Jana Machatová dokumentuje šperkmi svoj život

29.06.2016 09:00
Jana Machatová
Jana Machatová pri práci. Autor:

Manželia Jana a Peter Machatovci žijú v Stupave a robia šperky. Ich diela prevyšujú predstavy o takejto tvorbe. Okrem toho, že sú pekné, majú vždy aj obsah, myšlienku. Po inšpiráciu siahajú do histórie vlastného života, ale aj iných ľudí. Jana Machatová zakomponovala do šperku napríklad aj spartakiádu či svoj tehotenský test, Peter Machata v poslednej kolekcii šperkov čerpal z magickej sily relikvií.

Vaše šperky vyzývajú k rozhovoru nad nimi – na čo sú ľudia zvedaví?
Často napríklad dostávam otázku, odkiaľ som, a to najmä na sympóziách v zahraničí. Svojimi šperkmi  na to odpovedám. Pracujem so spomienkami, venujem sa im už dlhší čas a spracovávam ich rôznym spôsobom, často používam fotografie. Snímky z detstva sú nostalgické, ale zamyslela som nad tým, že treba ukázať aj niečo iné – nielen vianočné stromčeky, trojkolky a idylické súkromné situácie, ale aj súvislosti a prostredie, v ktorom sme žili, dobu, v ktorej sa to dialo.

Historické námety sú v šperkárstve prekvapujúce. Ironizujete paneláky, spartakiádu, Lenina – chápu ľudia, že aj taký môže byť šperk? Neirituje ich to?
Dúfam, že ma ľudia chápu a berú moje námety tak, ako som ich myslela. Do šperku som napríklad zakomponovala aj bozkávajúcich sa politikov, Brežneva a Husáka. Som rada, že sa doba zmenila.

Na jednom šperku ste skombinovali motív z modrotlače s obrysom „nekonečného“ paneláka. Z akého zážitku ste vychádzali?
Vyrastala som na sídlisku, ľudia z dedín sa sťahovali do panelákov, menil sa spôsob života. Modrotlač zo života ustupovala, vytratila sa z odevov, stala sa symbolom staré­ho sveta.

Šperk, ktorý kombinuje panelák s motívmi...
Šperk, ktorý kombinuje panelák s motívmi modrotlače. Autor: Ľuboš Pilc

Ste vlastne aj dokumentaristka – pracujete s reálnymi námetmi, ktoré štylizujete a zvláštne komponujete. Ako ste technicky urobili tento šperk? Ako ste dosiahli vizuálne prekrývanie symbolov paneláku a modrotlače?
Použila som plexisklo, na ktorom je laserom vytvorený  vzor modrotlače prekrývajúci obraz paneláka. Dekor modrotlače zostáva v jednej časti šperku plastický, trojrozmerný a zvyšok je plošný. Je to vlastne symbol formy na modrotlač.

Vy ale aj žartujete a pohrávate sa s divákom – na jednom šperku vzory modrotlače pripomínajú niekdajší pioniersky odznak, čo bola otvorená kniha a plamene. Rozkúskovaný pôsobí aj esteticky…
Áno, odznak som defragmentovala na kúsky a vytvorila som z neho vzor na modrotlač.

Zdôrazňujete ironický až kritický pohľad na minulosť, ale niekto ho môže brať aj vážne. Napríklad spartakiádu ste pozlátili a pôsobí to vznešene, ako pocta. Neprekáža vám rôzny výklad vašich diel?
Niektorí ľudia spartakiádu vnímali pozitívne, ja až tak veľmi nie, a tak som to aj stvárnila. Naozaj spartakiádu v šperku až glorifikujem zlatou, ale myslím to opäť ironicky. Nemám rada spomienkový optimizmus a práve preto – aspoň dúfam –  ironizujem. Fotografie z davových cvičení majú aj nepopierateľnú estetiku, sú vlastne úžasné, a to je pozitívne, no tá manipulácia s ľuďmi je hrozivá.

Pracujete aj s novinovými výstrižkami – dajú sa v nich nájsť aj metafory?
Na jednej fotografii z tlače je prezident Husák s pioniermi a v pozadí je socha Lenina. Tú sochu som urobila ako formičku, lebo tá doba sa prejavovala ako „formička“. Chcela formovať, zjednocovať, ako keď my odtláčame formičky do medového cesta. Symboly doby boli odtlačené v nás. Myslím, že tá formička je pekná metafora, ktorá sa mi ponúkla.

Do šperku sa dostal aj zvárač, panelák a ľudová čipka, nechýbajú pionieri a útržok novín s článkom o výstavbe Petržalky – priam budovateľský motív! Neprekáža vám, že vaše kritické a ironické šperky sú zároveň pekné? Môže existovať aj „škaredý“ šperk?
Autorský šperk je špecifický druh výtvarného prejavu – v konečnom dôsledku by mal najmä niečo vyjadriť.

Tvorba šperkov vás kedysi spojila aj s manželom?
Nie, to ja som ho dotiahla k šperku. Študovala som zlatníctvo na strednej umeleckej škole v Kremnici a potom som pokračovala v štúdiu na VŠVU v Bratislave. Mala som možnosť študovať v novootvorenom ateliéri kovu a šperku pod vedením Antona Cepku.  Štúdium som ukončila už u Karola Weisslechnera. Počas vysokej školy som sa zoznámila s manželom, ktorý študoval sochárstvo a ich ateliér bol oproti.

Aké boli prvé šperkárske roky na vysokej škole výtvarných umení? Bolo dosť záujemcov o štúdium?
Záujemcov o štúdium bolo dosť, ale každý rok prijímali iba dvoch až troch študentov. Boli to krásne roky! Oddelenie práve začínalo, zo začiatku sme boli len traja. Pracovali sme za malým stolom, bolo nás zopár a bavilo nás byť spolu. Pán Cepka  nás  nenásilným spôsobom k šperku a k výtvarnému cíteniu vychovával.

