Predtým, ako sa ste sa koncom 70. rokov dostali ku grafitom, dokumentovali ste život detí v Lower East Side, mestskej časti Manhattanu. Ako by ste opísali ich sociálnu situáciu, malo to podľa vás vplyv aj na vzostup grafitov?
Možno áno, ale nie tak celkom. V tom čase som pracovala ako fotoreportérka pre New York Post. Časť Lower East Side bola blízko novín, takže som tadiaľ chodila každý deň. Bolo tam veľké množstvo opustených budov, veľa neporiadku. Neskôr som zistila, že deti si aj v takom prostredí, z braku, napríklad kusa dreva, dokážu niečo vytvoriť. Veľa z nich robilo aj grafity, no celá scéna bol taký mix pochádzajúci z viacerých mestských častí. Myslím, že grafity skôr prichádzali zo škôl, kde sa deti stretávali a spoločne si cvičili písanie svojich mien.
V tomto období ste stretli aj chlapca menom Edwin, ktorý vám túto scénu odhalil. Nebáli ste sa ako žena vstúpiť do ilegálneho prostredia tvorcov grafitov?
Strach som nemala vôbec. Bola to súčasť mojej novinárskej práce. Zvykli sme pracovať aj na príbehoch o drogových díleroch, snažili sme vniknúť do zločineckého prostredia, napríklad vrahov, teda niečoho oveľa horšieho ako sú grafity. V aute som mala aj policajné rádio, takže som mala prehľad o tom, čo sa v meste deje. Nebolo to o nič viac nebezpečnejšie ako práca, ktorú som robila dovtedy.
Vtedajší starosta New Yorku Edward Koch vyhlásil grafitom vojnu. Viedol aj antikampaň s heslom: Zanechajte svoju stopu v spoločnosti, nie na spoločnosti. Kontaktovala vás v tejto súvislosti niekedy miestna polícia? Nechceli od vás, aby ste im prezradili nejaké mená, prípadne adresy?
V tom čase to medzi policajtmi a writermi pripomínalo hru na mačku a myš. Existovala aj tzv. špeciálna jednotka proti vandalizmu. Po mne však nikdy nešli, dokonca aj keď vedeli, že ich fotografujem. Nikdy som s políciou nemala žiadne problémy. Asi som mala šťastie.
Writeri vám teda mohli dôverovať…
Áno, pretože vedeli, že som fotografka a pracujem pre noviny. Tie fotografie som im potom vždy aj venovala. Vedeli, že som reportérka, ktorej môžu dôverovať.
Aký bol váš osobný pohľad na grafity? Bolo to niečo nové, čo spoločnosť ešte len objavovala.
Grafity tu boli už skôr, ale bol to veľký underground. Nevedelo o tom veľa ľudí. Mne sa do tohto utajeného sveta podarilo dostať, čo bolo veľmi vzrušujúce.
Dokázali ste postrehnúť aj zmeny štýlu? Ako sa od konca 70. rokov postupne menili jednoduché nápisy na tzv. wild style, neskôr až street art?
S určitosťou to viem rozoznať dnes, pretože som videla už množstvo prác, ale v tom čase som až tak veľa o prvých grafitoch nevedela. Chvíľku mi trvalo, kým som začala vnímať celú evolúciu od skorých až po neskoré grafity. Až keď som pripravovala ďalší projekt mapujúci začiatok 80. rokov, uvedomila som si, že ten štýl sa zmenil. A mení sa stále, aj dnes.
Aj práca Keitha Haringa bola dôkazom, že sa niečo mení. Vy ste ho dokonca poznali osobne, zachytili ste ho pri tvorbe aj na vašich fotografiách.
Keith Haring sa veľmi zaujímal o grafity. Často s writermi chodieval von a trávil voľný čas. V New Yorku to vtedy boli naozaj vzrušujúce časy. Niečo sa dialo, ale nikto poriadne nevedel čo. Bolo to ešte predtým, ako ľudia začali označovať túto scénu ako hip-hop. Nikto to tak nevolal asi do roku 1981 alebo 1982.
