Pravda, Boschových tajomstiev bolo a zostalo neúrekom. Pre toto rozprávanie pri príležitosti päťstého výročia skonu génia však považujeme za príhodné hovoriť o pokúšaniach.
O pokušení pôžitkov, túžob a pýchy
Budeme o nich hovoriť aj v súvislosti s pokušeniami celého zástupu – už od 16. storočia – Boschových napodobňovateľov. Veď už vtedy ho kronikári a historici nazvali „veľmi vznešeným a obdivuhodným tvorcom fantastických a bizarných diel“ (Lodovico Guicciardini z Florencie) či „maliarom, ktorý jedinečne a vskutku božsky zobrazil podivuhodné zjavy a údesné a odporné sny“ (Gian Paolo Lomazzo).
Dielo – už pre súčasníkov – význačného maliara sa však v 20. storočí vynorilo statočne očisťované od všetkých karnevalových a iných bizarných maškarád. Popri autoritatívnom Charlesovi de Tolnay aj iný rešpektovaný umelecký historik Wilhelm Fränger žiadal zvýšiť pozornosť voči Boschovým symbolom, v ktorých odkrýval „dokonalú simultaneitu videnia a myšlienky“. Napokon, znalkyňa neskoro stredovekého a včasného renesančného umenia Jarmila Vacková právom považovala Boscha za jednu z najdráždivejších postáv svetového výtvarného umenia a uvažovala o jeho diele ako o „kľúčovom pre holandské maliarstvo na ceste medzi Janom van Eyckom a Pietrom Bruegelom starším“.
S povesťou „tvorcu diablov“
Človeka na ceste zo stredoveku do renesancie sprevádzala symbolika satanizmu, svet hybridných démonov zmontovaných z človečích monštier či ľudských trupov so zvieracími hlavami. Skrátka rozparcelovaných tiel z výbavy nejedného ťaživého sna. V podaní vizionára Hieronyma Boscha išlo o prehliadku na mnoho spôsobov oddelených údov a iných častí tela človeka, ktoré sa „okrídľujú a vyzbrojujú k výkonom vnútornej perzekúcie“ (Jacques Lacan). Psychoanalytickým slovníkom napísané, išlo o ukážkové uplatnenie metódy symbolickej redukcie.
Lenže Boschova fantazijná anatómia viac ako pravdepodobne vrchovato vyplnila vskutku diabolské predstavy horlivých inkvizítorov, predstavy, ktoré vstupovali s nárekmi a kvílením do imaginatívnych priestorov človeka 15. storočia. A tí ho poriadne trápili, ba v úrodnom porýnskom kraji si doslova vyžiadali napísanie akejsi protierazmovskej príručky pre inkvizítorov Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice). „Spáchali“ ju dominikáni Jakob Sprenger s Heinrichom Kramerom a vyšla roku 1487 v Štrasburgu. Tak či onak „tvorca diablov“ Hieronymus Bosch bol predovšetkým „tvorcom špecifickej obrazovej reči, ktorú nemožno bez zvyšku dešifrovať“ (Patrik Reuterswärd, 1970).
Oslavy a popravy na Lodi bláznov
Tvorca špecifickej obrazovej reči Hieronymus van Aken, preslávený pod menom Hieronymus Bosch, sa narodil okolo roku 1450 v holandskom meste 's-Hertogenbosch vo vojvodstve brabantskom. Z koncovky rodného mesta sa stalo Hieronymovo umelecké meno. Ono „okolo“ v dátume narodenia zasa zahrňuje v sebe roky archívneho výskumu, polemík a vedeckých konferencií umeleckých historikov. Zato dátum jeho úmrtia poznáme naisto. V kronikách Bratstva Matky Božej je záznam, že v miestom Chráme sv. Jána 9. augusta 1516 bola odslúžená zádušná omša za „insignis pictora“ brata Hieronyma alias Boscha.
Foto: Reprofoto/Wikimedia
Pred päťsto rokmi zavŕšené dielo Hieronyma Boscha vznikalo v dramatických časoch, rovnako v časoch zaznamenávaných „jazykom“ alchymistov i rodiacich sa renesančných osvietencov. Nepochybne však aj v čase plnom pokojných a jeho dielu priaznivých chvíľ. Vari najpríhodnejšie tú dobu pomenovala Chvála bláznivosti veľkého európskeho humanistu Desideria Erazma Rotterdamského, ktorú vydal v Paríži štyri roky pred Boschovou smrťou. Určite je lákavé dať ten skvostný spis do súvislosti s Boschovou olejomaľbou Loď bláznov z parížskeho Louvru. Bol by to však omyl a nadinterpretácia. Napriek tomu je vhodné a potrebné zastaviť sa pri tomto obraze.
