Výtvarník Jiří Georg Dokoupil skrotil neposlušné bubliny

Jiří Georg Dokoupil je nemecký výtvarník, ktorý však pochádza z Čiech. Rodičia s ním a jeho súrodencami emigrovali v roku 1968. Jiří v Nemecku a neskôr v New Yorku vyštudoval umenie, dostal sa do dobrej spoločnosti nekonvenčných umelcov, a tak aj sám išiel touto cestou.

15.01.2017 09:00
1
Nemecký výtvarník Jiří Georg Dokoupil má až do... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jiří Georg Dokoupil Nemecký výtvarník Jiří Georg Dokoupil má až do 5. marca v bratislavskej galérii Danubiana výstavu Oxymoron.

Jeho otec bol vynálezca a niečo z objaviteľskej nátury sa dostalo aj do Jiřího umenia. Stále vymýšľa, experimentuje a svojím priekopníckym umením – vytvára slávne obrazy z mydlových bublín, maľuje aj sadzami zo sviečok alebo bičom – si získal už svetové meno. Stal sa pojmom, ktorý nechýba v žiadnej renomovanej encyklopédii súčasného umenia. Jeho mama prišla kedysi do Čiech z východného Slovenska. V bratislavskej galérii Danubiana má práve veľkú výstavu Oxymoron, kde okrem bublinových obrazov možno vidieť aj inštalácie jeho zvláštneho 3D nábytku.

Aj my sme v detstve nafukovali bubliny, ale vždy nám nakoniec praskli. Aké je tajomstvo ich trvácnosti? Ako ste prišli na to, že ich možno zvečniť na obrazoch?
Neviem presne. Aj pre mňa je to veľké mystérium. Musím ale povedať, že je asi 140 rôznych spôsobov, ktorými maľujem, a bubliny sú len jeden z nich. Takže niektorý z tých štýlov a vynálezov ma k tomu priviedol. Myslím si, že všetci na svete sme ako deti robili bubliny. To je univerzálna záležitosť. Najprv som si myslel, že sa to robí iba na Morave, odkiaľ pochádzam, ale bubliny sa nafukujú všade, odkedy je na svete mydlo. A to je už riadne dlhá história, iste aj päť-šesť tisícročí.

Bubliny boli v umení inšpiratívne, ale len ako predmet maľby, nie samotný materiál. Máte rád obrazy, na ktorých sú bubliny namaľované?
Maľovali ich v renesancii a baroku, vyskytujú sa na obrazoch detí. Napríklad u Chardina, ale aj u Rembrandta. Môj spôsob je však niečo iné: je to hľadanie absurdných metód maľby. Robil som to asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Kládol som si otázku, akým najabsurdnejším spôsobom môžem urobiť obraz.

Bubliny zvíťazili? Tie sú najabsurdnejšie?
Zvíťazili, ale teraz posledné dva týždne som v Berlíne zápasil s penou. A bolo to strašné. Chcel som niečo urobiť, no nezvládol som to. Niekedy ten boj s novými metódami veľmi dlho trvá. Tak to bolo aj s bublinami, veľmi som sa natrápil, kým som to dokázal. Začiatky boli úbohé! Strašné!

Bubliny vám praskali?
Bublina zásadne nechce ísť tam, kam chcete vy. Bublina je tvrdohlavá. Je strašne neposlušná, samozrejme, mohol by som ešte viac o tom uvažovať, ale radšej to nechávam tak: nech si bublina robí, čo chce. Je pre mňa symbolom života. Skrátka 25 rokov zápasím len s tou najjednoduchšou prácou – zvládnuť bublinu. Ona sa napríklad nechce posadiť. Najprv neviem, čo z toho bude – či sa mi to podarilo, ako si sadla. Až potom z toho vzídu ďalšie veci, ďalšie kroky.

Stalo sa, že ste vyhodili obraz, keď to nevyšlo?
Dosť aj vyhadzujem. Môžem ich ale aj zmazať. Niekedy sa stane, že sa mi celý týždeň nedarí, nemôžem pokračovať. To mystérium bubliny mi stačí a už to ďalej ani neinterpretujem. Bublina je zázračne nepoddajná.

V bežnom živote ale bubliny obyčajne prasknú a je s nimi koniec. Vy ste im zabezpečili večnosť.
Priemerný život mydlovej bubliny trvá osem sekúnd. Ja mám ale na jej polapenie oveľa menej času. Bublina v sebe nesie farbu a lepidlo. Ak totiž dáte do bubliny nejakú farbu, pigment, a nepridáte aj lepidlo, tak ju na obraz nezachytíte. Spadne.

Aké lepidlo?
Vezmete nejaký prírodný pigment, v gotickej maľbe napríklad do farieb primiešavali vajíčko, aby to lepšie držalo pokope. Vlastne tak trochu robím gotickú maľbu.

Bubliny Dokoupila preslávili. Zaoberá sa nimi... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jiří Georg Dokoupil Bubliny Dokoupila preslávili. Zaoberá sa nimi už 25 rokov.

Ste teda troška aj chemik?
Chemik nie, ale vynálezca svojím spôsobom som. Môj otec bol vynálezcom.

Vieme, a vy ste vraj chceli byť matematikom?
Študoval som matematiku a fascinujú ma vynálezy. Najviac ma bavilo vynaliezať! Som jediný na svete, ktorý napríklad toto s bublinami vie. Už v materských školách sa robia pokusy, deti dávajú akvarelovú farbu na tanier, to nafúknu, vznikne pena, ktorá sa otlačí na papier. Keď sa to zväčší, vyzerá to podobne ako moje obrazy, ale v skutočnosti je to len maličké. Urobiť taký obraz, ako robím ja, že výsledok je veľký a ešte aj svieti, to nedokáže nikto. Hovorím, že to je nemožná maľba, teoreticky by to vôbec nemalo ísť.

Ako dosiahnete, aby obrazy svietili?
Používam substanciu, ktorá je čosi ako umelý diamant. Také substancie existujú len asi tridsať rokov, boli vyvinuté na to, aby autá rôznofarebne opalizovali. Autá boli napríklad z jednej strany zelené a z druhej modré. Pozrite sa na moje bubliny, vyzerajú jednofarebné, ale majú v sebe žiaru, a ja chcem, aby žiarili.

Nič nie je pofŕkané – dokážete tak čisto robiť, alebo obraz potom čistíte?
Obrazy boli zo začiatku veľmi pofŕkané, ale ja ich v procese tvorby čistím. Umelý diamant svieti iba na čiernej, nesvieti na bielej. Keď na to bublinu hodím, ona spadne, praskne a vznikne taká aura, ktorú vyčistím. Kedysi som ju tam nechával, ale teraz to radšej ohraničím.

Znamená to, že čiernou zatriete?
Nie, odstránim to. Čierna je stabilná.

Hovorili ste, že používate vyše sto tvorivých metód. Ktoré pretrvali?
Najviac pretrvala práve bublina a takzvané sviečkové obrazy. Táto metóda je absolútne jedinečná, no možno to už robia aj iní. Keď bude stáť môj obraz s bublinami milión eur, v Číne to možno budú vedieť sfalšovať, ale zatiaľ ešte nie som taký drahý… Ale vážne, v sviečkových obrazoch nie som úplne sám. V histórii sa tým zaoberali niektorí surrealisti a pracovali so sadzou, no nie ako ja. U mňa plátno visí a zahrieva sa zospodu, sú na ňom leopardy, tigre, námety mám ako akademická maľba. Tam som nechcel byť moderný. Robím to ďalej.

Vy niekedy teda maľujte aj kvetiny a leopardy?
Áno, sviečkou. Určité témy by v dnešnom svete nešli – urobiť leoparda štetcom, to by bolo veľmi ťažké. Treba to urobiť zaujímavo. Aj namaľovať normálny akt je náročné. Dnešný svet to ale ani nepotrebuje, bolo toho už dosť, ale tým, že to robím sviečkou, je to iné. Hoci – sviečkových umelcov, teda tých, čo maľujú sviečkou, je v súčasnosti asi 15.

