„Slobodný človek sa nebude tlačiť do nejakej formičky,“ vysvetľuje. Maliar Ján Berger po dlhej prestávke dovolil nazrieť do svojho ateliéru aj širokej verejnosti. Na výstave Kontinuum (Obrazy po roku 2000) v Galérii mesta Bratislavy predstavuje výber z najnovšej tvorby.
Sošné stĺpy, odkazujúce tvarom na míľniky dejín architektúry (od antiky cez renesanciu až po klasicizmus), nesú ťažkú zamatovú oponu. Veľké plátno s názvom Portál, zoči-voči ktorému sa ocitne návštevník pri vstupe do výstavných priestorov na prízemí Mirbachovho paláca, vyvoláva zvláštny pocit. Akoby stačilo pohodlne sa uvelebiť v kresle, počkať si, kým sa rozhrnie opona a oddať sa predstaveniu, ktoré sa bude na javisku odohrávať.
Foto: archív Jána Bergera
Až také jednoduché to však nie je. Do divadla síce Ján Berger pozýva, ponúka však neobyčajné predstavenie. Jeho theatrum mundi – divadlo sveta – rozpráva o človeku a človečenstve, starozákonných príbehoch aj novodobých zmätkoch, vzácnych okamihoch dejín, ktorých stopy prežili veky, aj každodenných radostiach života v náznakoch, pošepky, bez barličiek slov. Len farbami, líniami, stopami štetca a premyslene vybudovanou kompozíciou obrazovej plochy.
Neservíruje prvoplánovú komédiu, ktorej jediným cieľom je rozosmiať za každú cenu. Ani bôľnu a srdcervúcu tragédiu, pri ktorej neostane jediné oko suché. Možno nechtiac a nezámerne – provokuje. Oko, na ktoré útočí farebnými tónmi, emócie, ktoré rozvibruje ozvenou zážitkov, aj myseľ, ktorú rozvlní neočakávanými otázkami.
Nejde o príbeh obrazu, ale maľby
V obrazoch Jána Bergera možno objavovať vzrušujúce príbehy. Možno ich čítať ako romány s košatým dejom, ktorý sa odvíja v zložitej štruktúre motívov, scén, situácií aj vypätých momentov. A navyše sú zväčša zaľudnené množstvom najrozličnejších postáv.
„Môže to zvádzať, ale musím vás sklamať. Máločo sa blíži príbehu. V prvom rade ma zaujíma príbeh maľby,“ uviedol nedávno autor veci na pravú mieru počas jednej z komentovaných prezentácií svojej výstavy.
„Často sú to len drobné čriepky, ktoré provokujú vnútorný zrak. Dotknú sa niečoho, čo potom spustí maliarske nadväznosti. Nikdy to nie je konkrétna predstava, tým by sa stratil zmysel a plnokrvnosť procesu maľby, ktorý má v sebe mnoho dramatických chvíľ a je nad svetom každodennosti,“ hovorí Ján Berger. „Priestory medzi impulzom a konečným znakom sú napĺňané pracovnými úkonmi, budovaním i borením vybudovaného, novými pokusmi, sú aj chvejivým stavom neistoty. Nepopieram, že v procese má svoje miesto aj analytická reflexia, ale tým, čo obrazu môže dať život, je nesporne intuícia,“ pokračuje.
Prízvukuje, že maliar by mal cítiť farbu, bez toho vraj maľovať nejde. On ju cíti, je doslova majster farby. Tá tvorí fundament a jedinečný fenomén jeho maliarskej tvorby. S nemalou dávkou obdivu to opakujú aj jeho kolegovia, ktorí si výstavu Jána Bergera nechceli dať ujsť.
Foto: Ivan Kriz
„S farbou pracuje láskavo i s úctou ako básnik, klasik, hudobník, architekt, z pozície toho, kto problematiku ovláda, kto vie a kto má stále chuť objavovať jej nové možnosti. Využíva ju v celej škále jej výrazových, komunikačných a optických vlastností. Ako matériu i emotívny náboj. Farba v jeho rukách je premenlivým skupenstvom. Od autonómnej veličiny až po médium tvoriace priestor, zhmotňujúce tvar,“ pripomína kurátorka výstavy Xénia Lettrichová.
Premyslená inštalácia
K inštalácii výstavy pristupoval sústredene ako ku komponovaniu obrazu. Zistil si presné rozmery troch výstavných miestností. Zo svojich diel vybral štyridsaťšesť, ktoré sa rozhodol vystaviť. Vopred si ujasnil, ktoré otvoria expozíciu úvodným akordom, ktoré dostanú dominantné miesto na čelných stenách, ktoré budú – visiac vedľa seba – viesť tichý či, naopak, hlučný dialóg.
A z dvanástich menších plátien vyskladal až magickú a farbami pulzujúcu inštaláciu, v ktorej sa stretáva vznešenosť so všednosťou každodennosti, posvätnosť situácie s rozkošou či prostou ľudskou radosťou z príjemného okamihu, farebný gejzír s pritlmenejšími tónmi. Nie je nevyhnutné hľadať názvy diel skomponovaných do spoločného akordu (vari zámerne? ich odsunul za roh steny), stačí sa nechať unášať emocionálnymi a myšlienkovými podnetmi, ktorými zasiahnu vnútro. Až zvedavosť, ktorú prebudí to-ktoré plátno, „zaženie“ návštevníka za roh, aby si našiel názov diela, čo ju vyprovokovalo.
„Jeho diela sú svojho druhu literárnou autobiografiou, poeticky vzdialenou prvoplánovému výkladu. Autobiografiou vrstevnatou, s mnohými prepojeniami, od seba nezávislými nuansami, mystifikujúcim asociačným reťazením a snovými prelivmi,“ pripomína kurátorka Xénia Lettrichová.
Obnažená kostra stromu, z ktorého opadali všetky listy. Azda preto, že jeho korene zavalila hromada štrku a kamenia? Vzadu sa vypína skelet domu – ruiny či konštrukcia novej rekonštrukcie? Aj obraz s názvom Stavenisko o zdanlivo „celkom obyčajnej“ situácii všedného dňa vyvoláva nemálo otáznikov. O zániku starého a zrode nového, o začiatkoch a koncoch, o večnom kolobehu stvorenia a smrti.
Foto: archív Jána Bergera
Súprava štetcov vo váze, maska z maškarného plesu, umytý pohár na víno na stole. Autoportrét v ráme, pod ním o stenu opreté odložené plátna, ktoré možno ešte len čakajú na svoje dokončenie. Police plné kníh, pred ich chrbtami soška aj džbán. Suveníry z ciest plné spomienok? Darčeky, s ktorými sa človek nevie rozlúčiť? Dajú sa vôbec rozlúštiť drobných písmom zvečnené názvy kníh? Obrazom Knižnica odhaľuje Ján Berger svoje privatissimo, je pohľadom do jeho malého ateliéru, v ktorom prežíva najvzrušujúcejšie hodiny dňa. Hodiny naplnené tvorivosťou aj mučivými pochybnosťami.
Dôvera v krásu sveta
Rozšantené dámy s telami v podobe roztancovaných kriviek. Hudobník podfarbuje neviazanú zábavu. Tanečnica a muž, ktorý jej kurizuje. Obrazu Roztopašná scéna dominuje červená farba, asi signalizuje, v akom svete sme sa to náhodou ocitli. Svetelný prúd reflektora vyťahuje z prítmia nahé telá modeliek. Pod nimi sa v rozjasnených tónoch zjavuje výsek akejsi krajiny. Ešte nižšie sa zjavuje tieň muža. Ľavú stranu plátna lemujú listy akýchsi paliem, pod nimi vidno ich plody, ktoré nevdojak vyvolávajú predstavu ženských prsníkov. Názov obrazu? Alternantky.