Loď bláznov je radená k dielam buď stredného obdobia, alebo k dielam z ostatných piatich rokov Boschovho života, a často bola uvádzaná v súvislosti s dobovo veľmi obľúbenou básňou Loď bláznov (1494) Sebastiana Brandta, ktorá sa dočkala ešte za autorovho života viacerých vydaní a množstva prekladov, rovnako aj s literárnym príbehom Modrá bárka (1413) Jacoba van Oestvorena. Lenže tomu dnes odporujú výsledky výskumu, ktoré vylučujú údaj v roky tradovaných zdrojoch. Priznávam, že tento detail uvádzam najmä kvôli zdôrazneniu zmysluplnosti už spomenutého archívneho výskumu, polemík a vedeckých konferencií.
Chvála bláznivosti, pravda, znela aj na chválu „múdrobláznov“. Preto sa Erazmus ústami Bláznivosti – jedinej, ktorá dokáže rozveseliť bohov aj ľudí – na záver svojho slávneho spisu ospravedlňuje: „Ak sa vám vidí, že som povedala niečo drzé alebo som si málo dávala pozor na ústa, uvážte, že to povedala nielen Bláznivosť, ale aj ženská! Zároveň si však spomeňte na známe grécke príslovie: Často i bláznivý človek čosi múdre môže nám povedať.“
Dohoda s divákmi
Scény slávnych triptychových obrazov Klaňania troch kráľov, Pokušenia svätého Antona či Záhrady pozemských rozkoší sú zaľudnené i zazvieratené stovkami figúr, ktoré sprevádzajú stovky čertov-diablov v letku i v ohni pekelnom. Odkrývať ich symbolické vzťahy počas piatich storočí sa tak stalo – aspoň na prvý pohľad – akousi olympijskou či kráľovskou disciplínou odborných „krížovkárov“ na celom svete. A očakávali sa predovšetkým prekvapujúce až fantastické riešenia. Pravda však je – takmer ako vždy – prozaickejšia.
Hieronymus Bosch si svoj vokabulár „záhadných“ symbolov nevymyslel halabala. Každý z nich odkazuje divákov na tajomstvá narácie biblických príbehov, na frekventované príslovia a porekadlá i na najrôznejšie dobe milé metafory. Isteže si z nich vytvoril svoju vlastnú vzorkovnicu symbolických vzťahov, najmä z takých, ktoré usvedčovali diabla a závistlivca i nenávistníka všetkého dobrého z činov zlých a podlých. Čiže si vytvoril onú vlastnú vzorkovnicu zo všetkého, čo mu doba dala k dispozícii pre jeho nutkavé vyvažovanie ideálov zla a ideálov harmónie. Pravda, vyvažovanie plné sarkazmu a kritického zvažovania.
A presne také ho doba odkázala dnešnému divákovi v prebohatej sume toho, čo si môže ctiť a čo si vie prečítať v obrazoch Boschom vymysleného pekla i v obrazoch mučivého honu za naplnením túžob v záhrade pozemských rozkoší.
Slepý trón Šťasteny i Kniežaťa temnôt
Poznáme iba zopár Boschových obrazov s naráciou, o ktorej by sa dalo hovoriť ako o komornom príbehu. Patria k nim včasné diela ako Kaukliar, Smrť lakomca, ale aj obrazy z neskorého obdobia ako Pocestný, Návrat strateného syna, Svätý Ján Krstiteľ na púšti či Svätý Krištof. A Loď bláznov.
Vráťme sa k tomu už spomínanému obrazu bláznov bláznivých aj múdrobláznov na ceste do zatratenia. A aspoň naznačme na príklade Boschovými štetcami vyrozprávaného strašidelne komického príbehu tú šírku symbolických vzťahov, čerpaných z dobe milých metafor. Vlastne ide o excelentný príklad možnej dvojakosti i doslova opozitných náhľadov pri odkrývaní maliarových alegorických zámerov. Našťastie môže ísť vždy len o skusmo odkrývaný originálny prepletenec boschovských alegórií.
Foto: Reprofoto/Wikimedia
Loď bláznov – loď bola hojne frekventovaná metafora určitého spoločenstva na ceste – vezie na palube pitoresknú spoločnosť: mnícha, dve mníšky, šaša a osem sedliakov spitých pod obraz Boží. Samotná loď je podivuhodná, pretože jej hlavný a jediný stožiar tvorí zoťatý strom s bujnou korunou zelených listov a odťatý konár používajú podarení plavci ako kormidlo. Spod listov koruny meandrovito veje ružová zástava s – pre kresťanov určite nie vhodným – tureckým polmesiacom. Pod ňou je priviazaná pečená hus, ktorú sa usiluje odrezať jeden zo sedliakov. Vyfešákovaný šašo je usadený na povrazoch a statočne si uchlipkáva z plného pohára. Osadenstvo na lodi, rovnako aj popri lodi plávajúci naháči, je v nálade nadmieru uvoľnenej nielen vďaka hojným zásobám vínneho moku, ale aj zásluhou roztopašne rozospievanej mníšky a jej zvodnej hry na lutne.
