Marek Ormandík: Ideálna krása je nuda

Maliar vidí aj toľko diskutované ploty nečakane. S jeho videním mali problémy aj v Bruseli, kde sa neodvážili jeho maľby vystaviť. V Bratislave visia.

V Galérii Zoya na Ventúrskej v Bratislave – je to dvanásť komnát – vystavujete diela z posledných piatich rokov. Ide o vyvrcholenie a uzavretie nejakého obdobia vašej práce?
Skôr je to zhrnutie tvorby od mojej veľkej bratislavskej výstavy pred piatimi rokmi v Galérii Umelka, ktorá sa volala Očistec. Odvtedy som mal síce niekoľko výstav, ale boli menšie a vždy monotematické – napríklad Svätí za dedinou v Galérii mesta Bratislavy alebo Madona v Galérii Čin-čin. Na aktuálnej výstave prezentujem predovšetkým diela z posledného roku, sú to cykly V.L.K., Stôl a Plot. Doplnil som ich ukážkami zo starších prác asi od roku 2011, ktoré majú súvis s novými kolekciami. Mne sa často staré motívy, trochu pozmenené, objavujú aj v nových sériách obrazov. Vlastne stále spracovávam podobný okruh tém. Stôl a Plot sú dva moje posledné cykly. Maľoval som ich osve, ale tiež sa k sebe viažu, prerastajú do seba a možno sa aj podmieňujú.

Človek si hneď predstaví pod názvom Stôl kritiku konzumu a pod názvom Plot zasa utečeneckú tému. Keď si však prezrie výstavu, zistí, že to nevidíte tak jednoznačne. Dokonca ste povedali, že plot vás zaujíma aj výtvarne, nielen filozoficky. Čo je teda pre vás pri maľovaní prvotné, ako ste maľovali tieto obrazy?
Stôl vychádza z témy, ku ktorej sa často vraciam, a to je Posledná večera. Z nej mi vlastne na súčasných obrazoch zostal len frontálny záber na ľudí za stolom. Upozadil alebo celkom som vypustil z malieb Krista. Nechcel som mať v maľbách tak jednoznačne kladnú hlavnú postavu. Výjav by mal skôr hovoriť o skupine ľudí, ktorá sedí v napätí okolo prázdneho stola. Netušia, čo sa stane, ale cítia, že to bude zásadné. Fatálna zmena. Išlo mi najmä o tú vibrujúcu atmosféru tesne pred bodom zlomu. Mne sa zdá, že tých ľudí nečaká nič príjemné, ale držím im palce.

Myslíte, že sú skôr v obave?
Nemôžem hovoriť za svoje figúry. Žijú si svoj vlastný život. Zdá sa mi však, že by ich zmena k lepšiemu príjemne prekvapila. Nových, neznámych vecí sa človek zväčša obáva – ale stále je všetko otvorené. Rozuzlenie situácie som ešte nestihol namaľovať.

Istý optimizmus je však už v tom, že ľudia sú za jedným stolom. Tam je vždy nádej na riešenie, na dohodu, na spoločný postup… Dá sa to aj tak vykladať?
Aj Jiří Olič, kurátor tejto výstavy, hovorí, že stôl je symbolom niečoho, čo ľudí spája. Má pravdu, tí ľudia sú spojení jedným osudom. Stretli sa v jednej situácii, v jednom čase, na jednom mieste. Stačí málo a bude z toho hostina. Aj takúto interpretáciu pripúšťam. Nádej zomiera posledná. A dlho.

Aj plot sa dá vyložiť optimistickejšie než len ako zábrana. Z druhej strany je to zábezpeka, vyárendovaný pokoj. Nebáli ste sa toho, že je to práve módna téma?
Ploty rozdeľujú. Takmer vždy. Plot nie je pre mňa nový motív, len sa mi pripomenul utečeneckou krízou. Mám už sériu malieb, ktorá sa volá Klietka. V mojich klietkach však nie je jasné, kto je vonku a kto je zavretý. Či je za mrežou divák, alebo postava na obraze. Inšpiratívna je pre mňa už samotná mrežovitá štruktúra. Na mojich obrazoch to nie je pletivo, ale spojenie krížov. Ploty chápem aj ako vlastné predsudky. Plot je strach. Priesvitný plot je zákerná bariéra. Keď človek vidí, čo sa deje za plotom, chtiac-nechtiac musí zaujať postoj. V múroch sa môžeme skrývať za alibi nevedomosti. Ploty však odhaľujú naše vnútra.

Nemáte jednoznačný názor, ani pokiaľ ide o utečencov? Nemám čierno-biele videnie, ani nepoznám jednoduché riešenie tejto situácie. Viem však, že je hanbou nepomôcť trpiacim ľuďom. Nepomôcť ľuďom utekajúcimi pred vojnou je hrôzostrašné. Plot je tiež aj znak nevyriešeného problému. Vráťme sa ešte k téme stola – ako si vlastne predstavujete stôl, za ktorým sa koná posledná večera? Dá sa po ňom buchnúť? Je pevný? Môj poslednovečerný stôl si predstavujem, neviem prečo, aj s obrusom. Vyzerá troška ako pre maturitnú komisiu. Človek nevie, či je pod tým obrusom veľký kus nábytku, alebo tri zrazené lavice. Je to troška taký švindeľ alebo katering. Chvíľu je krásne prestreté a za moment je všetko preč. Aj stôl.

Aký stôl máte rád vy?
Môj obľúbený úradnícky stôl som si kúpil niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Je zo začiatku minulého storočia a kedysi mal aj roletu. Niekoľko rokov ho používal môj mladší syn, ale nesadli si spolu. Keď mi ho nedávno vrátil, všetci sme mali radosť. Zobral som si ho do ateliéru a teším sa, že je po čase opäť doma. Návrat strateného stola.

Ale vy za stolom asi veľa nesedíte. Niektoré obrazy robíte na zemi alebo visia pri maľovaní na stene. Sadnete si aspoň pri ilustrovaní?
Aj keď robím ilustrácie, radšej za stolom stojím, aby som rukopis nemal príliš „usedený“. Sedím za ním len pri jedení. Teda pomerne často. Na pracovné príležitosti teda používam stôl takmer výhradne postojačky. No aj tak je v mojej pracovni asi najdôležitejší – okrem postele.

Vznikne raz aj cyklus Posteľ?
Chcem pracovať s námetom Zuzana a starci. Možno ich presuniem zo záhrady do postele. Ale iba starcov.

Stane sa vám, že sa cítite nepochopený? Mali ste taký pocit napríklad, keď vám vrátili obrazy Stôl a Trest, ktoré boli v kolekcii pre sídlo Európskej komisie v Bruseli? Mali visieť v budove Berlaymont, kde človek predpokladá pochopenie pre náročnejšie umenie. Vadili ste sa vtedy s Bruselom?
Zhrniem túto záležitosť. Slovenská kurátorka pani doktorka Eva Trojanová vybrala niekoľko autorov – vzorku slovenskej maľby, ako reprezentáciu slovenského umenia v Bruseli. V zostavenej kolekcii sa ocitli aj dva moje obrazy Stôl a Trest. Po krátkom čase som sa však dozvedel, že moje obrazy boli z výberu vylúčené. Prečo? Na túto otázku mi odpovedala táto správa (voľne citujem z mailu): „Predbežná kolekcia bola pozitívne prijatá a schválená, až na práce p. Bindera a p. Ormandíka. Diela týchto autorov nie sú podľa vyjadrenia EK politically correct, nakoľko evokujú buď strach (Binder), alebo negatívne myslenie a náboženské motívy (Ormandík), čo v súčasnej geopolitickej situácii nie je vhodné. I napriek umeleckej hodnote spomínaných diel nebudú môcť byť schválené a prijaté.“ Takéto uvažovanie mi prišlo absurdné, preto som vyjadrenia úradníkov EK zverejnil na svojom pracovnom facebookovom profile. Neskôr som pridal aj môj komentár: „Ak zadanie znie pripraviť výber súčasnej slovenskej maľby (a nie farebnú dekoráciu stien), zásah ,zvonku' do zostaveného súboru je neprípustný. Takýto čin je urážkou práce kurátora. Je mi úplne jedno, či obrazy zakazuje vystaviť európsky, alebo slovenský úradník. Ak dôvod, pre ktorý usporiadateľ vyradí akékoľvek dielo z kolekcie, nie je odborný (umelecká kvalita), je to cenzúra.“

