Foto: Archív Veroniky Šikulovej
Kulminovať budú síce až okolo 19. októbra, teda okolo dátumu, kedy sa Vincent Šikula narodil v malokarpatskej obci Dubová v roku 1936. Ale prvé akcie sú spojené s neďalekou Modrou, kde žil, tvoril, ale aj učil hru na dychové nástroje na ľudovej škole umenia. Už 14. septembra bude otvorená výstava fotografií v priestoroch Historickej radnice mesta Modra pod názvom Aktovka Vincenta Šikulu, ktorú pripravujú Modrania spolu s pezinskou knižnicou. A akousi jej kurátorkou sa stala prozaikova dcéra: spisovateľka Veronika Šikulová.
Prečo otvárate výstavu práve v Modre, a nie v rodnej Dubovej?
Otec mal Modru rád. Napokon, tu strávil väčšinu svojho života. Tu, v dome na kopci zvanom Hamrštíl sme najskôr bývali, neskôr sem otec chodieval pracovať. Aj keď sa presťahoval do Bratislavy, trávil tu čas od skorej jari do neskorej jesene. Tu sme sa stretávali. Keď sme sa zhovárali s dubovským starostom pánom Ľudovítom Ružičkom, že by sme si mali nejako pekne na otca „spomenúť“, vraveli sme si, že najlepším miestom bude Modra. Ja pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, ktorá „mapuje“ z literárneho a knižného hľadiska celý náš región. Preto je organizátorov na pozvánke dosť veľa: mesto Modra, Kultúrne centrum aj Múzeum Ľudovíta Štúra a napokon pezinská knižnica. Pre mňa je celé podujatie – množstvo akcií – srdcovou záležitosťou. Týka sa otca, z našej rodiny priamo v Modre už bývame iba ja a tatova sestra teta Lena. Sama píšem a k literatúre mám ako knižničiarka blízko aj v práci.
Ako výstava vznikala?
Ach, v prvom rade sme si museli nanovo akoby spomenúť. Vytiahnuť starý vulkánfíbrový kufor s fotografiami a začať sa v nich prehŕňať, spomenúť si aj na mamu, ktorá nedávno zomrela, na otcových jedenásť súrodencov, z ktorých už veľa medzi nami nie je, na strýcov, tety, blízkych aj vzdialených príbuzných, bratrancov a sesternice, známych… Spočiatku som k „svojej“ prvej výstave fotografií nevedela nájsť kľúč. Dala som jej názov Aktovka, ale lepší názov pre spomienkový večer vymyslel spisovateľ Daniel Hevier, ktorý sa ujal jeho réžie: Tu býva na každom vŕšku Šikula. Aj otec má báseň v ktorej píše: „Mňa z týchto vrškov nikto nezoženie!…“
Foto: Archív Veroniky Šikulovej
Ide teda viac o spomienku na život výnimočného človeka, ako o klasickú fotografickú výstavu?
Kľúčovými sú predsa len archívy našej rodiny. Niečo sme našli my so sestrou Agátkou, iné fotografie nám požičala otcova druhá manželka Anna Šikulová. Medzi fotografiami sú viaceré od známych ľudí či fotografov, ale keďže nejde o výstavu fotografií, a my nechceme ukazovať, akú dobrú fotografiu kto Šikulovi urobil, ich mená nebudeme uvádzať ani pri jednej. Mnohé mená nepoznám, niektoré fotografie boli v žalostnom stave, iné boli malé a staručké – tie z detstva. Som rada, že sa podarilo aspoň to, čo máme, ošetriť a naskenovať, prípadne vyretušovať, čo bola asi najťažšia a najmravčejšia práca, okrem samotného výberu, lebo mne ako dcére sa zdá zaujímavé všetko. Najradšej by som ich vystavila všetky.
Na to, aby výstava mohla vzniknúť, ste oslovili aj širší okruh známych a verejnosti, či nemajú vo svojich archívoch snímky súvisiace s vaším otcom. Aký bol ohlas?
Zverejnila som na sociálnej sieti, že pripravujem výstavu a zháňam otcove fotografie. A oslovila som mnohých ľudí aj inou cestou. Takmer nik nezareagoval, ale ozvala sa mi paradoxne pani, ktorá o tom, čo chystám, nevedela. Moja čitateľka, ktorá ma chcela potešiť. Spomenula si, že má nahrávku na starom filme – ide o akési otcovo vystúpenie s dychovkou. Na výstavu nepôjde, tam chceme premietnuť dokument Ela Havettu o mojom otcovi z cyklu Ráčte vstúpiť, pán Havetta! Teším sa na oba, ten Havettov poznám, videla som ho však dávno a dodnes sa usmievam, keď si naň spomeniem. A teším sa aj na ten neprofesionálny. Nakrútil ho na filmový pás otecko mojej čitateľky, ktorý už tiež nežije… Len stále ešte neviem, ako si ho premietneme, v technike sa nevyznám.
Neposkytli svoje snímky aj nejakí profesionálni fotografi?
Výstava zámerne nie je autorskou výstavou. Väčšinou som nevedela, kto fotografie urobil, prípadne o niektorých to tuším, ale s ohľadom na iných, ktorých mená neuvádzam, neuvádzam nikoho. Ide o fotografie, ktoré sme v širokej rodine ponachádzali v rôznych našich albumoch.
Nájde sa ešte dosť fotografií, ktoré ste doteraz nepoznali?
Pre mňa ako dcéru je jedna z najzaujímavejších fotografia, na ktorej otec Vinco drží na rukách môjho budúceho manžela Mareka Mihalkoviča. Básnik Jozef Mihalkovič a tatko Vinco boli kamaráti. O tejto fotografii som nevedela. Navyše, keď vznikla, ja som ešte ani nebola na svete… Vinco drží na rukách kamarátovho malého syna Mareka, môj budúci švagor Boris (mimochodom, tiež spisovateľ a básnik) sedí vedľa na kapote starého auta ich deda Petrakoviča, na ktoré si pamätám z detstva. Neviem prečo, hovorilo sa mu „kačena“. A oproti nim stojí Marekova a Borisova mamička Majka Mihalkovičová, ktorá krátko nato tragicky zomrela. Mala dvadsaťštyri rokov… Záber vtedy urobil otec mladej rodiny, dnes môj svokor – Jozef Mihalkovič.
Aké životné obdobie vášho otca sa podarilo na výstave zachytiť a ktoré, naopak, chýba?
Výstava si nenárokuje zachytiť celý život, tvorbu, skôr si pripomenúť niektoré stretnutia, otcovu prácu učiteľa v Ľudovej škole umenia v Modre, na ktorej bude, mimochodom, v októbri osadená pamätná tabuľa akademického sochára Mariána Polonského. Chce pripomenúť jeho herecké a filmárske skúsenosti a spoluprácu s režisérom Elom Havettom na filmoch Ľalie poľné a Slávnosť v botanickej záhrade, jeho život v dome na kopci uprostred vinohradov. Syn Mariána Polonského, inak už dvorný ilustrátor mojich kníh, maliar Tomáš Polonský nám na výstavu zapožičiava aj svoj obraz Hamrštíl. Na iných fotografiách sú dychovkári a dychári, zábery z poľovačiek, otec na modranskom mestskom národnom výbore, kde hrával na organe na svadbách, otcovo pôsobenie v Bratislave vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, niektoré zaujímavé portréty a veľa fotografií zo súkromného života. Nejde o to, kto je autor, ani o ich umeleckú kvalitu. Výstava je spomienkou na Vincenta Šikulu, vynikajúceho slovenského spisovateľa, zaujímavého človeka, ktorý mal vzťah k hudbe, filmu aj výtvarnému umeniu, stretával sa so zaujímavými ľuďmi a my sme mali to šťastie, že sme ho poznali.
