Kulminovať budú síce až okolo 19. októbra, teda okolo dátumu, kedy sa Vincent Šikula narodil v malokarpatskej obci Dubová v roku 1936. Ale prvé akcie sú spojené s neďalekou Modrou, kde žil, tvoril, ale aj učil hru na dychové nástroje na ľudovej škole umenia. Už 14. septembra bude otvorená výstava fotografií v priestoroch Historickej radnice mesta Modra pod názvom Aktovka Vincenta Šikulu, ktorú pripravujú Modrania spolu s pezinskou knižnicou. A akousi jej kurátorkou sa stala prozaikova dcéra: spisovateľka Veronika Šikulová.
Prečo otvárate výstavu práve v Modre, a nie v rodnej
Dubovej?
Otec mal Modru rád. Napokon, tu strávil väčšinu svojho života. Tu, v dome
na kopci zvanom Hamrštíl sme najskôr bývali, neskôr sem otec chodieval
pracovať. Aj keď sa presťahoval do Bratislavy, trávil tu čas od skorej jari
do neskorej jesene. Tu sme sa stretávali. Keď sme sa zhovárali s dubovským
starostom pánom Ľudovítom Ružičkom, že by sme si mali nejako pekne na otca
„spomenúť“, vraveli sme si, že najlepším miestom bude Modra. Ja
pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, ktorá „mapuje“
z literárneho a knižného hľadiska celý náš región. Preto je
organizátorov na pozvánke dosť veľa: mesto Modra, Kultúrne centrum aj
Múzeum Ľudovíta Štúra a napokon pezinská knižnica. Pre mňa je celé
podujatie – množstvo akcií – srdcovou záležitosťou. Týka sa otca,
z našej rodiny priamo v Modre už bývame iba ja a tatova sestra teta Lena.
Sama píšem a k literatúre mám ako knižničiarka blízko aj v práci.
Ako výstava vznikala?
Ach, v prvom rade sme si museli nanovo akoby spomenúť. Vytiahnuť starý
vulkánfíbrový kufor s fotografiami a začať sa v nich prehŕňať,
spomenúť si aj na mamu, ktorá nedávno zomrela, na otcových jedenásť
súrodencov, z ktorých už veľa medzi nami nie je, na strýcov, tety,
blízkych aj vzdialených príbuzných, bratrancov a sesternice, známych…
Spočiatku som k „svojej“ prvej výstave fotografií nevedela nájsť
kľúč. Dala som jej názov Aktovka, ale lepší názov pre spomienkový večer
vymyslel spisovateľ Daniel Hevier, ktorý sa ujal jeho réžie: Tu býva na
každom vŕšku Šikula. Aj otec má báseň v ktorej píše: „Mňa
z týchto vrškov nikto nezoženie!…“
Ide teda viac o spomienku na život výnimočného človeka, ako
o klasickú fotografickú výstavu?
Kľúčovými sú predsa len archívy našej rodiny. Niečo sme našli my so
sestrou Agátkou, iné fotografie nám požičala otcova druhá manželka Anna
Šikulová. Medzi fotografiami sú viaceré od známych ľudí či fotografov,
ale keďže nejde o výstavu fotografií, a my nechceme ukazovať, akú dobrú
fotografiu kto Šikulovi urobil, ich mená nebudeme uvádzať ani pri jednej.
Mnohé mená nepoznám, niektoré fotografie boli v žalostnom stave, iné boli
malé a staručké – tie z detstva. Som rada, že sa podarilo aspoň to,
čo máme, ošetriť a naskenovať, prípadne vyretušovať, čo bola asi
najťažšia a najmravčejšia práca, okrem samotného výberu, lebo mne ako
dcére sa zdá zaujímavé všetko. Najradšej by som ich vystavila všetky.
Na to, aby výstava mohla vzniknúť, ste oslovili aj širší okruh
známych a verejnosti, či nemajú vo svojich archívoch snímky súvisiace
s vaším otcom. Aký bol ohlas?
Zverejnila som na sociálnej sieti, že pripravujem výstavu a zháňam otcove
fotografie. A oslovila som mnohých ľudí aj inou cestou. Takmer nik
nezareagoval, ale ozvala sa mi paradoxne pani, ktorá o tom, čo chystám,
nevedela. Moja čitateľka, ktorá ma chcela potešiť. Spomenula si, že má
nahrávku na starom filme – ide o akési otcovo vystúpenie s dychovkou. Na
výstavu nepôjde, tam chceme premietnuť dokument Ela Havettu o mojom otcovi
z cyklu Ráčte vstúpiť, pán Havetta! Teším sa na oba, ten Havettov
poznám, videla som ho však dávno a dodnes sa usmievam, keď si naň
spomeniem. A teším sa aj na ten neprofesionálny. Nakrútil ho na filmový
pás otecko mojej čitateľky, ktorý už tiež nežije… Len stále ešte
neviem, ako si ho premietneme, v technike sa nevyznám.
Neposkytli svoje snímky aj nejakí profesionálni
fotografi?
Výstava zámerne nie je autorskou výstavou. Väčšinou som nevedela, kto
fotografie urobil, prípadne o niektorých to tuším, ale s ohľadom na
iných, ktorých mená neuvádzam, neuvádzam nikoho. Ide o fotografie, ktoré
sme v širokej rodine ponachádzali v rôznych našich albumoch.
Nájde sa ešte dosť fotografií, ktoré ste doteraz
nepoznali?
Pre mňa ako dcéru je jedna z najzaujímavejších fotografia, na ktorej otec
Vinco drží na rukách môjho budúceho manžela Mareka Mihalkoviča. Básnik
Jozef Mihalkovič a tatko Vinco boli kamaráti. O tejto fotografii som
nevedela. Navyše, keď vznikla, ja som ešte ani nebola na svete… Vinco
drží na rukách kamarátovho malého syna Mareka, môj budúci švagor Boris
(mimochodom, tiež spisovateľ a básnik) sedí vedľa na kapote starého auta
ich deda Petrakoviča, na ktoré si pamätám z detstva. Neviem prečo,
hovorilo sa mu „kačena“. A oproti nim stojí Marekova a Borisova mamička
Majka Mihalkovičová, ktorá krátko nato tragicky zomrela. Mala dvadsaťštyri
rokov… Záber vtedy urobil otec mladej rodiny, dnes môj svokor – Jozef
Mihalkovič.
Aké životné obdobie vášho otca sa podarilo na výstave zachytiť
a ktoré, naopak, chýba?
Výstava si nenárokuje zachytiť celý život, tvorbu, skôr si pripomenúť
niektoré stretnutia, otcovu prácu učiteľa v Ľudovej škole umenia
v Modre, na ktorej bude, mimochodom, v októbri osadená pamätná tabuľa
akademického sochára Mariána Polonského. Chce pripomenúť jeho herecké
a filmárske skúsenosti a spoluprácu s režisérom Elom Havettom na filmoch
Ľalie poľné a Slávnosť v botanickej záhrade, jeho život v dome na
kopci uprostred vinohradov. Syn Mariána Polonského, inak už dvorný
ilustrátor mojich kníh, maliar Tomáš Polonský nám na výstavu
zapožičiava aj svoj obraz Hamrštíl. Na iných fotografiách sú dychovkári
a dychári, zábery z poľovačiek, otec na modranskom mestskom národnom
výbore, kde hrával na organe na svadbách, otcovo pôsobenie v Bratislave vo
vydavateľstve Slovenský spisovateľ, niektoré zaujímavé portréty a veľa
fotografií zo súkromného života. Nejde o to, kto je autor, ani o ich
umeleckú kvalitu. Výstava je spomienkou na Vincenta Šikulu, vynikajúceho
slovenského spisovateľa, zaujímavého človeka, ktorý mal vzťah k hudbe,
filmu aj výtvarnému umeniu, stretával sa so zaujímavými ľuďmi a my sme
mali to šťastie, že sme ho poznali.