Išli tam iné obrazy?
Autori boli nahradení, diela vymenené. Nech môže euroúradník pokojne pracovať. Je mi len ľúto, že nakoniec na túto kauzu doplatila zamestnankyňa z nášho ministerstva.

Ste teraz opatrnejší? Dávate si väčší pozor na politickú korektnosť? Koľko racionálneho je vo vašom maľovaní?
Pracujem v takom rozumom korigovanom polotranze. Pri maľovaní vnímam iba svoje vnútorné morálne mantinely. Nie všetko, čo má vyvolať silné emócie, musí byť to najkrvavejšie a najdrastickejšie. Keď sa preženú výrazové prostriedky, ľudia si vytvoria obranný kryt. Človek je schopný pozerať aj vojnu v priamom prenose tak, že sa ho nedotýka. Všetko je otázkou miery. Pri mojom maľovaní sila výrazu vychádza len z môjho pocitu, kalkulácia s reakciou diváka sa tam takmer nenachádza.

A čo keď sa obraz nevydarí?
Ak to rozoznám, tak ho premaľujem. Nenechám žiť.

Vedeli by ste sa pohádať kvôli obrazom?
Nie je mojím cieľom urážať. Pre mňa je dôležité klásť otázky, spochybňovať, polemizovať, ale nie niečo tvrdiť. A hádať sa mi tiež nechce.

Vaše námety majú často niečo spoločné s náboženstvom. Na to reagoval Brusel a – nemáte problém aj s našimi cirkvami?
Ja, žiaľ, nie som veriaci, ale náboženské motívy sú pre mňa dôležité. Biblia, ale aj grécka mytológia sú plné silných príbehov a veľmi živých postáv. Mne sa lepšie vyjadruje, keď tie veci, o ktorých maľujem, sú divákovi známe a ja vlastne len pridávam komentár. Som radšej, keď nemám stojac pred bielym plátnom v myšlienkach celý vesmír, ale len jeho odraz v malej historke. A pokiaľ ide o vzťah cirkvi ku mne, to neriešim. Pre mňa je prirodzené vyjadrovať sa k všeľudským témam a náboženské také sú.

Maľovali ste niekedy aj pekné tváre? Alebo – plánujete to?
Zaujíma ma viac jemná nedokonalosť ako ideál. Ideálne veci sú pre mňa neživé, nudné. O tom, či je obraz krásny, nerozhodujú modré oči, blond vlasy, ani miery 90 – 60 – 90. Videl som kopec gýčových malieb nádherných žien. Napriek tomu, že zobrazovali krásno, boli nekrásne.

Prekvapujú vás vaše obrazy?
Pracujem rád s náhodou. Náhoda je súčasť tvorby. Niekedy som kvôli „náhodnej“ škvrne ochotný zmeniť celý obraz.

Táto výstava potrvá až do februára – to máte dovtedy voľno? Čo vás čaká do konca roka a potom?
Piateho decembra „pokrstíme“ knihu Piesnenie. Je to výber z piesňových textov Milana Lasicu komentovaný mojimi ilustráciami. Veľmi sa na tú knihu teším a, samozrejme, aj na nasledujúce voľno, vianočné sviatky, výlety s blízkymi. Rozmýšľam už aj nad budúcoročnou trojgeneračnou výstavou našej rodiny, a hlavne stále maľujem.