„Môj maliarsky pohľad na svet vyviera z pohnútok pozitívneho videnia, ale tiež z dôvery v jeho krásu a z viery v nepremožiteľné bohatstvo a rozmanitosť jeho javov. Môj pohľad je asi vzdialený od prvoplánového očarenia splynutia, štiepi sa a nadobúda rozmanité znaky, váhu a konzistenciu, je tiež omnoho konfliktnejší a vzdialený dojmovému optimizmu,“ netají Ján Berger.
„Tvoje obrazy sú teraz akési smutnejšie.“ Slová so stopami miernej výčitky adresovala maliarovi jedna z kolegýň z čias štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. „A čuduješ sa? Predsa starnem,“ ohradil sa s netajeným úsmevom sedemdesiatdvaročný umelec.
Foto: Ivan Kriz
Mala vari na mysli motívy piety, ktoré sa na Bergerových obrazoch objavujú častejšie ako kedysi? Alebo postavy starnúcich mužov, ktorí robia spoločnosť mladým kráskam? Či azda menej jasné farebné valéry, alebo témy ako na obraze Ťarchy sveta? Vŕšiace sa lebky? A možno je to len pocit človeka, ktorý pozorne sleduje tvorbu Jána Bergera od jeho počiatkov.
Nemusím súhlasiť s jej dojmom, nepoznám odpoveď. A vôbec ma to neruší vo vnútornom dialógu v obrazmi maliara, ktorý sa navonok cez takmer tri desaťročia vôbec nemení. Isto, sem-tam sú v jeho dielach ľahko badateľné ozvuky smútku, rozhodne však nie depresie či bezbrehej tragiky. Nechýba však ani radosť a rozkoš z objavovania príbehov maľby aj príbehov života, ktorý každému z nás podchvíľou predvádza vlastné divadlo sveta, jeho čudá a zázraky.
Expresia a meditácia
Víla, svätec, stareny, zvery. To všetko a ešte viac motívov možno objaviť v obraze Raj, datovanom rokom 2015. Neviem, či by bolo príjemné sa v takom raji ocitnúť. Hádam len na krátky okamih a potom rýchlo preč.
Mýtická scéna vyprovokovala začiatkom druhého desaťročia 21.¤storočia maliarovu fantáziu viackrát. V názvoch sa obrazy odlišujú len rímskymi číslicami, v maliarskych aj literárnych príbehoch sa však neopakujú. Imaginácia a fantázia to maliarovi, stále plnému vnútorných pochybností a vysoko imúnnemu voči cudzorodým formálnym postupom, jednoducho nedovolia.
„Vnútornú celistvosť maliarskeho prejavu reprezentuje autorove typické a stále prítomné rozpätie v interpretácii – medzi expresívnejším a meditatívnejším prístupom, medzi lapidárnym uchopením námetu a až obsahovou explóziou, medzi uvoľneným znázornením a až nástojčivo vymaľovaným detailom, medzi zobrazením silne abstrahovaným a, naopak, bližším vizuálne vnímanej realite,“ hovorí kurátorka Xénia Lettrichová.
Kolekciu obrazov, ktoré Ján Berger vytvoril po prelome storočí, dopĺňajú dve staršie diela zo zbierok Galérie mesta Bratislavy. Pôsobivá Scéna z opery z roku 1990 a Nedobrý sen z roku 1971. Na ňom rozpráva tak trochu hororový príbeh dieťaťa, ktoré prebudí zo spánku nočná mora. Za oknom, pod ktorým stojí jeho postieľka, je tma. Ale matka ako anjel strážny je nablízku.
„Poprechádzajte sa v obrazoch, započúvajte sa do ich farebnosti, dotknite sa skrytých fajnovostí, možno niekde stretnete seba a pri troche šťastia aj Jána Bergera, ktorý je niekde sám v Červenej krajine,“ radí kurátorka Xénia Lettrichová.
Výstava Jána Bergera Kontinuum (Obrazy po roku 2000) potrvá v Galérii mesta Bratislavy do 19. júna. Milovníkom výtvarného umenia ponúka nevšedný zážitok, ktorý rozhodne stojí za to. Čas strávený v spoločnosti Bergerových obrazov je skvelá investícia do seba samého.
