A je tu zas? Potrebná lekcia histórie

20.01.2017 14:00
Jozef Jankovič: Konečné riešenie
Celkový pohľad na výstavu v hlavnej sále. V popredí Jozef Jankovič: Konečné riešenie (1993), inštalácia. Za ním zľava doprava diela umelcov: Kassaboys, Martin Piaček, Dalibor Bača a Ilona Németh. Autor:

Aktuálna výstava v bratislavskej Kunsthalle A je tu zas? reaguje na Slovenský štát tak, ako ho vníma súčasné výtvarné umenie.

Prináša kurátorský výber 24 slovenských autorov a umeleckých skupín, ktoré kriticky reflektujú tento autoritatívny klérofašistický režim a jeho presahovanie do súčasnosti. Predstavuje to nemalý risk, ale aj záslužnú prácu.

Začiatkom novembra 2016 otvorili v bratislavskej Kunsthalle výstavu A je tu zas? Slovenský štát v súčasnom umení, ktorá sekunduje nosnej výstave národnej galérie Sen x skutočnosť (Umenie & propaganda 1939 – 45). Výstavy sú prepojené nielen obdobím prvej Slovenskej republiky, ale aj tímom kurátoriek. K trojici z národnej galérie Katarína Bajcurová, Petra Hanáková a Bohunka Koklesová sa pridala kurátorka Kunsthalle Nina Vrbanová. Je potrebné podčiarknuť, že ide o prvé umelecko-historické spracovanie tohto dobového materiálu a angažovaného umenia dneška, čo predstavuje nemalý risk, ale aj záslužnú prácu inštitúcie a kurátoriek.

Výstava v Kunsthalle prináša kurátorský výber 24 slovenských autorov/-riek a umeleckých skupín, ktoré kriticky reflektujú tento autoritatívny klérofašistický režim a jeho presahovanie do súčasnosti. Ide o reprezentatívnu kolekciu diel, ktoré analyzujú a dekonštruujú najmä tienisté stránky a traumy tohto obdobia: totalitnú moc, holokaust, úlohu cirkvi, kolektívnej pamäti a (spolu)zodpoved­nosti za tento politicko-spoločenský status.

Konečné riešenie

Výstava prináša výtvarné práce, ktoré vznikli v slovenskom prostredí za posledné dve desaťročia. Dve najstaršie práce zo začiatku 90. rokov prezentujú Jozef Jankovič (1937) a Juraj Bartusz (1933). V prípade Jankoviča ide o inštaláciu ležiacich figúr na hrdzavých hranoloch, cez bruchá ktorých prechádza železná „koľajnica“ s množstvom ostrých sklenených platní (Konečné riešenie, 1993). Aj keď v tých časoch som túto prácu vnímal skôr v podobe autorovej reakcie na aktuálne rozdelenie Česko-Slovenska, práca nesie v sebe aj širšie odkazy na holokaust či akékoľvek iné politické či režimové zásahy do integrity jednotlivca.

Juraj Bartusz prináša intímny videozáznam akcie autora, ktorý znovu a znovu do sypkej múky kreslí tvár svojej židovskej spolužiačky, čo neprežila holokaust (Hľadám v pamäti tvár spolužiačky Sáry Rosenblumovej, 1995). Práve tieto dve diela akoby symbolicky vymedzovali rámec celej výstavy – jednak ťažkých tém, politického nátlaku a „balvanov“ režimu a jednak osobnej výpovede, drobných príbehov jednotlivcov či rezistencií voči moci a bezpráviu.

Vľavo Alexandra Anušev Borsíková: Cesta bez...
Vľavo Alexandra Anušev Borsíková: Cesta bez návratu (2013), vpravo diela autoriek: Anabela Sládek (video) a Nora Ružičková (objekt). Autor: MARTIN DEKO

Drevené pódium dejín

Zradnosť obdivu k moci a jej lídrom sa na výstave zobrazuje sakralizáciou osoby vodcu, jeho „vypálením“ do dreva. Ide o ľudovo-mýtickú ikonu vodcovho gesta v podobe Relikviáru s rukou vodcu (2014) od mladej umeleckej dvojice Jarmily Mitríkovej (1986) a Dávida Demjanoviča (1985).

Na druhej strane zneužívania moci sa môže ocitnúť prostredie Martina Piačka (1972). Na drevenom pódiu dejín je postavená „zlatá“ brána – na jej začiatku je pocit domova, dreveníc a ich krovov, na jej konci dve šibenice (Tam a späť, 2009–16).

Ak hovoríme o moci a propagande v našich moderných dejinách, tak ich obludné spojenectvo dobre ilustruje nástenný objekt Ruda Sikoru (1946). Dva dvojkríže, čierny a červený, vpísané do mapy Slovenska a lúčovito sa šíriace dobové heslá nielen totalitných režimov – Slovenského štátu či komunistických čias, ale aj dvoch zlomových „zelených“ rokov odporu a boja za slobodu – SNP v roku 1944 a revolúcie v roku 1989.

V popredí Ľubo Stacho: Návrat stratených...
V popredí Ľubo Stacho: Návrat stratených (1999), inštalácia; za ním diela autorov: Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič, Svätopluk Mikyta a Radko Mačuha. Autor: Martin Deko

Mimochodom, na výstave je len jedna práca, ktorá priamo reflektuje SNP. Ide o objekt Nory Ružičkovej, ktorá do historickej knihy o Povstaní vkladá dlhé ružové stuhy na stranách, kde sú spomenuté ženy (Ženy v odboji, 2014). Vznikol tak potrebný rodový pohľad na rolu žien v celom „mužskom“ povstaní.

„Do plynu!“

Oprávnene jedným z nosných momentov projektu je tematizovanie holokaustu, štátom riadeného prenasledovania a vyvražďovania celých skupín obyvateľstva či ich kultúr podľa ich „inakosti“ – náboženskej, etnickej či politickej. Túto hanebnú kapitolu Slovenského štátu rozoberá napríklad Alexandra Anušev Borsíková (1981) v sérii 7 fotografii koľajníc a železničných staníc vybraných slovenských miest, odkiaľ boli deportovaní Židia do koncentračného tábora Sobibor (Cesta bez návratu, 2013). Ide o strohé dokumentárne zábery opustených tratí so symbolickou slepou koľajou v samotnom tábore.

Ďalší lakonický nápis Umelci do plynu! (2006/16) angažovanej skupiny Kassaboys odkazuje nielen k holokaustu, ale s istou dávkou sebairónie aj k umeleckému prostrediu, ktoré môže byť vnímané ako cudzorodý prvok.

Ľubo Stacho (1953) je jedným zo slovenských au­torov, ktorí sa téme holokaustu venujú dlhodobo. Svojou inštaláciou kameňov s fotografiami ľudí, ktorí zahynuli v holokauste, sa metaforicky snaží o Návrat stratených (1999). Intenzívne táto práca pôsobila pri ich predošlých prezentáciách priamo na podlahách synagóg (Šamorín 1999; Liptovský Mikuláš 2003). Podobne Ľubo a Monika Stachovci vytvorili fotosériu diptychov kresťanského kostola a synagógy z jednej lokality pod názvom Dva domy jedného pána, ktoré vystavili v mnohých synagógach (Stupava 2009; Nitra 2010; Synagóga na Palmovce Praha 2011). V tomto porovnaní vznikla desivá kronika zdevastovania židovskej kultúry počas Slovenského štátu, ale aj po vojne. Dnes sú synagógy zväčša v zlom stave alebo sú v nich dehonestujúco umiestnené obchody, sklady, telocvičňa, bar či fitnescentrum…

Bohužiaľ trochu plocho a naivne vyznieva pomaľovanie úst a líc insitnej Tisovej figúry od Petra Kalmusa (1953). Škoda, že tu nie je prezentované jeho zásadné dielo Memento. Ide takmer o dvadsaťročnú každodennú činnosť omotávania riečnych kamienkov mosadzným drôtom. Je ich vyše 70 tisíc – vždy jeden kamienok za jeden život, symbolická a pietna spomienka za 70-tisíc zavraždených Židov na Slovensku počas holokaustu. Časť z kamienkového mementa bola použitá v Parku ušľachtilých duší vo Zvolene (2009) a aktuálne aj v podobe štyroch sklenených boxov v novoobnovenej synagóge v Lučenci (2016).