Nábytok, ktorý vyzerá ako nakreslený, je plastický a dá sa naň aj sadnúť – to je tiež pekná hra vnímania. Bublinám je to veľmi vzdialené – ako ste prišli na toto?
Keď je človek vynálezcovská povaha, niečo k nemu príde samo. Tiež k tomu nemám veľmi čo povedať. Možno to súvisí s Duchampom alebo s Dubuffetom, ktorý na konci života robil také štruktúry. Urobiť niečo naozaj jedinečné je ťažké. Stále skúmam históriu umenia, ale musím priznať, že viac ako umelci ma bavia vynálezcovia. Napríklad Newton.

Ktorý nábytok bol prvý?
Nábytkom sa zaoberám asi rok. Najprv to boli malé modely z korku. Zaoberal som sa americkým minimalizmom zo šesťdesiatych rokov – Robert Morris a podobne, to boli moji učitelia. Hľadal som prepojenie a tie modely ho obsahovali. Bol to minimalizmus a zároveň podnet.

Robíte len čierno-biele objekty – neláka vás robiť aj farebné?
Možno by to mohlo byť aj červené a biele, ale ja si myslím, že niektoré nápady majú byť čisté. Problém mnohých umelcov je, že majú nápad, mali by dodržať aj nejakú linku, ale nesledujú ju. Dalo by sa to donekonečna kombinovať. Treba uhádnuť, kde to má mať hranice, aké to má byť.

Bublinové obrazy aj 3D nábytok práve vystavujú... Foto: Paul Aidan Perry
Jiří Georg Dokoupil Oxymoron Bublinové obrazy aj 3D nábytok práve vystavujú v Danubiane.

Áno, najťažšie je ubrzdiť sa. Všetci máme obrovskú fantáziu, v ktorej môže byť to aj to…
A niekto na to doplatí. Všetci na to doplatia, lebo udržať si to čisté je veľmi ťažké. Ešte ako študent v Amerike som bol konceptuálny umelec, robil som akcie a performance a potom som si uvedomil, že ma najviac baví vynaliezať geometrické a matematické systémy a tie ponechať čo najčistejšie.

Vy ste matematiku predsa aj študovali, na niečo to bolo teda dobré?
Dokonca som ju aj učil, ale nie je to pre mňa dôležité. 

Kolekciu svojho nábytku ste nazvali Furniture for photos a zo začiatočných písmen týchto slov ste vytvorili slovo „fufofové“. Vysvetlíte, čo presne znamená?
Fufofové znamená, že keď nastane prepojenie človeka so štruktúrou, napríklad si na objekt sadnete, tak sa do tej štruktúry ponoríte a nerušíte ju. Dievčatá v pražskej galérii, kde som tento svoj nábytok vystavoval, nechápali, že keď si na stoličku sadnú, ich noha nemôže ísť cez čiaru na nábytku, lebo to naruší zámer. Potom to už nie je fufofové.

Povedzte nám viac o svojom živote – začnime mamou, lebo tá je vraj zo Slovenska?
Maminka sa narodila v Košiciach a u nás sa normálne rozprávalo po slovensky. Maminka bola úžasná a babička tiež. Maminka sa cítila stále ako Slovenka. V Československu to vtedy bola typická kombinácia, rodiny boli dosť pomiešané. Českí muži obdivovali Slovenky, že sú veľmi temperamentné. A ja neviem – môžete mi povedať, prečo si brali českých mužov? V Bratislave mám známych, určite tu mám aj veľa príbuzných. Môj strýko Vlado raz pricestoval na motorke aj s tetou k nám do Nemecka. Mal som 14 rokov a dal som mu kresbu. Vždy som kreslil a on mi dal koženú futbalovú loptu. To bola nezabudnuteľná vec. Hrali sme sa len s gumenými loptami a zrazu kožená. Nemohol som uveriť- keď mi môj strýko zo Slovenska dal takú loptu, tak asi budem umelcom! Stúplo mi sebavedomie. Veľká udalosť to bola pre mňa. Previezol ma aj na motorke. Boli to zážitky. On vtedy prišiel ešte bez helmy!

