Možno tak natrafíte aj na Bielu ulicu, konkrétne dom číslo 6, vzdialený len pár krokov od rušného Hlavného námestia. Nemôžete sa spliesť, pri jeho robustných dverách totiž visí pamätná tabuľa venovaná svetoznámemu sochárovi a rodákovi z Bratislavy Arthurovi Fleischmannovi. Pri tabuli sa to však nekončí, od roku 2002 môžu zvedavci vnútri nahliadnuť aj do jeho múzea. To si vo štvrtok pripomínalo už 120. výročie jeho narodenia.
Fleischmann bol okrem iného aj portrétistom vatikánskych pápežov. Jeho bratislavské múzeum sa pýši bronzovým odliatkom busty Jána Pavla II. Ako výtvarník sa v tvorbe nikdy nechcel zaseknúť na jednom mieste, stále objavoval nové techniky a pracoval s novými materiálmi. Jedným z nich sa stal aj polymetylmetakrylát, známy pod ľudovým názvom plexisklo. Pokým mnohí umelci ani len neuvažovali o tom, povýšiť tento syntetický materiál na umelecké dielo, Arthur Fleischmann videl novú výzvu.
„Keď bol počas druhej svetovej vojny v Austrálii, robil nejaké odliatky z bronzu, pracoval aj s terakotou, no vždy si veľmi želal pracovať so sklom. Nakoniec však s výsledkom nebol veľmi spokojný. A keď potom prišiel do Anglicka, objavil plexisklo. Myslím si, že sa pri ňom istým spôsobom vracal do Československa, kde bola veľmi silná sklárska tradícia. Podľa mňa dokázal pracovať s plexisklom práve preto, že poznal sklo. Sklárske umenie na neho urobilo veľmi veľký dojem, keď mal okolo 20 – 30 rokov,“ myslí si Cecile Joy Fleischmannová, ktorá sa spoločne so synom Dominiquom zúčastnila na spomienkovom podujatí v Bratislave.
Plexisklo „zdedil“ po Kubrickovi
„V Anglicku to najskôr nebolo veľmi dobre prijaté,“ spomína si Fleischmannová na jeho začiatky tvorby s plexisklom. Neskôr sa však vďaka nemu stretol aj s anglickou kráľovnou Alžbetou II., ktorej z neho vytvoril dielo pri príležitosti 25. výročia jej pôsobenia na tróne.
V čase, keď prišla takáto žiadosť, Fleischmann vlastnil jeden z najväčších kusov plexiskla na svete. Obrovský priesvitný monolit si najskôr na objednávku nechal vyrobiť do svojho filmu 2001: Vesmírna odysea režisér Stanley Kubrick. Keď sa napokon rozhodol pre čierny asfalt, zostal ležať v štúdiách MGM. Fleischmann poznal jedného z režisérov filmovej spoločnosti, ktorý mu pomohol tento masív získať.
Keďže pred Fleischmannom sa s plexisklom nepracovalo, začiatky sprevádzalo aj množstvo nehôd. „V Londýne je taká nemocnica, ktorá sa špecializuje výhradne na oči a zrakové problémy. Všetci ho tam už poznali, pretože sa mu vždy nejaký kúsok plexiskla dostal do oka. Sám si ho nevedel vybrať, pretože ho nevidel a tvar toho odlúpnutého kúska často kopíroval povrch oka ako kontaktné šošovky. Môj otec si však napriek tomu vždy zabúdal nasadiť okuliare, a tak bol pravidelným nemocničným návštevníkom,“ spomína si na otca jeho syn Dominique.
Žiť s umelcom podľa jeho manželky nebolo vôbec jednoduché: „Bol veľmi náročný. Vždy som musela byť nablízku, aby som mu pomáhala. Ale bolo to tiež veľmi vzrušujúce. Každý jeden deň bol iný. Pamätám si, ako veľmi ho nadchol objav ľudskej DNA. Vždy mal pocit, že vo všetkom sa skrýva nejaký boží plán.“
Podľa nej sa od mnohých umelcov odlišoval najmä tým, že bol veľmi optimistický. „Nikdy nebol nahnevaný. Mnoho umelcov tým trpelo, cítili sa deprimovaní a ťahalo ich to dole, jeho nie. Rozprával mi tiež množstvo vtipov z obdobia, keď bol vo Viedni, no pre ľudí z Anglicka neboli až také vtipné. Mentálne nastavenie tam bolo trošku iné. Vždy vravel, že v sochárstve nie je dostatok humoru. A práve tá socha Cyrana z Bergeracu (takisto je v bratislavskom múzeu – pozn. red.) je trošku komická. On vždy vravel, že by malo byť viac takých sôch. V Bratislave ich máte dosť. Ako ten muž, ktorý vylieza z kanála alebo Schöner Náci… Vychádzalo to z tejto tradície,“ dodala.
Trápilo ho, že sa nemôže vrátiť
Fleischmanna podľa jej slov vždy veľmi trápilo, že sa nemôže vrátiť do rodnej vlasti, keďže obdobie socializmu trvalo až takmer do roku 1990, keď zomrel. Po jeho smrti tak založila Nadáciu Arthura Fleischmanna, vďaka ktorej ho sem symbolicky priviedla aspoň prostredníctvom jeho diel. Rodina sa vtedy veľmi potešila zbierke jeho diel, ktorú vlastnili slovenské inštitúcie.
Prvá výstava sa tu konala už v roku 1996. Vznik špecializovaného múzea bol však beh na dlhé trate. „Boli tam rôzne peripetie a už to vyzeralo, že nebude,“ priblížila kurátorka expozície Zuzana Francová. „Je len škoda, že sa o tom málo vie. Keby ste si prelistovali knihu návštev, všetky zápisy sú pozitívne až nadšené. Najväčšiu návštevnosť máme počas podujatí ako Noc múzeí a galérií alebo Bratislava pre všetkých, počas roka je to už horšie.“
Zároveň sa však teší, že do zbierky múzea pribudli dva nové predmety. Stolík a nečakane aj prsteň, ktorý múzeu darovala Cecile Joy Fleischmannová priamo zo svojej ruky. Tieto aj jeho ďalšie diela možno objavíte cielene, no možno aj náhodne, ak budete nasledovať príklad Arthura Fleischmanna, ktorý sa rád vydával po nevyšliapaných chodníčkoch.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Arthur Fleischmann
Fleischmann sa narodil v roku 1896 v Bratislave. Predtým, ako sa začal venovať sochárstvu, študoval medicínu v Prahe a Budapešti. Nastupujúci nacizmus a prenasledovanie Židov ho donútili opustiť v roku 1937 Európu. Vydal sa na dobrodružnú cestu po exotických krajinách, navštívil Južnú Afriku, Zanzibar, no najviac ho oslovila kultúra indonézskeho ostrova Bali, kde konvertoval na kresťanskú vieru. Pre Fleischmanna bol ostrov Bali rovnakým zdrojom inšpirácie ako Tahiti pre Paula Gauguina, jeho odkaz bol cítiť v celej jeho tvorbe. Pod hrozbou japonskej okupácie opustil v roku 1939 Indonéziu a na niekoľko rokov sa usídlil v Austrálii. V roku 1948 sa chcel vrátiť späť do rodnej krajiny. Keď však zistil, že vládu v Československu prebrali komunisti, usídlil sa v Londýne. Tam si v roku 1959 zobral za ženu Cecile Joy, s ktorou mal neskôr syna Dominiqua. Fleischmann bol aj portrétistom vatikánskych pápežov, v čase, keď zastávali funkciu, vytvoril busty štyroch z nich.
