Zomrel architekt a bývalý rektor VŠVU Štefan Šlachta

, 27.05.2016 10:36, aktualizované: 10:57
Štefan Šlachta
Architekt Štefan Šlachta. Autor: ,

Popredný predstaviteľ slovenskej architektúry Štefan Šlachta zomrel vo štvrtok 26. mája po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov. Posledná rozlúčka bude vo štvrtok 2. júna v bratislavskom krematóriu o 11.45 h.

Architektúra nie je ako maľba, kde si človek namieša farby, aké chce, a namaľuje, čo chce – tvrdil Štefan Šlachta. „Je to nesmierne zložitý proces, pri ktorom vstupuje do hry všeličo: od peňazí, cez prostredie a rôzne tlaky, často aj politické, až po inteligenciu stavebníka,“ vysvetlil v rozhovore pre Pravdu popredný predstaviteľ slovenskej architektonickej scény. Po ťažkej chorobe vo štvrtok popoludní zomrel vo veku 76 rokov.

„Keď sme sa v zahraničí pýtali, koho zo slovenskej architektúry poznajú, väčšinou odpovedali – Štefana Šlachtu. Priniesol úplne iný pohľad na architektúru medzivojnových období a pričinil sa o objavovanie našich vzácnych modernistických architektúr. Jeho najväčšou zásluhou je objavovanie zabudnutých osobností architektúry v zahraničí. Dejiny slovenskej architektúry sú mladé, neprebádané a Šlachta bol jeden z prvolezcov, ktorý toto dokázal objavovať,“ povedal architekt Ján Bahna.

Západní architekti si môžu dovoliť všetko

Architekt, historik, teoretik a kritik architektúry, spoluzakladateľ a prvý prezident Spolku architektov Slovenska, autor mnohých výstav, zanietený publicista, neúnavný popularizátor, propagátor a organizátor architektonického života na Slovensku v jednej osobne – to bol Štefan Šlachta.

Rodák z Ružomberka (narodil sa 6. decembra 1939) absolvoval v roku 1962 štúdiá na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave u Vladimíra Karfíka. U slávneho československého architekta a pedagóga pôsobil na svojej alma mater trinásť rokov ako odborný asistent. Vysokú školu vymenil za post hlavného architekta Dopravoprojektu v Bratislave, kde pracoval do roku 1987.

„Najväčším projektom, na ktorom som spolupracoval s Tiborom Šefčíkom a Milanom Mušákom, je Most Lafranconi. V tom čase išlo o prvý betónový most riešený ako horizontála, ktorý vertikálou nekonkuroval pylónu Mostu SNP. Pôvodne sme navrhovali asymetrické riešenie s konzolou vyloženou 204 metrov, čo bol vtedy svetový rekord. Napokon sa postavil symetrický most, ale pri vykonávacom projekte som už nebol,“ nasvietil v rozhovore pre Pravdu svoju vizitku architekta.

Z výsledku vraj rozčarovaný nebol. Považoval sa za príslušníka generácie, ktorá bola pre podobné kompromisy vychovávaná. „Na Slovensku nemáme hviezdy ako na Západe, tu si môžu architekti stavať pamätníky jedine v Slávičom údolí. Špičkoví západní architekti si môžu dovoliť v podstate všetko, lebo stavebník či investor potrebuje reklamu a ich rozhodnutie stopercentne rešpektuje,“ pokračoval autor, ktorý sa zúčastnil asi tridsiatich architektonických súťaží.

Skladal mozaiky životov a diel

„Výskum je detektívna práca,“ vyznal sa Štefan Šlachta. Keďže záujem o „zlatý vek slovenskej architektúry“, teda funkcionalizmus bol zo zahraničia veľký, sústredil sa na osobnosti slovenskej architektonickej scény medzivojnového obdobia 20. storočia, o ktorých sa „doma“ nevedelo nič.

Ako príklad uviedol Friedricha Weinwurma – autora Novej doby v Bratislave, za ktorým sa po roku 1945 zavrela zem. „O desiatkach ďalších stavieb sa nevedelo. Pri príležitosti stého výročia jeho narodenia som pol roka chodil z jednej rodiny do druhej a skladal mozaiku jeho života a prác,“ pokračoval.

Pustil sa aj do objavovania slovenských architektov, ktorí pôsobili v exile. Tak narazil napríklad na Eugena Rosenberga, ktorý s partnermi Yorkom a Mardallom viedol najvýznamnejší architektonický ateliér vo Veľkej Británii 60. a 70. rokov, v ktorom sa projektovalo londýnske letisko Gatwick, americká ambasáda v Londýne, univerzita v Liverpoole, desiatky škôl a nemocníc.

Cez internet napríklad objavil aj publikáciu o stavbách v Číne vybudovaných v rokoch 1911 až 1949, v ktorej sa hovorilo o Ladislavovi Hudecovi ako o najväčšom zahraničnom architektovi pôsobiacom v Šanghaji. Ďalším detektívnym pátraním zistil, že pochádzal z banskobystrickej staviteľskej famílie. S bratom Gejzom padol v roku 1916 do zajatia v Rusku, odkiaľ údajne ušli cez Perziu a Indiu do Číny. V roku 1920 postavili prvé mrakodrapy v Šanghaji. Po druhej svetovej vojne pôsobil Ladislav Hudec v Kalifornii, kde v roku 1958 zomrel.

Výsledky jeho výskumov vyšli aj knižne. Biele miesta dejepisu slovenskej architektúry 20. storočia zaplnil profilmi popredných tvorcov, ktorých dielo už bolo zavŕšené, ale okolo ich budov chodíme dodnes, v publikácii Neznámi známi. Životu a dielu architektov, ktorí odišli do sveta a preslávili sa svojou tvorbou, zas venoval knihu Návrat odídených.

Poháňal ho vnútorný záujem

Po revolúcii pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 1994 až 2000 bol jej rektorom. Prednášal na mnohých zahraničných univerzitách. Štyri roky strávil v parlamente ako poslanec za Stranu občianskeho porozumenia. Bol aj hlavným architektom mesta Bratislavy (2006–2011). Za mimoriadne zásluhy o pozdvihnutie slovenskej architektúry vyznamenali Štefana Šlachtu v roku 2004 prestížnou Cenou Emila Belluša.

„Profesor Šlachta sa svojím dielom zaslúžil o rozvoj architektúry na Slovensku tak, ako doteraz málokto. Systematicky sa venoval výskumu našej architektúry a obzvlásť jej funkcionalistického obdobia. Šlachtovo dielo nevyplývalo automaticky z jeho zamestnania. Jeho práca bola založená na vnútornom záujme a obetavo sa jej venoval aj vtedy, keď to nebolo priamou súčasťou jeho profesionálnej činnosti. Jeho prínos pre poznanie našej architektúry 20. a 21. storočia v zahraničí je nedostižný,“ napísal portál archinet.sk.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#VŠVU #úmrtie #Štefan Šlachta #Bratislava #architektúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk