Riaditeľka Oravskej galérie: Občas sa stane zázrak a nájde sa donor

Aj toto leto patrí v Pravde seriálu s názvom To najlepšie, čo doma máme. Prinášame v ňom rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. Ďalšie časti nájdete počas prázdnin v kultúrnej rubrike každý utorok.

Slanický ostrov umenia patrí k najnavštevo­vanejším kultúrnym miestam Oravy. Čo láka viac – expozície ľudového umenia či lapidárium kamenárskej tvorby z 18. a 19. storočia?
Každého niečo iné. Sto ľudí, sto chutí. Najskôr asi príjemná plavba, na ktorej konci čaká návštevníka prekvapenie a zážitok z tradičného ľudového umenia, ktoré v tejto podobe nenájdete nikde inde. A nemusíte byť znalcom. Stačí trochu empatie pre prírodu a vskutku veľmi citlivé priestorové riešenie areálu ostrova.

Prečo sa bránite volaniu výletníkov po občerstvení a atrakciách?
Na ostrov „meditácie a pokoja“ jednoducho nepatria. Občerstvenie si môžu v hojnej miere dopriať na pevnine. A atrakcie!? Sme predsa kultúrne zariadenie. Existujú rôzne zábavné parky, ktoré sa predbiehajú vo vymýšľaní nezmyselnej zábavy, ale tie duchovno, históriu, dejiny výtvarnej kultúry nikdy neposkytnú. Nie je dobré, keď sa zamieňajú hodnoty s biznisom.

Loď OG-Slanica premáva päťkrát denne. Neruší sa „výlet“ pre nedostatočný záujem?
Kým sa sezóna (trvá od 15. mája do 15. septembra) rozbehne, stane sa občas, že niektorá z plavieb nie je dostatočne naplnená. To je však naozaj ojedinelý jav. Svoju úlohu môže zohrať aj počasie. Ale naši kapitáni Stanislav Bodorík a Anton Jagelek ochotne vyplávajú aj s menším ako stanoveným minimálnym počtom desiatich osôb. Vážia si návštevníka a uvedomujú si, že cestu na Oravskú priehradu merajú ľudia z celého Slovenska, Čiech a inej cudziny a bolo by na škodu, keby odchádzali sklamaní.

Jedine Oravská galéria prevádzkuje vlastnú loď. Potrebovali ste na to aj nejaké „papiere“?
Na získanie licencie na prepravu osôb osobnou motorovou loďou som musela zložiť skúšky na ministerstve dopravy. Skúšobná komisia nás, samozrejme, potrápila, pretože ja a môj „spolužiak“, ktorý bol prevádzkovateľom pltí pod Strečnom, sme pôsobili veľmi exoticky medzi podnikateľmi v lodnej doprave na Dunaji, Bodrogu a už sa ani nepamätám, kde všade. Skrátka, keď nás tam zbadali ostrieľaní morskí vlci, zdvihli obočie s otázkou: A vy čo prevádzkujete?!

Jedna z deviatich stálych expozícií Oravskej galérie predstavuje tvorbu rezbára Štefana Siváňa. Jedného z najvýznamnejších slovenských insitných sochárov (zomrel roku 1995) ste poznali aj osobne. Aký bol?
Na stretnutia s dedom Siváňom som sa vždy tešila. Roky som za ním chodila a po svojich predchodcoch dopĺňala kolekciu. Bol to veľký lišiak a výmyselník zvedavý na všetko. Drobulinký, ale oči mu iskrili. Mal rád žarty. Ku každej soche vyrozprával príbeh. Keď si už na mňa zvykol, akoby ma prijal do rodiny. Vždy mi všetko poukazoval a žiadne dvere nezostali predo mnou zatvorené. O ľudovom umení sme sa nerozprávali, neviem, či vôbec túto kategóriu registroval. Zhovárali sme sa o jeho živote, o tom, ako mu stále chýbalo drevo na sošky, ako ho občas otravovali návštevy… Nakoniec výsledok svojej roboty vnímal cez peniaze, ktorých bol tiež vždy nedostatok.

Tešil ho záujem výtvarníkov, galeristov a múzejníkov, ktorí za ním od šesťdesiatych rokov chodievali do Babína?
Slávny výrok deda Siváňa je spojený práve s peniazmi. Vravieval: Dobré časy nastali, keď nastali galérie… Pre nezainteresovaných ponúkam vysvetlenie. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia začali Siváňove drevorezby nakupovať do svojich zbierok Slovenské národné múzeum, Slovenská národná galéria aj Oravská galéria. Pre chudobného roľníka a kolára, ktorým dedo bol, to bolo čosi nevídané. Za jeho sošky, „bôžatá“, mu niekto zaplatil a na tú dobu išlo o veľký peniaz. Preto sa všetky rozhovory končili: No a peňáze?

Oravská galéria má najväčšiu zbierku Siváňových plastík na Slovensku. Ako by ste jeho dielo charakterizovali?
Tvorba Štefana Siváňa je čistá, ničím nepoznačená. A ľudia ho prijímali veľmi pozitívne. Je pravda, že veľmi často témy varioval. Veď sa dožil skoro deväťdesiatich rokov a zanechal nesmierne rozsiahle dielo. Sila imaginácie a tvorivej fantázie mu bola nadelená v takej miere, akou nedisponoval na Slovensku žiadny z insitných tvorcov. Siváňovo umenie sa objavilo, rozvinulo a s ním aj odišlo.

Maliar Karon Baron miloval bizarnosť, absurditu, čierny humor, mystiku aj poéziu surrealizmu. Kde a ako sa skrížili vaše cesty s výtvarníkom, ktorého totalitný režim vytlačil na okraj?
Po skončení školy som nastúpila do svojho prvého zamestnania v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Zoznámila som sa tam s bystrickými výtvarníkmi Stanom Balkom, Mišom Palkom, Milanom Sokolom, ktorí rozprávali vymyslené aj reálne príhody, čo zažili s Karolom Baronom. Bola som zvedavá na človeka s toľkou fantáziou, až sme sa nakoniec na začiatku osemdesiatych rokov stretli. Prakticky odvtedy trvalo aj naše priateľstvo. Pripravila som mu niekoľko výstav, navštevovala ho v Banskej Hodruši, neskôr v Ivanke pri Dunaji… A, prirodzene, Karol chodieval do našej galérie v Dolnom Kubíne.

Preto bola jeho Kabala jednou z výstav, ktorou Oravská galéria koncom minulého roka oslávila päťdesiate výročie vzniku?
Odpoveď je jednoduchá – pretože v čase, keď bola roku 1965 založená Oravská galéria, Karol Baron žil s rodinou v Dolnom Kubíne. A presne v tomto období sa tu „narodil“ aj jeho rozsiahly a výtvarne dôležitý cyklus Zen. Dlhoročné priateľstvo, obdiv a pracovné prepojenie, to sú určite dostačujúce dôvody pripomenutia si takého človeka a výtvarníka, akým bol profesor Karol Baron.

Zbierkový fond vašej galérie obsahuje takmer 8 500 diel. V čom spočíva jeho výnimočnosť v porovnaní s inými regionálnymi galériami?
Predovšetkým v jeho rôznorodosti. Osem výtvarných disciplín od tradičného ľudového umenia, insitného umenia, gotického, barokového umenia, ikon, umenia 19., 20. a 21. storočia je zozbieraných v mimoriadne vysokej kvalite. Aj to bol jeden z dôvodov, že sme po rekonštrukcii Župného domu v roku 1995 boli schopní priamo v Dolnom Kubíne pripraviť päť stálych expozícií z vlastného zbierkového fondu. Ten prešiel ťažiskovo pred inštaláciami rozsiahlymi reštaurátorskými procesmi.

