Smrtka," s úsmevom komentoval svoj obraz Niekto zvoní Dušan Polakovič, ktorý premiéroval na výstave Metamorfózy. Netušil, že nový vtip, ktorým sa pochválil, ho dobehne ani nie o štyri roky. Zubatá mu zazvonila vo štvrtok, mal 65 rokov.
Mnohí si ho pamätajú ako autora pichľavých satirických kresieb. Iní zas ako nápaditého a vtipného ilustrátora kníh. Do povedomia milovníkov výtvarného umenia sa azda najvýraznejšie zapísal grafickými listami plnými neuveriteľných príbehov, v ktorých ožíva surreálny svet a krehká poézia. Napokon si osedlal aj maľbu – kolekciu olejomalieb a akrylov predstavil po prvý raz v októbri 2012 v bratislavskej Galérii Michalský dvor.
„Keď si zoberiete grafiku, to sú samé bodky a čiarky. Robí sa to pod lupou, viac-menej je to babračka. Človek má toho plné zuby, láka ho farba, ako tečie, rozmazávať ju… proste je to zmena, ktorá osvieži. Potom, keď mám farieb plné zuby a zašpinenú od nich posteľ, zasa sa rád vrátim ku grafike,“ povedal pre Pravdu Dušan Polakovič.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Mne je blízky svet, ktorý stojí na báze humoru. Nachádzam ho v realite a kreslím si ho,“ vravieval a netajil, že humor mal v sebe vždy. Rád sa pozeral, či sa ľudia zabávajú na jeho nápadoch a chápu jeho obrazové fóry.
Kreslenú satiru začal rodák z Bratislavy (narodil sa 1. októbra 1950) uverejňovať v denníku Smena už ako študent Strednej školy umeleckého priemyslu v druhej polovici 60. rokov. Dva roky študoval na varšavskej Akadémii krásnych umení, z ktorej prestúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Štúdiá na oddelení ilustrácie a knižnej tvorby, kde bol jeho pedagógom Albín Brunovský, absolvoval v roku 1976.
„Časom sa na každého nabaľuje množstvo vplyvov. Dôležité je však nájsť si rovnováhu, modus vivendi medzi vlastnými a najrozličnejšími inými vplyvmi. Ale najpodstatnejšie je, aby mal autor čo povedať,“ hovoril. Jeho diela majú v sebe zničujúcu zbraň – originálny humor. Láskavo neláskavý, tragikomický aj citlivo ironický. Divákov pozývajú do kabaretu života a zdvíhajú oponu nad fraškou ľudského života.
So satirickým nadhľadom často stvárňoval rodnú Bratislavu. Hoci aj grafikami ako Hlavné námestie či Pod Michalskou bránou, ktoré ozdobil množstvom minipríbehov. „Keď som kreslil námet Hlavného námestia, myslel som si, že je vyasfaltované. Keď som zistil, že je dláždené, musel som kresliť každú dlaždičku. A narobil som sa, ako keby som dláždil v skutočnosti,“ spomenul.
Tlieskal mu aj svet, ktorý jeho diela vystavoval a oceňoval. Na Medzinárodnom bienále humoru a satiry v Skopje získal 2. cenu (1980), v Havane Cenu Jeana Effela (1987), prestížnu Cenu FECO v Bruseli (1994), Grand Prix na Bienále satirickej kresby v Písku (1997), Cenu Ľudovíta Fullu za ilustrácie detských kníh (2003), Zlatého gunára na Kremnických gagoch (2006), ba aj Cenu novinárov (2007).
„Dušan mi kreslí z duše. Neilustruje to, čo je napísané. Obohacuje text svojbytnými metaforami, ktoré sú smutnovtipné presne podľa môjho gusta. Pravdaže mu nekecám do obrázkov, bola by to z mojej strany nielen hlúposť, ale priam svätokrádež,“ povedal Tomáš Janovic, ktorého knihy zdobia Polakovičove ilustrácie.
Pohreb Dušana Polakoviča bude v piatok, bližšie informácie sa nám nepodarilo získať.
