Jedno z nich práve ožíva. Vymyslel ho v sedemdesiatych rokoch pre športovú súťaž Pravda – Televízia – Slovnaft, ktorá po pauze pokračuje. Na 51. ročník sa teší aj autor reinkarnovaného loga.
Logo mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft obsahuje tri postavy na štarte. Symbol je jasný, ale predsa – ako o tomto obrázku rozmýšľate vy? Bola vám blízka téma atletiky, keď ho u vás objednávali?
Logo som robil v roku 1975, keď už mala súťaž PTS tradíciu, ale dovtedy používali organizátori inú značku. Atletike som sa aj venoval, no nie ako atlét, ale ako fanúšik. V Žiline sme mali výkonných atlétov a náš profesor matematiky a deskriptívy Berger ich trénoval. Pomáhal som mu – robil som štatistiky, rozpisy tréningov a tabuľky. Bol som medzi nimi, boli to moji kamaráti, spolužiaci z gymnázia – chodil som na všetky preteky. Ja som hral basketbal v Žiline, ale bol to jeden svet, svet športu, do ktorého som patril. Pre mňa to bolo teda uznanie, keď sa na mňa obrátili, aby som urobil značku akurát pre atletiku. Bol som nadšený.
Videli ste logo aj v meste? Oslovovalo vás?
Pravdaže. Pre mňa bolo úžasné, ako tie logá žili. BHS, BIB, PTS… Boli na malých vlajočkách, ktoré sa trepotali zavesené okolo kandelábrov – celé mesto tým žilo. Hýbali sa ako živé. Aj keby som nechcel, uvedomil som si: Aha, už je PTS – musím si nastaviť hodinky, aby som nezmeškal prvé preteky!
Športujete aj dnes?
Teraz sa prechádzam so psom skoro ráno po Horskom parku. Každý deň hodinu. Je to istý druh športovania, denne vraj treba urobiť tisíc krokov. To hovorili múdri mnísi.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
A beh? Na logu PTS je práve štart bežcov…
Ľahká atletika má niekoľko disciplín a základnou je voľný beh, šprint. Ja som tam spravil cieľovú rovinku, tých troch, ktorí sú pripravení na štart. Urobil som to aj kvôli tomu, že sú traja usporiadatelia pretekov – Pravda, Televízia a Slovnaft. A potom – tri postavičky, to je už súťaž, dvaja, to je len súboj.
Vaše logá pôsobia ako vymyslené jedným dychom. Naozaj ste logo BIB nakreslili hneď, ako ste si vypočuli názov podujatia?
Keď nám v kaviarni Dax povedal Dušan Roll, že sa pravidelná výstava bude volať Bienále ilustrácií Bratislava, s kolegami sme spontánne vyriekli: BIB! Hneď som chytil ceruzku a nakreslil som rovno na kaviarenský stolík BI a to ďalšie B som otočil. Tak vznikol prvý nákres. Samozrejme, detaily a proporcie potom ešte treba vymeriavať, urobiť z toho nejakú definíciu, to je už matematika. Značka musí byť exaktná.
Ale logo BIB pôsobí ako obrázok. Páči sa vám, že sa dá vnímať rôzne?
Je to písmová značka, ale všetci hovorili – aká kvetinka! Teoretik René Murat, ktorý pracoval v Tatrane, ju zaradil medzi sto najkrajších značiek sveta, vraj autor volil symbol detí hrajúcich sa s loptou, takže – výklad je voľný.
Neprekáža vám to?
Veď práve kvôli tomu sa robí značka – aby sme sa bez dlhého rozprávania dohodli na nejakom výklade. Dorozumenie cez skratku je dnes najčastejšie na internete. Každý vie, čo znamená smajlík a podobne. Podstata symbolu zostáva, aj keď každému sa vybavia iné podrobnosti.
Vy ste na internete?
Áno , používam ho na komunikáciu a získavanie informácií. Pri tvorbe však počítač nepoužívam. Zastávam názor, že nákres sa musí urobiť rukou a až potom nasleduje počítač. A na to štádium už mám ľudí, ktorí urobia všetky potrebné úkony.
Ľudia sa čoraz častejšie dorozumievajú obrazom. Je to dobrý vývoj?
Už sme si zvykli, že v rôznych návodoch sú rôzne značky, značkou sa označuje druh, kvalita aj varovania, a to bez dlhého vysvetľovania. Svet sa však vyvíja zle, lebo sa vyvíja k skratke a v tom sa dá popliesť ako v Babylone. V autobuse som aj dnes videl, ako sa všetci skláňajú nad telefónmi, nezhovárajú sa spolu, nepozerajú sa z okna, nesnívajú… Je to chladný svet, bez dotykov. Ale preháňam – nebojím sa toho až tak.
Sú aj na prvý pohľad nezrozumiteľné značky? Je to opodstatnené?
Môže to byť symbol, príbeh. Nie vždy vyjadrujú priamo inštitúciu alebo výrobok. Napríklad značka Mercedes je každému známa – tri „lúče“ v kruhu. Nevyzerá ako auto, ale vieme z nej prečítať viac. Zistil som, že symbolizuje tri živly – zem, voda, vzduch – a znamená, že robia motory pre lode, lietadlá a autá.