Zbierate aj príbehy k dielam, ktoré galéria vlastní?
Veľa diel z našich zbierok má svoj príbeh. Aj to je súčasť nášho akvizičného snaženia – získať dielo, ktoré má okrem výtvarnej kvality navyše aj bonusy v podobe tajomstva, nejasnosti atď. Túžime ho poznať a niektoré odoláva celé stáročia. Tak to bolo aj s Portrétom Daniela Kubínyiho z roku 1595, ktorý si od nás Maďarská národná galéria zapožičala na výstavu Neskorá renesancia v Uhorsku alebo Doba Mateja Korvína ako dielo od neznámeho autora.

Ako sa podarilo odhaliť jeho tajomstvo?
Pri porovnaní materiálu z celej Európy sa podarilo maďarskej kolegyni identifikovať autora „nášho Daniela“. A dostalo sa mu cti najvyššej. Namaľoval ho Marcin Kober, dvorný maliar poľského kráľa Žigmunda III. Do Budapešti odišiel ako neznámy maliar, domov na Oravu sa vrátil ako Kober. Ďalšie obrazy od neho sa nachádzajú v Krakove, vo Varšave, Viedni, v Mníchove, Madride a – v Dolnom Kubíne. To je naozaj príbeh hodný povšimnutia. Umocnený navyše skutočnosťou, že je najstarším zachovaným portrétom v zbierkach Oravskej galérie, ktorý je prácou popredného portrétistu, pôsobiaceho na poľskom kráľovskom dvore v Krakove. Tento portrét je jednou z najstarších zachovaných portrétnych olejomalieb nielen na Slovensku, ale aj v rámci celého územia vtedajšieho Uhorska.

Najradšej sa vraj venujete akvizičnej činnosti. Čo je na nakupovaní diel do galerijných zbierok zaujímavé?
Objavovanie nových diel je skutočne krásne dobrodružstvo. Samozrejme, za predpokladu, že človek má svoju prácu rád. Poznávanie nových ľudí, nových, doteraz nepoznaných diel. Úvahy o ich ďalšom osude, spracovaní a využití – či budú zaradené do stálych expozícií a podobne. S týmto procesom neoddeliteľne súvisí moja druhá obľúbená činnosť, a tou je inštalovanie výstav. Nájsť správnu kombináciu, proporciu, pochopiť priestor, zachovať jeho čistotu a vložiť doň umelecký artefakt.

Regionálna galéria asi nemá peňazí nazvyš. Ako získavate financie na nákupy do zbierok?
Každoročne sa uchádzame o granty na ministerstve kultúry. Veľmi malú sumu na akvizície dostávame od svojho zriaďovateľa a nie nezanedbateľnou položkou v akvizičnej politike Oravskej galérie sú dary od autorov, ktorým pripravujeme výstavy. Občas sa stane zázrak a nájde sa donor, ktorý pre nás zakúpi od autora dielo a daruje ho do našich zbierok. Ten pocit je nezaplatiteľný. Som typ, ktorý vie veľmi trpieť, keď nevidí cestu, ako získať dielo, ktoré by sme okamžite vedeli v galérii využiť.

Aká je súčasná slovenská výtvarná scéna? Ako si vyberáte, koho z nej u seba predstavíte?
Vo výtvarnom umení sa na Slovensku odohráva veľa zaujímavých, dobrých, ale aj diskutabilných projektov a situácií. Na malom území je veľa záujmových skupín. Ale každého z nás sa to dotýka do tej miery, akú si pripustíme. Zbierkotvorná pamäťová inštitúcia, akou je aj Oravská galéria, má svoju profiláciu a dnes už aj svoju päťdesiatročnú históriu. To sú základné oporné body, z ktorých vychádzame pri tvorbe plánu výstav. Ak nás dielo či výstava zaujmú, zhodnotíme naše priestorové a iné možnosti a oslovíme autora. Dosť často sa stáva, že priamo na výstave vyberieme aj dielo do našich zbierok. Aj tento galerijný proces však musí byť dôsledne zvážený. Nejde predsa o žiadne náhodnosti, ale o premyslenú akvizíciu do budúcnosti. Je o poznaní a zodpovednosti, a to je niekedy ťažké.