Zrejme patrilo k „vyšším“ zámerom spoločnosť bláznov pred odlifrovaním spiť do nemoty, veď tanier s niekoľkými čerešňami a ríbezľami by nenasýtil ani len sovu ukrytú v zelenom lístí „sťažňa“. (Pozor, sova bola v stredoveku symbolom prítomnosti diabla.) Zato plný sud, tri džbány a zopár plných pohárov vína naisto stačilo utíšiť smäd rozguráženej spoločnosti.
V časoch boschovských sa tradovalo šeptom o nejednom vypravení lode s posádkou – nielen nechcených bláznov – ktorú zaopatrili bohatými zásobami vína a minimálnymi zásobami jedla. Loď ponechaná svojmu osudu sa tak mala postarať o posádku nechcených. Zrejme preto Hieronymus Bosch venoval postave na hrubom lane sediaceho šaša primeranú pozornosť. Primeranú šašovmu provokatívnemu významu pri odhaľovaní dôsledkov ľudskej bláznivosti. Zároveň však svoju kritiku podporil aj inými symbolickými vzťahmi.
Loď bláznov pláva popri brehu pokojnej rovinatej krajiny namaľovanej v olivovozelených tónoch. V spodnej tretine obrazu je podivuhodne zostrojená loď, zaprataná postavami, ktoré ako keby vypadli z mravokárnych podobenstiev a symbolizujú maniere nehodných kresťanov. V prvom rade prichádzajú na paškál tri hlavné neresti mníchov. Obžerstvo, smilstvo a lakomosť. Pohľadom stúpame po centrálnej osi obrazu s profilmi mnícha a mníšky, ktorým opilecký spev až karikatúrne roztvára ústa. Pod ich tvárami žiari najsvetlejší detail kompozície – lutna v rukách mníšky. V stredovekej symbolike hra na lutne sa rovnala ľúbostnej hre. Veď už Riman Publius Terentius, dramatik z doby pred Kristom a naslovovzatý predstaviteľ tzv. novej antickej komédie, s úsmevom odkazoval – nielen veselým mníchom – , že „bez Bakcha je Venuša chladná“ a hudba tela že je veľkým priaznivcom rozkoší zmyslov. Pre dobových moralistov bol teda chlipník jedným z najpopulárnejších terčov.
Scény rozpaľovania sa s čašami plnými vína prechádzajú celým Boschovým dielom ako oná povestná červená niť. Nečudo teda, že za pečenou husou, bielou lutnou, šašovským čákovom, bláznovským žezlom či prevráteným džbánom musíme hľadať nielen výstižné podobenstvá, ale aj hotové alchymistické čará dobových metafor. Jacques Lacan by povedal, že tu vyzývavosť nezmyslov so zlomyseľným pôvabom symbolizuje prejavy slobodného ducha. Boschovské nezmysly, pravda, sú aj demaskujúce, čosi odkryjú a čosi zasa zakryjú maskou ešte klamlivejšou a zaslepujúcejšou.
Raj na troskách času
Nielen čertom-diablom, hriešnikom a iným vinníkom bol určený priestor a čas obrazov Hieronyma Boscha. Nad Záhradou pozemských rozkoší poletujú okrídlené bytosti i bytosti na okrídlených rybách a zmontovaných zveroch, ktoré si spomínajú na bájne chvíle v srdci raja. Rajská záhrada, ale aj záhrada blaženosti či nebeských radostí boli prezentované dobovým učením ako pokus oživiť a sprítomniť zlatý vek. Napríklad Erazmus vo Chvále bláznovstva označil zlatým vekom život v blaženom pokoji podľa pravidiel volania čistej prírody. Pojem rajskej záhrady tak nadobudol význam symbolu duchovnej obnovy. Dikciou 16. storočia by sme mohli hovoriť o zlatom veku ako o čase, keď „kráľovstvo nebeské bolo nad nebeskou klenbou a raj pod touto klenbou na zemi“ (Antoine du Verdier).
Tendencia oživiť zlatý vek teda mala dvojaké značenie. Jean Delumeau v Dejinách raja (1992) o prvom z nich hovorí ako o pokušení vlákať človeka neskorého stredoveku do záhrady, v ktorej ho očakáva diabolské sklamanie. V druhom značení však išlo o triumf čistej zmyselnosti napájanej z prameňa mladosti. Pretože je Boschov obraz doslova preplnený symbolmi pozitívnej duchovnej obnovy, môžeme dôvodne predpokladať, že Bosch patril medzi jednoznačných „pokrokárov“ na vŕšiacich sa troskách času.