Máte rád viacvýznamové značky?
Napríklad logo BHS je značka, ktorá vyzerá, akoby bola urobená jedným ťahom, ale ona je robená dvoma ťahmi. Každý ju prečíta ako „béháes“, ale všetky tie písmená sú ešte aj hudobné symboly – podobajú sa na husľový kľúč a krížik. Alebo logo SNG – sú to písmená, ale poprepájané tak, že vzniklo okienko a zároveň je to blindrám, na ktorý sa napína maliarske plátno. Mnohé značky zľudoveli, ale najpopulárnejšie sú asi BIB a BHS – divák sedí na koncerte a na javisku je napísané BHS. Díva sa na to.
Je to výnosné?
No, dizajnéri sa sťažujú: koľkokrát sa hrá pesnička v rozhlase, toľkokrát cinknú peniaze, a tu – značka funguje viac rokov, ale nie je z toho nič.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, Robert Hüttner
Omrzí vás po čase niektoré logo? Alebo – nie ste s ním spokojný od začiatku?
Sú aj také, ktoré nemám v láske. Hoci sa používajú, rád by som ich zrušil alebo zmenil. Urobil som napríklad značku ZPMP pre handicapovaných – dvaja, ktorí stoja, držia jedného, ktorý nemôže stáť – a tvar, ktorý som urobil, ma vyrušoval, nepáčila sa mi tam biela plocha, ktorú vymedzila čierna farba kresby. Urobil som novú verziu a zmenil som tú plochu tak, aby vyzerala ako úsmev a už to bolo ono.
Ako sa spolupracuje s klientmi? Bol niekto s logom aj nespokojný?
Dlho ku mne chodil nebohý Sveťo Bombík, prvý riaditeľ Slovenského inštitútu pre medzinárodné štúdie. Urobil som dve pologule, ktoré sa otvárajú do knihy. On stále nebol spokojný, menili sme to a myslím, že je tá značka aj troška „uondaná“. Niekedy urobím 50 návrhov a nič nie je dobré, ale nakoniec sa to vždy podarí. Robil som logo pre Spoločnosť pre zahraničnú politiku. Magda Vášáryová chcela, aby vyjadrovalo politiku, ktorú vedie žena. Nakreslil som zemeguľu, ktorá sa rozvíja ako ruža. Páčilo sa jej to. Ku každej značke sa viaže príbeh.
Ako by ste nakreslili svoje logo? Bola by to postava? Raz ste rozprávali, že každý výtvarník kreslí svojho typického človiečika…
Áno, panáčika. Všetci si ich kreslíme. Či človek chce, alebo nechce, vyvinie sa mu takáto postavička do základného typu. Pracujem na knižke o mojich ilustráciách a pri tom som zistil, ako sa tí moji panáčikovia, ktorých som robil v šesťdesiatych rokoch, podobajú na tých, čo robím teraz. Je to stále to isté, niečo ma núti – urob to tak! Je to pamäť ruky. Spisovateľ Pavel Vilikovský napísal o mne, že nech robím čokoľvek, aj v najabstraktnejších maľbách cítiť tú moju figúru. Je tam skúsenosť z kresby. Veď napríklad aj Leonardo da Vinci mal svoj modulor – rozpaženého a rozkročeného človeka v kruhu – a nadviazal naň Le Corbusier, aby vedeli, aký priestor človek potrebuje.
Zvláštne, že robíte malé logá a zároveň veľké plátna. Meníte sa podľa toho, čo práve robíte?
Je to celkom iný druh uvažovania. Pri maľovaní síce tiež viem – ako pri logu – dopredu, čo chcem urobiť, ale nie som viazaný. Môžem maľbu rozvíjať až do úplného deštruovania, do premaľovania a – vyvinie sa niečo úplne iné! To je princíp tvorenia. Ja mám radosť, keď sa to prelomí, keď sa ustálené názory, ktoré mám, dostanú do konfliktu s niečím a musím to zdolať nejakou silou, niečím novým. Nebáť sa toho. Už som priznal, že sa v ateliéri povzbudzujem tak ako pri športe. Kričím na seba: Čo sa bojíš, človeče! Čoho sa bojíš? Však to máš všetko vo svojich rukách!
Kedy to prichádza? Ten krik?
Keď cítim, že sa to nedá bezbolestne urobiť! To musí byť vždy prelomenie niečoho. Keby som si to len tak krásne robil, ani by ma to nebavilo, ani by som si to nevážil. A to je ten zážitok – objavenie niečoho, o čom som nemal tušenie, že to tam je, že to je možné! A to ma ťahá do ateliéru – je to miesto zážitkov. Tam si užijem!
Nie je vám ľúto, keď obraz predáte a ide z domu?
Je mi ľúto, ale teším sa, že bude žiť svoj život. To už je tak. Moja žena Vilma na niektoré obrázky píše – dozadu – svoje meno. Znamená to, že obraz nesmie odísť. Sú embargované. Napíše Vilma a tým sa to skončilo.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, LuboÅ¡ Pilc
V ateliéri máte práve rozpracované dve veľké plátna – aký budú mať osud?
Maľujem ich pre mladý pár architektov zo Žiliny, ktorí si ich objednali do svojho nového domu. Majú halu cez dve podlažia. Ich záujem ma potešil a dojal. Zaujímavé je, že obrazy chcú aj na vidieku. Jeden si u mňa objednala napríklad poľnohospodárska inžinierka, ktorá pestuje trvalky, a nedávno mi volala, že chce ešte jeden taký. Istý vedátor si prišiel k nám kúpiť obrázky a potom ma pozval na kávu. Žasol som, pri akých autoroch tie moje obrázky viseli! Získali novú dimenziu! Je to viac, ako keď visia doma. Ten obraz je už iný, osamostatnil sa a žije si svoj život.
Chodíte do ateliéru každý deň? Vyžaduje si veľký obraz aj veľa času?
Snažím sa využiť všetok čas, pokiaľ nie je futbal v televízii. Samotný proces vzniku obrazu nie je až taký dlhý, ide o to vymyslieť ho. Keď už som na stope a nastane sklz, potom to už ide rýchlo. Maliarska práca je zaujímavá tým, že ani sami nerozumieme, čo to vlastne je to maľovanie. Čo to je za súčasť civilizácie, že sa maľuje obraz? Vyvinulo sa to z maľovania niečoho konkrétneho, čo človek potreboval zaznačiť, lebo to chcel uloviť alebo zbožňovať, modliť sa k tomu. A zrazu sa to vyvinulo do niečoho – čo to je vlastne? Ale maľbou si rozumieme. Dávame si posolstvo. Niekto povie – to sa mi ľúbi a cíti niečo podobné ako maliar, keď to robil. Je to veľká záhada civilizácie.
Máte čas aj na čítanie?
Veľa čítam, ale keď čítam, mám výčitky, že nepracujem, a keď maľujem, tak si pripadám ako remeselník, a túžim čítať. S manželkou Vilmou máme zvláštny zvyk – čítame si navzájom. Teraz napríklad Brandstaetterovu knižku Ježiš z Nazareta. Sú to dva diely, každý má vyše tisíc strán. Popoludní čítam Vilme nahlas, ona počúva, jazvečík jej leží na kolenách… Táto kniha sa má čítať nahlas. Dostal som ju na Vianoce. Čítam aj knižku Martina Pollacka Americký císař, o tom, ako ľudia putovali do Ameriky a nachádzali v tej púti nádej. Vzrušilo ma to, lebo obaja moji rodičia boli Amerikáni. Odišli tam, keď otec mal 24 rokov a maminka 21. Vždy som mal predstavu, že to muselo byť strašné, ale podľa fotiek som zistil, že tam žili krásny a šťastný život. Otec rozprával, ako pracovali, ukladali si peniaze, člnkovali sa, fotografovali sa, chodili na výstavy.
Vždy ste boli veľmi družný. Kto tvorí okruh vašich priateľov?
Ten sa mení, mnohí naši priatelia už odišli. Z Klubu grafikov je už len Viera Bombová a Emil Sedlák, ale na výstavách stretávam mladých. Napríklad Marek Ormandík je môj dobrý „parťák“ a z jeho generácie je ich viac, ale celkom mladí – to je už iný svet. Kedysi bol Klub výtvarníkov pri výstavnej sieni na Hviezdoslavovom námestí a keď sa tam všetci stretli, dovedna ich bolo štyridsať! Teraz vyjde len z VŠVU každý rok šesťdesiat výtvarníkov a je mnoho ďalších škôl.
Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Nepríjemné je to slovo „ešte“. Avizuje, že čas je naklonený. A čo by som chcel ešte? Čo ešte stihnem. Nevnímam to ako titanský zápas tvorcu, ktorý chce niečo monumentálne a slávne niesť ďalej. Mne to pripadá skôr ako niečo súkromné. Stále sa snažím uvažovať o tom, ako prekonávať svoje obmedzenia. A dospieť hoci k čiastočnému uspokojeniu: Toto sa mi azda podarilo, to sa dá prijať… A ak mi bude dopriate, jednoducho pokračovať.
Foto: Marek Velček
Miroslav Cipár
Narodil sa 8. januára 1935 na Semeteši (okres Čadca). Najskôr vyštudoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, potom absolvoval grafiku a monumentálnu maľbu na Vysokej škole výtvarných umení u profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku. Patrí medzi najvšestrannejších slovenských umelcov – venuje sa maľbe, voľnej grafike, knižnej ilustrácii, dizajnu, monumentálnej aj značkovej tvorbe, tvorí sochy, divadelné výpravy aj kreslené filmy. Je spoluzakladateľom Bratislavského bienále ilustrácií detských kníh, pôsobil aj v zahraničí (India). V roku 1989 stál pri zrode VPN a bol jedným z iniciátorov nežnej revolúcie. Získal mnohé ceny, najvýznamnejším ocenením je Zlatý orol z festivalu najkrajších kníh sveta v Nice. S manželkou Vilmou žije v Bratislave, má dve deti a štyri vnúčatá.