Seriál Pravdy Úspešní Slováci predstavil aj výtvarníka Luku Brasa alias Lukáša Brašeňa. Tridsiatnika, ktorý sa presadil v západoeurópskych galériách. Spomenul, že snívať o umeleckej dráhe začal práve v Oravskej galérii.
Lukáša si pamätám z čias, keď ešte ako žiak Základnej školy v Dolnom Kubíne chodil do našej galérie. Potom som pomáhala jeho rodičom hľadať pre neho učiteľa kreslenia, ktorý by ho správne nasmeroval na prijímacie pohovory najprv na strednú školu, neskôr na vysokú školu. Je pracovitý, vytrvalý a ambiciózny, a preto sa mu darí plniť si svoj sen. Z jeho rovesníkov by sa našlo zopár so záujmom o výtvarné umenie, ale ich životné cesty nabrali iný smer. Ale teší ma, keď ich vidím v galérii.

Spolupracujete so školami, aby ste už deťom odkliali svet výtvarného umenia?
Dolný Kubín tak ako iné malé slovenské mestá trpí absenciou väčšieho počtu stredných škôl a vysoké školy tu, pochopiteľne, nemáme žiadne. Najstabilnejšou zložkou našich edukačných snáh a ambícií sú preto základné školy a gymnázium. Pre ne pripravila naša galerijná pedagogička širokú ponuku, ktorej základom je pracovný zošit – GPS – alebo ako sa nestratiť v galérii. Nechýbajú ani tvorivé dielne, kvízy, kreslenie, výstavy atď. Celkom by to fungovalo, nebyť redukcie vyučovacích hodín výtvarnej výchovy na prvom stupni základných škôl.

Na jar zvyknete križovať oravskú krajinu a roznášať materiály o tom, čo galéria chystá a ponúka. Nieto ľudí alebo jednoducho túžite vypadnúť z kancelárie?
Je to každoročný predsezónny rituál. S kolegyňou Žofkou Mäsiarovou naložíme do auta propagačný materiál a ideme napríklad do Roháčskej doliny. To nie je o vypadnutí z kancelárie, ale o radosti zo stretnutia po roku so všetkými známymi chatármi a hoteliermi, ktorí naše expozície, ale hlavne Slanický ostrov umenia ponúkajú svojim klientom. Či bola misia úspešná, to sa dozvedáme od nášho kapitána lode OG-Slanica, ktorý referuje, koľko ľudí bolo z Roháčov alebo z chát z Hruštína…

Riaditeľkou Oravskej galérie ste tridsiaty druhý rok. Bolo vám niekedy na šéfovskej stoličke ťažko?
Život prináša rôzne situácie, ale každý problém je na to, aby sa vyriešil. Ja mám to šťastie, že svoje povolanie beriem ako „celoživotný“ koníček. Rada robím a vždy som sa snažila neodkladať veci na potom. Som na seba náročná, ale vyžadujem to aj od mojich spolupracovníkov. Nie vždy ich to teší, ale keď vidia a počujú pozitívne ohlasy, verím, že to teší aj ich. Aj o tom sú ocenenia. Je príjemné vedieť, že vaša robota je rešpektovaná.

Šéfujete druhej najnavštevovanejšej galérii na Slovensku. Objavili ste vari recept, ako prilákať návštevníkov?
Odpoviem otázkami. Široká a rôznorodá ponuka? Príjemné a čisté prostredie? Ochotný a ústretový personál? Alebo fakt, že Oravská galéria prevádzkuje v troch okresoch Oravy deväť stálych expozícií (žiadna iná galéria na Slovensku nemá takýto široký záber) umenia od 15. do 21. storočia so skutočne malým, trinásťčlenným kolektívom? Staráme sa o nádherné a vzácne kultúrne dedičstvo a vždy tu musíme byť pre ľudí. Ak to postrehli a ocenili, je to možno odpoveď na otázku o dobrej návštevnosti našej galérie.