Výstavu otvárate v predvečer slávneho modranského vinobrania.
Asi to nebude náhoda – aké je v tom spojenie?
Chceli sme, aby si výstavu počas vinobrania, ktoré bude koncom septembra,
pozrelo čo najviac ľudí. Vtedy si totiž aj Modrania nájdu čas prejsť sa
po Modre a pozrieť si výstavy, ktorých vtedy býva viac. Skrátka, nazrú do
mesta, potúlajú sa, postretajú kamarátov, aby mali po vinobraní o čom
rozprávať. Usmievam sa, lebo môj tato sa vždy pred vinobraním zastrájal,
ako nechce žiadnu návštevu, ako nikam nepôjde, no už v piatok popoludní
ste ho mohli stretnúť medzi prvými stánkarmi alebo pod viechou. Medzi
prvými zašiel dolu do Modry z kopca medzi ľudí. Podobné je to aj so mnou,
a tuším s nami všetkými v Modre. Tento rok, po pätnástich rokoch
(toľko uplynulo od otcovej smrti) ho budú môcť Modrania aj Nemodrania opäť
stretnúť na vinobraní aspoň v takejto podobe.
Aké podujatia, ktoré pripravujete v rodnom regióne vášho otca,
by ste ešte mohli spomenúť?
Naša výstava, ktorú mi pomohol technicky zvládnuť môj kolega Ján Fiala,
poputuje z Modry do Pezinka, neskôr do Dubovej, Ivanky pri Dunaji aj do
Bratislavy. Teda na miesta, ktoré sa nejakým spôsobom viažu s otcom.
Okrem toho 21. októbra v Kultúrnom centre Modra chystáme so začiatkom
o 18. hodine spomienkový večer v réžii Daniela Heviera – Tu býva na
každom vŕšku Šikula. Ale predchádzať mu bude o 17. hodine slávnostné
odhalenie pamätnej tabule Vincenta Šikulu na budove terajšej základnej
umeleckej školy. Jej autorom je akademický sochár Marián Polonský.
Vincent Šikula veľa písal aj pre deti. Plánujete osloviť aj
malých čitateľov?
Samozrejme, v pezinskej knižnici chceme priblížiť deťom tvorbu môjho otca
akciou Lekcia Šikula. Ide o cyklus podujatí pre základné školy, kde by sme
o ňom deťom radi prečítali, povedali, ukázali fotografie, ilustrácie.
Chystáme sa takto porozprávať o viacerých osobnostiach z nášho regiónu,
ktoré by deti mohli a mali poznať – Ľudovít Holuby, Eugen Suchoň,
Ľudovít Rajter, Štefan Cpin či akademický maliar Jozef Ilečko. Deti by
mali poznať svoj región aj zaujímavé osobnosti, ktoré v ňom tvorili alebo
inak dotvárali jeho kolorit.
Čo je už dnes potvrdené povedzme v Bratislave?
Národné osvetové centrum v spolupráci s bývalou dramaturgičkou
Slovenskej televízie Janou Liptákovou pripravujú na 19. septembra
spomienkový večer v bratislavskom V-klube. A Vincentovi Šikulovi bude
venované aj októbrové číslo Slovenských pohľadov zo spomienok ľudí,
ktorí ho poznali, aj z ukážok z korešpondencie. V decembri Univerzitná
knižnica otvorí výstavu Cesty Vincenta Šikulu, ktorá neskôr poputuje do
Banskej Bystrice a hádam natrvalo sa „usadí“ v Dubovej, otcovom rodisku
ako akási Pamätná izba. Túto výstavu pripravuje v spolupráci s obcou
Dubová otcova druhá manželka Anna Šikulová, ktorá plánuje na budúci rok
vydať knihu Deti. Ide o súbor otcových textov, ktoré, ešte kým žil,
publikoval v rôznych časopisoch. Vo vydavateľstve Remedium vyjdú s novými
ilustráciami otcove knižky Požehnaná taktovka či Ďuro pozdrav Ďura.