Foto: Reprofoto/Wikimedia
Hieronymus Bosch namaľoval svoje ars amandi v Záhrade pozemských rozkoší pod rozlievajúcou sa modrou hladinou obývanou fantazijne zmutovanými tvormi uprostred i vpravo plávajúcimi guľovitými architektúrami a vľavo zasa s podivuhodnou ružovou stavbou prestýkanou sklenenými trubicami. Nemáme možnosť opísať namaľované výjavy človečieho ľúbostného hmýrenia, kde každá z desiatok skupín zahŕňa v sebe symbolický výklad i priamu väzbu s dobe milými metaforami. Príklad za iné: celá fúra naháčov sa púšťa s veľkou vervou do konzumácie prezväčšených mäkkých plodov ovocia, zavrtáva sa do nich, prípadne ich práve odtrháva. To či ono – pojedanie aj odtrhávanie – fungovalo ako frekventovaný prímer pohlavného aktu. Iba maliarova voľba jahôd a černíc naznačuje, že aj v tejto záhrade platila clivá veta de Sigüenzu, knihovníka Filipa II.: „Márna je a prchavá chuť jahody, ktorá len čo pominie, sotva po sebe vôňu zanechá.“ Za dverami nedočkavo prešľapovali deje Nového veku.
Zberatelia s dýkou za chrbtom
Na európske tróny nastupujúci Habsburgovci a ďalší králi a cisári, kniežatá a bankári sa pustili do neférových zápasov, len aby vlastnili čosi z diela Hieronyma Boscha. Dalo by sa však povedať, že ešte väčšie vzrušenie do príbehu vnášali tí, ktorí pre nich Boschove diela kupovali, kradli a inak zháňali a dopravovali ich do najsúkromnejších kútov honosných palácov.
Začalo sa to Filipom II., ktorý v prípade obrazov Hieronyma Boscha až dojemne podľahol zberateľskej vášni. Niekoľko mu ich do Escorialu dodal jeho dvoran Felipe de Guevara a zároveň ho varoval pred „nekonečným radom“ Boschových napodobnenín. Napokon Filipovi II. predali dediči de Guevaru šesť z najznámejších Boschových obrazov, vrátane Záhrady pozemských rozkoší a Voza sena. Pravda, aj cesta Albrechta Dürera po Holandsku v rokoch 1520 a 1521 intenzívne spropagovala Boschovo dielo, a tak by sme našli medzi ich včasnými zberateľmi aj burgundského kráľa Filipa Krásneho, Máriu Uhorskú, Margitu Rakúsku a celý rad ďalších korunovaných, neskôr aj nekorunovaných hláv.
Už v časoch, keď záhadný symbolizmus Boschových obrazov vôbec záhadný nebol, rovnako aj v časoch, keď ho preinačovala nostalgia romantikov 19. storočia, i vo chvíli Bretonovho korunovania Hieronyma Boscha za Jána Krstiteľa surrealizmu, ten geniálny maliar bol „iba“ umelec, ktorý neodolal pokušeniu namaľovať dejiny ľudstva prežité v týranom i oslavovanom vnútri človeka 15. storočia.
Z výstav k 500. výročiu úmrtia Hieronyma Boscha
- Holandské mesto 's-Hertogenbosch (Den Bosch) hostí v tomto roku viacero kultúrnych podujatí rôznych žánrov pre všetky generácie s tematikou 500. výročia úmrtia svojho rodáka. Vrcholom bola výstava Jheronimus Bosch – Vízie génia, ktorá sa konala v Múzeu Noordbrabants 13. februára – 8. mája a zhromaždila dosiaľ najväčší súbor Boschových diel vystavený v jeho rodisku.
- Madridské Prado, ktoré vlastní význačnú kolekciu Boschových obrazov, hostí od 31. mája boschovskú Výstavu storočia, ktorá obsahuje o sedem diel viac, než predošlá výstava v 's-Hertogenbosch (v Prade je ich 24). Spolupracuje pri nej s viedenskou Albertinou a Umelecko-historickým múzeom, Múzeom výtvarného umenia v Bostone, Metropolitným múzeom umenia v New Yorku, Národnou galériou vo Washingtone, Louvrom a ďalšími galériami. Jedným z vystavovaných diel je i Pokušenie svätého Antona. Výstava v Prade potrvá do 11. septembra.
- Vo Viedni možno tradične vidieť Boschov triptych Posledný súd, ktorý je vo vlastníctve Akadémie výtvarných umení. Boschovskou akciou roka bude výstava Hieronymus Bosch 500: Posledný súd vo Viedni, ktorá sa pokúsi s pomocou moderných vizuálnych prostriedkov vysvetliť otázky a záhady okolo vzniku tohto diela. Výstava potrvá od 14. decembra do 26. februára 2017.