Šperk s fragmentami z pionierskeho odznaku.
Šperk s fragmentami z pionierskeho odznaku. Autor: Ľuboš Pilc

Čo vám utkvelo v pamäti?
Keď mi to veľmi nešlo, Anton Cepka povedal – ale, nechajte to, choďte do lesa! Usmerňoval nás, aby sme sa netrápili a otvorili si hlavu aj niekde inde.

Čím ste začínali? Aký bol váš ideál šperku?
Prvé šperky som robila abstraktné, geometrické a bola som rada, keď boli nejakým spôsobom pohyblivé a variabilné. Postupne som pridávala konkrétnejšie prvky, upúšťala som od abstrakcie a už som nepotrebovala, aby sa to až tak hýbalo. A začala som spracovávať osobné témy. V šperkoch sa odrážalo to, čo som práve žila – vzťahy, očakávanie dieťaťa, materstvo…

Kedy ste začali používať fotky?
S fotkami som začala robiť asi v roku 2002 na sympóziu v Erfurte. Už počas štúdia som totiž dostala skvelú príležitosť zúčastňovať sa na šperkárskych sympóziách a workshopoch. Bola to úžasná možnosť, vidieť iných autorov, ako tvoria, myslia a pracujú. Takýto pobyt vždy výtvarníka posunie ďalej. Vtedy som začala robiť s fotografiami z rodinného albumu. 

Už ste spomenuli plexisklo – ako sa fotka fixuje technicky? Mohla by byť aj na kove? Kde beriete materiál?
Neprenášam fotku na email, radšej používam bežnú kancelársku techniku a fotografie laminujem, chcem to robiť skôr dokumentárne. A pokiaľ ide o zdroj – najprv som používala rodinné fotografie, zábery zo školy, z výletov a podobne. To má doma takmer každý. Neskôr som našla zopár starých pohľadníc a novín a začala som ich používať na svoje vyjadrenie. Urobila som kolekciu o láske.

A ako ste prišli na modrotlač?
Oslovili ma k účasti na výstave o modrotlači. Tak som sa začala témou zaoberať.

Viete odhadnúť, keď príde klient, aký šperk by sa k nemu hodil? Radíte mu?
S obľubou robím pre konkrétneho človeka, ale nerada niekoho nútim, aby si objednal, kúpil alebo mal odo mňa šperk. Musí mať k tomu vzťah. Ja sa prispôsobím štýlom, záujemca ale musí akceptovať, ako to robím ja. Kto si príde objednať šperk, už pozná môj výtvarný prejav.

Je šperk z vášho ateliéru drahý?
Ceny sú  rôzne – od dizajnových sériových po ceny originálov.

Čo najradšej robíte? Prstene?
Najradšej robím brošne. 

Majú aj vaše deti šperky od vás?
Keď sa mi mal narodiť syn, dosť som to v šperkoch spracovávala. Mám šperk s rodostromom, kde sú jeho vlasy, alebo som použila fotografiu zo sonografického vyšetrenia počas tehotenstva. Tehotenský test som tiež použila v šperku. Keď sa narodila dcéra, už som nerobila konkrétne šperky o nej, ale o detstve ako takom. Život s deťmi mi pripomenul moje detstvo, takže som mala potrebu sa o tom vyjadrovať v tvorbe.

Šperkári Jana a Peter Machatovci v ateliéri.
Šperkári Jana a Peter Machatovci v ateliéri. Autor: Ľuboš Pilc

Ako je naša verejnosť pripravená prijať netradičný šperk?
Nemyslím si, že by ľudia  neboli pripravení. Na výstave, ktorú sme mali pred troma rokmi v Dolnom Kubíne, ma veľmi príjemne prekvapila pozitívna reakcia publika. Šperk je umenie, ktoré sa dá nosiť, môžem ním dať najavo svoj názor, postoj, náladu. Ľudia často hovoria, že by si na seba niečo nedali, ale keď si napokon takýto šperk vyskúšajú, vidia, že to ide.

Ktorý manželov šperk sa vám najviac páči?
To je ťažké vybrať, niektoré sú veľmi osobné. V jednom šperku sú naše ruky, moje a manželove, v inom sú zreprodukované ruky moje a našej dcéry. Takže – asi práve tie šperky mám rada. Páči sa mi veľa z toho, čo robí.

Kadiaľ sa bude uberať vaša tvorba? Pomýšľate aj na iné materiály? Aké témy vás lákajú?
Netuším, kadiaľ sa bude uberať moja tvorba. Neviem, či sa mi podarí radikálne zmeniť témy alebo materiál. Budem pokračovať a potom uvidím, kadiaľ pôjdem. Priznám sa, že som z politických tém už trochu unavená, rada by som teraz robila šperky o nejakých obyčajných radostiach. Som lenivec, život vždy niečo prinesie

Jana Machatová
Narodila sa v roku 1972 v Hnúšti, vyrastala v Bratislave, v rokoch 1986–1990 študovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici, odbor zlatníctvo-strieborníctvo, pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (ateliér kov-šperk u doc. A. Cepku a doc. K. Weisslechnera), skončila v roku 1997, odvtedy je v slobodnom povolaní. Zúčastňuje sa na sympóziách a výstavách, jej tvorba je známa aj v zahraničí. Rozhovor s manželom Jany Machatovej, takisto šperkárom Petrom Machatom, čítajte tu

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stupava #šperk #brošňa #Jana Machatová #Peter Machata
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku