Erna Masarovičová už nežije, ale dcéra si na mamu pre nás zaspomínala: „Tvorili sme v spoločnom ateliéri, ale každá v inom čase – ja posledných sedem rokov a mama od roku 1967 do roku 2008. Výstava Aká matka, taká Katka je zavŕšením mojej sedemročnej práce na téme Génius loci a rodina. Je to úvaha o tom, kam patrím, čo treba zachovať a aké pokračovanie môže mať rodinná tradícia.
Keby sme na tieto veci viac mysleli a vnímali tvorbu ľudí pred nami, nemuseli by sme toľko znovuobjavovať, čiže objavovať dávno objavené. Moji rodičia – mama sochárka a otec strojný inžinier s ambíciou architekta – si vedeli vytvoriť prostredie s atmosférou, ktorá je aj z dnešného pohľadu jedinečná. Dom v Bratislave, v ktorom sa nachádza aj mamin ateliér a kde bývajú každoročne sochárske sympóziá, sa staval metódou handmade, lebo v rokoch 1964–1967 nebolo možné dostať stavebné materiály. Spomínam si napríklad, že akurát vtedy sa nedali kúpiť tehly a rodičia museli zohnať použité. Viac však vtedy zavážila remeselná zručnosť a invencia.“
Foto: Archív Kataríny Kissoczy
Z výstavy Aká matka, taká Katka sa Katarína Kissoczy veľmi teší. „Jej organizovanie bolo náročné – ako keby ste sa sťahovali a zároveň pripravovali výstavu z toho, čo doma považujete za najhodnotnejšie. Diela sme vyberali spolu s kurátorkou výstavy Elou Porubänovou z Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne. Zaujímavé je, že v Trenčíne predstavili maminu tvorbu na veľkej výstave už v 80. rokoch minulého storočia.
Súčasná výstava prináša širší pohľad na tvorbu Erny Masarovičovej a zároveň na moju tvorbu. Sú to diela, ktoré vznikli v jednom ateliéri. Teší ma, že sme často s mamou používali identické náradie, materiál, alebo som používala zvyšky materiálov z maminej tvorby. Dnes sú naše diela vystavené v jednej galérii a korešpondujú. Myslím, že mama by z výstavy mala tiež radosť. Na otázku, či by sa jej páčili moje veci, neviem odpovedať. Ja cítim širokospektrálnejšie, ale to je, samozrejme, spojené s možnosťami a dobou. Aj keď ide stále o emócie a hľadanie súvislostí. Ja hľadám pomoc v širšom spektre a akoby náhodne, kým u mamy je myšlienka v kove zakotvená.“
A aký bol Katkin osud? „Vyrastala som u starých rodičov, v šesťdesiatych rokoch to bolo bežné, do Bratislavy som sa vrátila ako štrnásťročná. Napriek maminmu názoru som si obhájila štúdium na strednej umeleckej škole a potom som odišla do Prahy na DAMU študovať scénografiu. Odvtedy žijem v Prahe. Maminu tvorbu si vážim, myslím, že patrila k najvýznamnejším sochárom 20. storočia na Slovensku.
Pracovala so železnými plátmi s hrúbkou jeden až dva centimetre, spracovávala ich s prirodzenou grandióznosťou a bola veľmi uznávaná medzi svojimi kolegami sochármi silnej generácie 60. rokov. Striedala monumentálne kompozície, figurálne sochy (torzá), zvárané reliéfy, zvieracie motívy, robila drobnú plastiku, šperky aj medaily. Zaujímavé je osobité spracovanie kovu, ktorý ako keby rozprával jej autentické príbehy. Hovoria o cite, vzťahoch, nádeji, strachu, a to s humorom a láskou.“
Výstava potrvá do 24. júla.