Otec bol Čech či Moravan?
On bol Moravan, ale je tam zvláštnosť – moja babička, jeho maminka, bola asi Židovka. Bývali sme v Krnove, čo bolo kúsok od Auschwitzu, a mne povedali, že nikdy nesmieme prezradiť, že sme Židia, musíme to utajiť. Transport išiel aj cez Krnov a Ostravu. Rodičia to vedeli. V Krnove bola synagóga a žilo tam asi 500 Židov a asi 90 percent Nemcov. Babička Johanka vedela len po nemecky, česky hovorila zle, tam sa obyvateľstvo prelínalo.

Kde sa teda zoznámila mama s otcom?
Bola to veľká láska. Moja babička Slovenka a jej manžel Slovák dostali po vojne v rámci osídľovania pohraničia v Čechách byt a tam sa potom zoznámili.

Mali umelecké sklony?
U nás v rodine bola tradícia, že boli všetci takí polomaliari, ale nikto to nebral vážne, lebo maliarstvo by znamenalo chudobu.

Sledujete slovenské umenie?
Páčia sa mi veci Ašota Haasa, veľmi si ho vážim, je to úžasný umelec. Má v sebe niečo svetové. Jeho veci nevyzerajú ako umenie, a to sa mi práve páči. Nechcem ale vyťahovať jedného umelca, je ich viac, akurát on mi prišiel na um.

A obsah diel? Náš Marek Ormandík mal problémy s Bruselom…
Musíme byť cudní. Jeho obrazy sú provokácia – maľuje ukrižovaného, je tam „penísek“, to je ale klasika!

Máte v rodine viac umelcov?
Mám sestru a brata, brat je muzikant a sestra scenáristka.

Keby ste zostali v Československu, vyvíjali by ste sa inak?
Určite áno. V určitej dobe som bol na určitom mieste. To bolo pre mňa veľmi dôležité.

Vaša hviezda zažiarila v roku 1981? Odvtedy sa darí?
Od začiatku ma zaujímala expresívna maľba, ale môj koncept bol každý deň si vymyslieť iný štýl, urobiť dva-tri obrazy denne, alebo aspoň jeden. A každý inak.

Darilo sa vám to?
Asi rok som to robil a bolo to šialené, bolo to ako skúšanie, kam až môže človek zájsť, kde sú limity. V tej skupine, s ktorou som pracoval, bolo všetko možné. Neboli tam žiadne zábrany – ani morálne. Vy môžete kalkulovať, čo spoločnosť prijme, niečo sa dá predpokladať, niečo nie. Svet je zablokovaný rôznymi normami, ktoré mňa osobne veľmi nezaujímali.

Objekty samotné neznamenajú nič, kým sa divák... Foto: Paul Aidan Perry
Jiří Dokoupil Furniture for Photos Objekty samotné neznamenajú nič, kým sa divák sám nestane súčasťou sochy, hovorí o Furniture for Photos Jiří Dokoupil.

Žijete v Nemecku?
Už ani nie. Žijem v Riu de Janeiro a hlavne na Kanárskych ostrovoch.

Označujú vás za nemeckého výtvarníka, v Nemecku ste málokedy?
Chodím tam, ale nebývam tam.

Zaujíma nás to, lebo sme sa chceli opýtať, či v Nemecku pociťujete prehnanú politickú korektnosť. Sú tam témy, o ktorých sa napríklad v súvislosti s utečencami nesmie hovoriť, nesmú sa maľovať a tak?
Ja mám obraz z roku 1994 – vtedy som robil veľkú sériu na tému emigranti. V lodi, v tom roku!

