosiť? Motívy košele vyvolávajú množstvo otázok, bránim sa však ponúkať odpovede. Navyše poskytuje úžasné gestá, je vynikajúcim komunikatívnym prostriedkom,“ vysvetľuje. Hoci na začiatku cyklu Košele môjho detstva bola oblečená postava, každého viac zaujímalo, kto to v nej je. Vynechal teda ľudské telo a s dôverne známym kusom odevu „manipuluje“ podľa svojich predstáv.

Divákov stavia pred neľahkú úlohu, nedáva im nič konkrétne. Názvy jeho obrazov nepomáhajú, buď sú veľmi všeobecné, alebo žiadne. Nanajvýš ponúkne názov cyklu. Nie je ani rozprávačom príbehov, obraz ustrnie okamih predtým, ako sa niečo stane. „Zaujíma ma, čo za mojimi dielami vidí niekto iný. Očakávať, že uvidí to isté, čo som vnímal ja, sa nedá,“ konštatuje.

Každý výpal je riziko

Na začiatku je skica, kresba. Ak prejde sitom výberu, začne ju prenášať na sklenú tabuľu. Tak ako si maliar pripravuje plátno, aj on si pripravuje sklo, ktoré zmäkčuje alebo zdrsní. Nemaľuje klasickými farbami, ale rozomletým olovnato-boritým skleným práškom, ktorý sa pri teplote 560 stupňov roztopí a pritaví na sklenú tabuľu. Alebo si zvolí reliéfny povrch, ktorý dosiahne vypálením na 760 stupňov. V peci, ktorá má podobu veľkého kufra, pôsobí vysoká teplota na sklo štyri hodiny. Chladne 24 hodín, hrubšie sklo aj týždeň, kým s ním možno ďalej pracovať.

Každá farebná vrstva sa zvlášť nanáša aj vypaľuje, aby sa pigmenty nemiešali. Farebnú sýtosť dosahuje viacnásobným nanesením farebného prášku a opätovným vypálením. „Väčšinou idem s každou tabuľou do pece štyri- či päťkrát. Pečiem obrazy zo skla ako babka buchty. Každý výpal však znamená riziko,“ vysvetľuje.

Ak robí obraz pre interiér, vopred musí vedieť, kde bude – či na stene, alebo v priestore, teda či cezeň bude svetlo prechádzať, alebo nie. Podľa toho volí buď transparentné, alebo krycie farby. Postupne ich vrství a vypaľuje. Pre definitívnu podobu sa nemusí rozhodnúť hneď. Keďže každá tabuľa ide do pece viackrát, môže sa rozhodovať aj postupne.

Ako kresba mu niekedy poslúži aj fotografia. Nie že by ju položil medzi dve sklené tabule a vypálil. „Fotografie, ktoré používam, sú akoby nálepka. Pritavím ich hoci pokrčené, môžem ich prekrývať farbou alebo odleptať kyselinou. To sú posuny, ktoré sa s normálnou fotografiu robiť nedajú,“ hovorí. Ovláda všetky sklárske finesy. Veď absolvoval Stredné odborné učilište sklárske v Novom Bore a Strednú umeleckopriemyselnú školu sklársku v Kamenickom Šenove. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študoval na oddelení sklárskeho výtvarníctva. „Maľujem sklené obrazy,“ odpovedá na otázku, či je sklár, alebo maliar.

Ateliér otvára aj iným výtvarníkom

„Keď som niekedy sklo utavil zle, na povrchu vznikla šupka ako na mlieku. Pripomenulo mi to kožu. Povedal som si, že by bolo dobré spojiť sklenú kožu s ľudskou, ktorú fotografovala Jana Hostričová. Každý si musel ustrážiť svoje médium,“ osvetľuje, ako vznikla spolupráca s fotografkou, ktorá roky fotografovala Machove diela.

Experimentuje, ale nie stále. No keďže mu bolo ľúto širokej škály technológií, ktoré ovláda a ktoré by mohli ostať zabudnuté, prizýval si do ateliéru ako hostí aj ďalších výtvarníkov. Maliarov Laca Terena, Svätopluka Mikytu, Ivana Csudaia či sochára Jozefa Jankoviča. Hľadal, čo by pre toho-ktorého konkrétneho umelca mohlo byť zaujímavé a pre každého z nich vybral konkrétnu technológiu.

Sklársky katalóg, ktorý Rudolf Fila poznamenal svojimi premaľbami, odštartoval ďalšiu spoluprácu. „Fila hovoril, že musí vidieť, čo vzniká, aby mohol obraz hneď korigovať. Bol nervózny z toho, že musel na výsledok hodiny čakať. Urobili sme šesť Pokálov, ďalej sme nepokračovali,“ spomína. Palo Macho zas vkladal reprodukcie Filových premalieb medzi dve sklá, pričom vrchné ozdobil drobným dekorom. Jeho Telovky zahalil skoro až „čipkovanými záclonami“.

„Jozef Jankovič pozorne počúval, mal jasný názor a nemal žiadne maniere. Osvetľoval som mu všetky možnosti, čo sa zo skla urobiť dá a čo nie,“ spomína na spoluprácu s popredným sochárom.

Mieša farby ako maliar, používa sklárske technológie ako sklár. Vo svojej tvorbe spája Palo Macho obe na prvý pohľad vzdialené výtvarné disciplíny. Originálne a nápadito. Potvrdzuje to záujem domácich aj zahraničných galérií a múzeí, aj objednávky na dotvorenie sakrálnych či civilných interiérov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#sklo #Ako sa robí #Palo Macho
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku