Jozef Jankovič: Chcem vyjadriť najmä skúsenosť s manipuláciou

„Nerobím sochy, ktoré sú jednoznačne len existenciálne alebo tragické, pretože v každej tragédii je aj kus smiešnosti a grotesky,“ hovorí Jozef Jankovič. Jeden z najoriginálnejších sochárov, ktorý tvorivými impulzmi inšpiroval slovenskú výtvarnú scénu od polovice 20. storočia, predstavuje výber z tvorby pod názvom Plynutie času v Galérii mesta Bratislavy.

18.10.2016 12:00
debata
V popredí Súkromná manifestácia (1968,... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Jozef Jankovič výstava V popredí Súkromná manifestácia (1968, Danubiana), v pozadí o.i. Nemecká (1963, SNG), Pád III (1965, Art Fond, Bratislava)

Z podstavca, pripomínajúceho obyčajnú podnožku z kuchyne starkej, vyrastajú nohy. Bedrá namiesto hoci uteráka ovíja pokožka, odhaľujúca vnútro. Nie však skladačku vnútorných orgánov, dôverne známu zo školského kabinetu biológie, ale klietku! Navyše dôkladne prešpikovanú drôtmi, aby z nej nikto nemohol za žiadnu cenu uniknúť.

Na vrchných priečkach vysokého rebríka je riadna tlačenica. Niektoré postavy šplhajú nahor, kŕčovito sa pridŕžajúc akejkoľvek opory. Iné sa už rútia nadol ako handrové bábky. Medzi vznikom bronzovej sochy Môj tieň II a železnej plastiky Rebrík uplynulo päť desaťročí. Cesta tvorivého objavovania Jozefa Jankoviča trvá ešte o čosi dlhšie. Výstava pozýva na nevšedné putovanie od míľnika k míľniku, ktorými je lemovaná.

Každý si vyžaduje pozornosť. Nástojčivosťou výpovede, ktorou roztočí kolotoč myšlienok. Objavnosťou zvolených výrazových prostriedkov, ktorými možno niekoho aj zaskočí. Naliehavosťou umeleckého svedectva, ponúkajúceho nemálo interpretácií. A magnetizujúcou silou, ktorá priťahuje bez ohľadu na vzdelanie či kunsthistorické zázemie. Jediné dielo nenechá návštevníka – či chce, alebo nechce – ľahostajným.

„Celý môj život je ako seriál konfliktov, po ktorom nasledovali prudké zmeny. Pripadá mi ako cesta osamelého autora,“ konštatuje 78-ročný výtvarník. Ktovie, či aj pre neho bola cesta životom rovnako vzrušujúca, ako je pre diváka putovanie jeho výstavou.

Najväčšia nádej slovenskej plastiky

„Jediné, o čo mám záujem, je pochopiť seba samého a prostredie, v ktorom žijem,“ formuluje Jozef Jankovič svoje tvorivé krédo. V hmote a priestore či na ploche plátna sa vyrovnáva s konfliktom svojho vnútorného sveta a toho vonkajšieho, ktorý ho obklopuje a ovplyvňuje. Väzenie, Pád, Súkromná manifestácia, Posledná pocta môjmu bratovi, Svedectvo…

V popredí zľava Červený klin (1990), centrálne... Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jozef Jankovič V popredí zľava Červený klin (1990), centrálne Červený rebrík (2009)

Diela zo 60. rokov expozíciu otvárajú. A zároveň predstavujú témy, ktorým sa venuje permanentne. Násilie, mreže totality, neľútostné lámanie charakterov a ľudských osudov, prelínanie smiešneho a výsmešného, hrozivého aj hroziaceho, deformovaného aj deformujúceho.

Na slová „pamätníkov“ o otváraní zabetónovaných hraníc, cez ktoré začali prenikať informácie o aktuálnom dianí na zahraničnej umeleckej scéne, o ideologickom odmäku či závane slobody reagoval Jozef Jankovič aj po rokoch úsmevom. A slovami, že to vôbec nebola „idylka“, ako by sa s odstupom času mohlo zdať. Ani v polovici 60. rokov totiž nebolo podľa neho nič „zadarmo“. Prekážok bolo stále viac ako dosť a o „novinkách“, hoci aj v oblasti výtvarného umenia, sa dozvedal len ten, kto vedieť veľmi chcel. On chcel, aj sa mu darilo. A jeho umenie s úspechom prekračovalo hranice.

„Ak si politici niekedy nahlas sťažujú, že im súčasné umenie neposkytuje skutočný obraz nového človeka, potom im Jankovič výborne odpovedal,“ písal v roku 1967 rakúsky denník Kurier v recenzii výstavy Karla Teigeho a Jozefa Jankoviča vo Wiener Secession. A vtedy 29-ročného sochára označil za „najväčšiu nádej slovenskej plastiky“. Nemýlil sa. Len netušil, aké karty mladému talentovanému a invenčnému výtvarníkovi namieša osud.

Z vlastnej kože nevyskočíte

V drôtenej osnove zapletené ľudské údy. Na hrubých reťaziach pripútané ruky a nohy bezmocne visia vo vzduchu. Namiesto guľôčok sú na kovových ihliciach „detského počítadla“ hlava, ruky a nohy. Sochy – objekty Pavučina, Veľký osud a Sčot z konca 60. a začiatku 70. rokov možno „čítať“ aj ako reakciu na sovietske tanky, ktoré v auguste 1968 krvavo zvalcovali nádeje Pražskej jari. Za každým vystaveným dielom možno objaviť kus osobnej skúsenosti.

„Veď si len zoberte: narodil som sa tesne pred druhou svetovou vojnou, prežil som jej hrôzu i biedu. Na začiatku 50. rokov sme museli prežiť dogmatické stalinistické školstvo s jeho jednostrannosťou. Potom sme už ako zrelí autori museli zakúšať tlak normalizácie v 70. rokoch. Takže je vcelku logické, že som tieto zážitky musel reflektovať aj vo svojej tvorbe – keď už pre nič iné, tak aspoň pre vlastné duševné zdravie,“ vysvetľuje Jankovič.

Ako umelec vyhodený zo zväzu výtvarníkov musel na čas na sochy zabudnúť. „Z vlastnej kože nevyskočíte. A pokiaľ som v roku 1968 neemigroval, musel som v zásade počítať s ťažkosťami, ktoré nasledovali,“ priznáva. Vystavovať nesmel, v ateliéri si však mohol robiť, čo chcel. Našiel si náhradný program: venoval sa drobným prácam na papieri, počítačovej grafike ako na Slovensku vôbec jeden z prvých a tvorbe šperkov, ktoré uchopil ako sochy v malom. „Na rozdiel od veľkých sôch sa malé veci dali ľahšie prepašovať za hranice,“ vysvetľuje s úsmevom.

Hrdzavý rebrík (detail, 2013) Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jozef Jankovič Hrdzavý rebrík Hrdzavý rebrík (detail, 2013)

Na aktuálnej výstave túto etapu umeleckej cesty obišiel. Napokon, netreba sa čudovať. Aj keď výberom svojich diel obsadil všetky výstavné priestory Mirbachovho paláca, ba dokonca aj nádvorie, pre „veľkého“ sochára je to stále málo miesta.

Pre doplnenie: spriatelená súkromná Galéria Roman Fečik pripravila v Bratislave sprievodnú výstavu, venovanú grafickému dielu umelca s názvom Jozef Jankovič: Ideé fixe, ktorá potrvá do 22. októbra.

Druhú výstrahu dostal k šesťdesiatke

Na kovové tyče nastoknuté ľudské telo rozkmásané na franforce. Tri postavy vpletené do osnovy mreží sa načahujú za slobodou – márne! Objekty obdaril veľavravnými názvami: Samota, Apatia. Píše sa rok 1988, život pulzuje v znamení zmien, ktoré stále neprichádzajú. Keď konečne v novembri 1989 nastal zlom, bol jedným z organizátorov prvého protestného zhromaždenia v bratislavskej Umeleckej besede.

Figúra prelomená červeným klinom. Vytŕčajúcimi drôtmi pripomína bezmocnú bábku, s ktorou sa „pohrala“ bezohľadnosť mocných. Šesť lebiek zahryznutých do seba ako klbko hadov. Červený klin aj Večný kolobeh vznikli už v čase, keď prestal byť Jozef Jankovič personou non grata. Vystúpil z azylu vlastného ateliéru a vystavoval v popredných galériách.

Tucet infúzií, vlievajúcich labyrintom cievok a ihiel život do bezvládnych rúk. Reminiscencia pripomína chvíle, keď rozbehnutý kolotoč tvorcu, pedagóga a prvej porevolučnej „hlavy“ Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave znova zabrzdil osud. Mozgová príhoda ho na čas vyviazala z kolobehu každodennosti.

„Nebola to prvá výstraha. Tú som dostal už v roku 1972 – vtedy išlo síce o športový úraz, ktorý však vyzeral, že by mohlo ísť o podstatne vážnejšiu zdravotnú krízu. Túto druhú výstrahu som dostal k šesťdesiatke a bola pre mňa poučením, ktoré sa pokúšam čo najúspešnejšie zvládnuť,“ spomína. Keď sa v roku 1997 objavil na svojej jubilejnej súbornej výstave v Slovenskej národnej galérii, vítal ho obrovský aplauz.

Manipulácia je v našom živote stále

Noha ako podstavec. Na nej nika, v ktorej je namiesto sochy svätca torzo ľudskej figúry. A navrchu kríž. Objekt pripomínajúci plastiky, čo kedysi zdobili krížne cesty, má názov Nostalgia I. Podobný náboj má Nostalgia II. Podobu kríža však tvoria ľudské ruky, hore je namiesto symbolu kresťanstva ľudská hlava.

Zľava doprava: Svedectvo XI (1967-1968, SNG),... Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jozef Jankovič Zľava doprava: Svedectvo XI (1967-1968, SNG), Svedectvo XII (1968, súkromná zbierka Opava), Veľký osud (1970, Múzeum umenia Olomouc)

Sochy z roku 2009 pripomínajú, že po rokoch, keď sa Jozef Jankovič kvôli fyzickým obmedzeniam venoval najmä maľbe a reliéfnej tvorbe, sa znovu vrátil aj k „sochárčine“. Úspešne zvládol aj zdravotné problémy, spojené s „druhou výstrahou“, ktoré však jeho tvorivosť a invenciu nijako nepoznamenali.

„To hlavné, čo chcem vyjadriť, je skúsenosť s manipuláciou. Tá je totiž v našom živote neprestajne prítomná, či už v podobe manipulácie jednotlivca s jednotlivcom, alebo v podobe spoločenských, či politických tlakov na ľudí,“ zdôrazňuje sochár, ktorého sochy búrali nielen strážcovia ideologickej čistoty umenia za totality, ale aj biznismeni po „nežnej“.

„Umelec musí vytvoriť oveľa viac prác, ako sú spoločnosť či jeho okolie schopné zničiť. Čiže musí byť tvorivejší, než je deštrukčná sila prostredia, v ktorom žije. To je vlastne osud všetkých kultúrnych statkov, ktoré ľudstvo vytvorilo. Bolo natoľko tvorivé, že po mnohých vojnách a katastrofách sa stále máme na čo pozerať v múzeách a galériách,“ hovorí.

Tŕnistá cesta, Násilie, Zrod chaosu, Železné memento, Ohrozenie… Plastiky z nelešteného, patinou hrdze potiahnutého železa predstavujú na prízemí Mirbachovho paláca výber z najnovšej tvorby Jozefa Jankoviča. Nedvíha varovný prst, nemoralizuje, nehrozí. Napokon, nikdy sa nestaval do roly kazateľa. Reflektuje realitu a nastavuje zrkadlo, v ktorom sa odráža, ako dnes žijeme, čo je pre nás dôležité, čo uprednostňujeme a čomu neprikladáme žiadny význam.

Nemusím spätne nič odvolávať

Vystavuje často, považuje to za svoju povinnosť. Vystavoval aj v čase, keď mal oficiálny zákaz. „Vždy sa podarilo nájsť nejaký klub alebo kultúrne stredisko na Slovensku či na Morave, v ktorom bolo možné moje práce vystaviť. Najmä zásluhou toho, že tamojší politickí činitelia nepoznali moju osobnú story a pokiaľ ma niekto neudal, prebehlo všetko bez ťažkostí,“ spomína s úsmevom.

Nepodľahol tlaku, o ktorého hrozivých rozmeroch rozprávajú bolesťou pulzujúce sochy vzrušujúce príbehy. Raz desivé, inokedy zas pichľavo ironické „Išlo svojím spôsobom o zaujímavú skúšku ohňom. A keďže spätne nemusím nič odvolávať ani cenzurovať zo svojej biografie, som vcelku spokojný,“ konštatuje sochár európskeho formátu.

Neoficiálnu scénu nahradili prestížne galérie, samizdaty zas katalógy k výstavám a reprezentatívne monografie. Svoju tvorbu verejne prezentuje často a, paradoxne, nikdy nenudí. Vždy totiž nasvieti inú kapitolu. Ako čarodejník z klobúka vyťahuje diela, ktoré – hoci s odstupom rokov – ponúka verejnosti po prvý raz. Dokonca aj súborné výstavy dokáže koncipovať tak, že sa neopakuje. Aj výstava Plynutie času, ktorá bude v Galérii mesta Bratislavy do 23. októbra, prináša nové nepoznané akordy.

„Život nie je ani krásny, ani škaredý. Je všelijaký. Preto aj moje sochy oscilujú medzi tragikou a komikou. Dajú sa interpretovať obidvoma spôsobmi – aj ako tragický pocit života, aj ako groteskný pohľad na svet,“ dodáva Jozef Jankovič.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #Galéria mesta Bratislava #Jozef Jankovič #Jozef Jankovič - Plynutie času