Možno už len zrúcaniny kedysi nedobytnej pevnosti. V zdanlivo nehostinnej krajine pózujú tri deti, ako keby stáli vo fotografickom ateliéri. Aj tento obraz vystavuje Daniel Brunovský v kežmarskej Galérii u anjela.
„Keď maľujem obraz, často ide o vrstvenie inšpirácií. Nehovorím si, teraz namaľujem príbeh o tom, čo som zažil. Vždy sú to momentálne inšpirácie, niečo z dávna, čo pretrváva… Je to vrstvenie asociácií, kumulácia motívov, ktoré na obraze vyjdú na povrch,“ hovorí výrazný predstaviteľ slovenskej postmoderny. Príroda, história, architektúra dávnych čias, stopy kultúr miznúce v priepasti času. Priestor, v ktorého vrstvách hľadá Daniel Brunovský výpoveď o ľudskej existencii. Maliarsky rukopis zjednodušil na najjednoduchšie línie a tvary.
Spoza vysokánskeho múra mohutného opevnenia vytŕčajú len strechy. Ich nezvyčajnosť vyvoláva pocit neznámeho a znepokojujúceho tajomstva. Nad červenou planinou, obklopujúcou hradby, sa vznáša kus červenej látky. Unášaný vetrom akoby mával na pozdrav mestu, ktoré opúšťa.
V dramatickej barokovej krajine, ktorej architektúra prezrádza rozmanitosť jej obyvateľov, pózuje na chodníku medzi vytŕčajúcimi koreňmi starých stromov dvojica slávnostne vyobliekaných bratov. Päťdesiatsedemročný výtvarník priznáva, že v posledných rokoch ho inšpirujú salónne fotografie z prelomu 19. a 20. storočia. Rovnako ako poznanie starých majstrov, ktorých reinterpretuje.
Témy Daniela Brunovského sú jednoduché. Človek, architektúra, hviezdy a mesiac, postavy v rajských záhradách s južnou vegetáciou či vo vyľudnených mestách. Pôsobia ako sny, ktoré prichádzajú na rozhraní bdenia a spánku. Dojem neskutočnosti podčiarkuje aj naivizujúca štylizácia tvarov. „Prepája dva archetypy, krajinu a človeka, aby v krajine hľadal to ľudské a v človeku to naturálne, čo ho spája s prírodou,“ spomína kurátorka výstavy Carmen Kováčová.
Dielam Daniela Brunovského vládne ticho. O to nástojčivejšie pozývajú na dialóg. O snoch a túžbach, sklamaniach, samote i tajomstve. Dramatický a expresívny rukopis kontrastuje s poéziou a krehkosťou výpovede. „Smútok, neistota, osamelosť, samota neznamená ničotnosť bytia. Vyvoláva skôr pocit ľahkej melanchólie letného večera, keď chceme len ticho splynúť s nekonečným vesmírom a pár hviezd si odložiť pod vankúš na horšie časy,“ dodáva kurátorka. Výstava Daniela Brunovského v Galérii u anjela v Kežmarku bude do 14. júla.