Čo vás inšpirovalo?
Citovo to, že najlepšie mi vyjdú veci, ktoré sú môj vlastný problém, ktorý som prežil. Keď sa na obraz pozriem, pýtam sa, kde je osobný zlý zážitok. My sme boli naozaj emigranti. Maminka mi jedného dňa v roku 1968 povedala: Jiříčku, je dvanásť hodín, o druhej odcestujeme a už sa nikdy nevrátime. Mal som vtedy 14 rokov.

A čo ste na to ako tínedžer mame povedali?
Ja predsa nemôžem ísť, o tretej mám futbal. Už som sa pozeral po slečnách v parku a vyberal si svoju prvú lásku, možno ženu a zrazu som všetko mal opustiť. Mohol som si na cestu zobrať jednu knižku – vtedy som však čítal dve-tri knižky denne – takže to bolo hrozné. Išli sme do Brna, tam už boli hranice zavreté, a tak sme pokračovali do Bratislavy, kde nám dali vízum. Mali sme pasy, a to bola veľká vec!  Potom sme išli z Bratislavy do Viedne. Strýc nás nechal za hranicou na ceste, musel sa vrátiť. Maminka nás deti zahnala do kríkov, sama sa postavila na  cestu a stopovala. Zastavil jej nejaký Rakušák – maminka bola kočka – a ona mu nečakane povedala: ešte tu mám deti.

To teda bolo dramatické.
Bolo, otec nás čakal pri Brne, kde boli hranice zavreté. Takže pre mňa sú utečenci moja téma. Ja som to zažil, je to niečo strašlivé, keď vyrastáte ako dieťa, máte kamarátov a musíte odísť. Dodnes som sa s tým nevyrovnal. Ale Nemci v tej dobe boli úžasní. Neboli sme v lágri, veď otec bol kapacita. Vtedy ešte nebola urobená analýza, čo sa za druhej svetovej v Nemecku stalo, nešlo pochopiť, ako sa mohol ten cvok Hitler dostať k moci… V tom čase boli pre mňa dôležité ruské filmy, knihy – a zrazu sme prišli do kultúry, proti ktorej to bolo všetko namierené. Nebolo to teda jednoduché. Naučiť sa reč a pochopiť germánsku kultúru. Pre Slovanov je to komplikované.

Jiří Georg Dokoupil
Narodil sa 3. júna 1954 v českom Krnove. Po udalostiach v roku 1968 s rodičmi utiekol cez Rakúsko do Nemecka, v roku 1976 začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Kolíne nad Rýnom, neskôr študoval na univerzitách vo Frankfurte a New Yorku (v USA pod vedením nemeckého konceptualistu Hansa Haackela). V roku 1979 založil spolu s ďalšími umelcami skupiny Mülheimer Freiheit a Junge Wilde. V roku 1982 mal prvú samostatnú výstavu a vo svete umenia sa preslávil vďaka obrej maľbe nazvanej „Bože, ukáž mi svoje gule“, ktorou vzdal poctu „doskovej maľbe“ Juliana Schnabela. Odvtedy mal Dokoupil desiatky výstav po celom svete (napr. Museum van Hedendaagse Kunst v Antverpách, Centro Atlántico de Arte Moderno v Las Palmas, Centraal Museum v Utrechte, Museum Moderner Kunst vo Viedni, Museum of Modern Art v New Yorku, jeho práce sa prezentovali na dOCUMENTA 7 a na benátskom Bienále v rokoch 1982, 1983, 1987, 1993). Jeho dielo až do súčasnosti zahŕňa vyše 60 cyklov a vyše 100 techník či štýlov. Jeho obrazy sú zastúpené v zbierkach významných umeleckých inštitúcií, aj v prominentných súkromných zbierkach po celom svete. Žije a pracuje v Madride, Prahe, Riu de Janeiro, Santa Cruz de Tenerife a inde. Až do 5. marca má v bratislavskej galérii Danubiana výstavu Oxymoron.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #nábytok #Danubiana #Jiří Georg Dokoupil #Oxymoron #bubliny