Foto: Archív Veroniky Šikulovej
Výstavu otvárate v predvečer slávneho modranského vinobrania. Asi to nebude náhoda – aké je v tom spojenie?
Chceli sme, aby si výstavu počas vinobrania, ktoré bude koncom septembra, pozrelo čo najviac ľudí. Vtedy si totiž aj Modrania nájdu čas prejsť sa po Modre a pozrieť si výstavy, ktorých vtedy býva viac. Skrátka, nazrú do mesta, potúlajú sa, postretajú kamarátov, aby mali po vinobraní o čom rozprávať. Usmievam sa, lebo môj tato sa vždy pred vinobraním zastrájal, ako nechce žiadnu návštevu, ako nikam nepôjde, no už v piatok popoludní ste ho mohli stretnúť medzi prvými stánkarmi alebo pod viechou. Medzi prvými zašiel dolu do Modry z kopca medzi ľudí. Podobné je to aj so mnou, a tuším s nami všetkými v Modre. Tento rok, po pätnástich rokoch (toľko uplynulo od otcovej smrti) ho budú môcť Modrania aj Nemodrania opäť stretnúť na vinobraní aspoň v takejto podobe.
Aké podujatia, ktoré pripravujete v rodnom regióne vášho otca, by ste ešte mohli spomenúť?
Naša výstava, ktorú mi pomohol technicky zvládnuť môj kolega Ján Fiala, poputuje z Modry do Pezinka, neskôr do Dubovej, Ivanky pri Dunaji aj do Bratislavy. Teda na miesta, ktoré sa nejakým spôsobom viažu s otcom. Okrem toho 21. októbra v Kultúrnom centre Modra chystáme so začiatkom o 18. hodine spomienkový večer v réžii Daniela Heviera – Tu býva na každom vŕšku Šikula. Ale predchádzať mu bude o 17. hodine slávnostné odhalenie pamätnej tabule Vincenta Šikulu na budove terajšej základnej umeleckej školy. Jej autorom je akademický sochár Marián Polonský.
Vincent Šikula veľa písal aj pre deti. Plánujete osloviť aj malých čitateľov?
Samozrejme, v pezinskej knižnici chceme priblížiť deťom tvorbu môjho otca akciou Lekcia Šikula. Ide o cyklus podujatí pre základné školy, kde by sme o ňom deťom radi prečítali, povedali, ukázali fotografie, ilustrácie. Chystáme sa takto porozprávať o viacerých osobnostiach z nášho regiónu, ktoré by deti mohli a mali poznať – Ľudovít Holuby, Eugen Suchoň, Ľudovít Rajter, Štefan Cpin či akademický maliar Jozef Ilečko. Deti by mali poznať svoj región aj zaujímavé osobnosti, ktoré v ňom tvorili alebo inak dotvárali jeho kolorit.
Foto: Archív Veroniky Šikulovej
Čo je už dnes potvrdené povedzme v Bratislave?
Národné osvetové centrum v spolupráci s bývalou dramaturgičkou Slovenskej televízie Janou Liptákovou pripravujú na 19. septembra spomienkový večer v bratislavskom V-klube. A Vincentovi Šikulovi bude venované aj októbrové číslo Slovenských pohľadov zo spomienok ľudí, ktorí ho poznali, aj z ukážok z korešpondencie. V decembri Univerzitná knižnica otvorí výstavu Cesty Vincenta Šikulu, ktorá neskôr poputuje do Banskej Bystrice a hádam natrvalo sa „usadí“ v Dubovej, otcovom rodisku ako akási Pamätná izba. Túto výstavu pripravuje v spolupráci s obcou Dubová otcova druhá manželka Anna Šikulová, ktorá plánuje na budúci rok vydať knihu Deti. Ide o súbor otcových textov, ktoré, ešte kým žil, publikoval v rôznych časopisoch. Vo vydavateľstve Remedium vyjdú s novými ilustráciami otcove knižky Požehnaná taktovka či Ďuro pozdrav Ďura.