Foto: David Shankbone
V roku 1984 ste spoločne s Henrym Chalfantom pripravili knihu Subway Art. Publikovalo ju vtedy londýnske vydavateľstvo Thames & Hudson. Bola kniha pre USA príliš kontroverzná?
Snažili sme sa nájsť vydavateľa u nás, ale nepodarilo sa. Grafity každý nenávidel. Väčšina vydavateľov bola z New Yorku a ich odpoveďou bolo: Musíme sa na to pozerať každý deň, takže knihu o grafitoch publikovať nebudeme. Neskôr sme teda navštívili knižný veľtrh vo Frankfurte nad Mohanom a dostali sme návrh, aby sme to vydali v Anglicku. Ukázali sme im to a nakoniec nám to publikovali.
Takže ulice Londýna boli také čisté, že im neprekážalo knihu publikovať?
Vydavateľstvo Thames & Hudson s tým neskôr malo problémy. Celé Anglicko ho vinilo za to, že priviedlo do Londýna grafity. V tom čase tam však ešte žiadne neboli a v nakladateľstve sa na to pozerali čisto ako na umelecké diela. Preto tiež knihu pomenovali Subway Art, nebol to totiž originálny názov. Samozrejme, nikto nemohol tušiť, čo sa stane.
Pokračujete s dokumentovaním scény aj v súčasnosti?
Áno. Chodievam na mnoho streetartových festivalov a fotografujem mnoho legálnych, ale aj ilegálnych prác, ak som pozvaná. Na takéto pozvania vždy prikývnem. Baví ma, čo robím.
Ako vnímate Košice? Organizácia Street Art Communication tam vytvorila projekt „otvorenej mestskej galérie“. Videli ste už niektoré z tých diel?
Ešte nie, ale dnes (20. augusta, pozn. red.) ideme na „graffiti jam“ a veľmi sa na to teším. Naozaj sa mi páči tá kombinácia grafitov a veľkých legálnych streetartových prác. Košice sú veľmi pekné mesto a cítim sa tu dobre. Navyše moji prastarí rodičia pochádzajú zo Slovenska, nie z Košíc, ale z blízkosti Bratislavy, takže sa tu cítim trochu ako doma.
Veľa ľudí vníma grafity skôr ako zločin, nie ako umenie. Ako sa na to pozeráte vy?
Ľudia sa ma vždy pýtajú na to, či je to umenie, alebo vandalizmus. Ja by som povedala, že na 100 percent umenie, pretože aj ľudia, ktorí to robia, tvrdia, že je to tak. Umenie môže byť v podstate čokoľvek. Nevidím dôvod, prečo by to nemohlo byť oboje zároveň – aj umenie, aj vandalizmus. Predsa aj umelecké diela môžu byť v niektorých prípadoch vnímané protizákonne, aj keď ja ten názor nezdieľam.
Videla som množstvo grafitov, ktoré sa mi nepáčili. Nepáči sa mi, že vidím grafity na nejakom umeleckom diele, napríklad soche alebo staršej hodnotnej stavbe. Napríklad tu v Košiciach som videla krásne drevené dobové dvere, ktoré niekto popísal. Znehodnotil umenie svojou prácou. Stále si však myslím, že by to nemal byť vždy len jeden prípad, buď umenie, alebo vandalizmus.
Keď ste mali 70 rokov, na Houston Street v New Yorku na vás čakalo prekvapenie – obrovský nápis MARTY. Ako ste sa vtedy cítili?
Bol to asi najlepší moment v mojom živote. Bolo to úžasné prekvapenie. Na niečo také by som nikdy ani nepomyslela. Je to veľmi slávna stena, na ktorú kedysi maľoval svoje prvé diela aj Keith Haring. Dnes už je v osobnom vlastníctve a pod kurátorskou koncepciou. Celé si to sami zorganizovali rôzni umelci. Bola to pre mňa naozaj veľká pocta.
Dôkaz toho, ako je vám celá scéna zaviazaná…
Vždy za mnou niekto príde a poďakuje mi za to, že dokumentujem grafity. Zostala som pri tom a zmenilo mi to život.