Niektoré diela sa týkali priamo úlohy rímskokatolíckej cirkvi a jej predstaviteľov v tomto klérofašistickom režime. V inštalácii Anabely Sládek (1982) sa v rohu učupilo kľačadlo s modlitebnou knižkou, na ktoré sa ostro premieta pôdorys koncentračného tábora (Kľačadlo, 2009). Autorské vyrovnanie sa s postavou kňaza Jozefa Tisa prináša videoinštalácia Antona Čierneho (1963). Ide o postavenie čierneho pseudopomníka s „deravým“ modelom kostola v Bánovciach nad Bebravou (kde sa autor narodil a Tiso pôsobil) a videom s čakaním na oblátku v tvare čiernej pásky (Hostia – za Jozefa T.; 2006). Martin Šútovec (1973) prenikavo vykresľuje karikatúry súčasných cirkevných predstaviteľov: biskup so sokolím zrakom, ktorý bodro oprašuje obraz Hitlera a Tisa so zdvihnutými pravicami; snehuliak s nápisom "Biele Slovensko“ v stretnutí s babkou, čo drží Tisov portrét, a nakoniec vidíme stále sa vznášajúci duch hajlujúceho Tisa v čiernej sutane nad územím Slovenska (Karikatúry@SHO­OTY, 2016).

Anton Čierny: Hostia – za Jozefa T.(2006),...
Anton Čierny: Hostia – za Jozefa T.(2006), videoinštalácia, zo zbierok PGU Žilina. Autor: DALIBOR KRUPKA

Trapasy histórie

Nesmierne dôležitý je práve fakt, že výstava ukazuje nielen vyrovnanie sa s dedičstvom Slovenského štátu, ale aj jeho „presakovanie“ do súčasnosti. Martin Piaček (1972) prináša kabinetnú antipomníkovú promenádu „vlastnej“ histórie (Najväčšie trapasy slovenskej histórie, od roku 2007). Tu je vymodelované nielen stretnutie Tisa s Hitlerom v roku 1939 v podobe dvoch kriedových panákov (zvolených za nosný motív výstavy) či podpis Benešových dekrétov z roku 1945, ale aj výbuch Remiášovho auta (1996) či odhalenie sochy Svätopluka (2010).

Nielen víťazstvá a úspechy, ale aj zlyhania a demystifikácie dejinných udalostí. Podobne posúva tému aj Ilona Németh (1963) fotozáznamom pouličnej akcie k „ mlčiacej“ spoločnosti, kde sú na textových tabuliach reflektované nielen historické traumy Slovenska, ale jej apel sa presúva aj do súčasnosti (Keď, 2016). Teda „mlčal som“, nielen, „keď vraždili Židov“ a „deportovali Maďarov“, ale aj keď „mlátili Rómov“, „napádali homosexuálov“ a „odmietali utečencov“. Je nutné poznamenať, že to evokuje paralelu so staršou prácou Flagelant (2005) českej skupiny Podebal s razantným odkazom mlčiacej väčšine: „Jsem českej srab, kterej čuměl, když nakládali Židy, hajloval náckům, mával komoušům a pak chtěl jistotu desetinásobku.“

Mladší umelec Jaro Kyša (1981) preniesol jednu tabuľu s textom o vyhlásení autonómie Slovenska Dr. Tisom (Pamätná tabuľa, 2014). Ide o interaktívny kinetický objekt, keď sa k nemu divák priblíži, začne prudko rotovať a text sa stáva úplne nečitateľným. Je to priliehavé metaforické „rozmazávanie“ kolektívnej pamäti, nemožnosť čítania samotného textu aj historického kontextu. Zvlášť silne táto práca zafungovala pri inštalovaní Ceny Oskara Čepana v roku 2014, ktorá sa odohrala v Behrensovej Novej synagóge v Žiline. Pri vychádzaní zo synagógy divák mohol priamo vidieť Katolícky dom (miesto tabule), z balkóna ktorého v roku 1938 Dr. Jozef Tiso vyhlásil autonómiu Slovenskej republiky. Pri synagóge Kyša pripevnil aj malý mechanizmus k tyči na zástavy a tá sa sama roztriasla v prítomnosti diváka (Zástava, 2014). Bol to jeden z najsilnejších momentov obrazu moci a bezmocnosti pri pochode dejín a ich záchvevoch.

Povinná jazda

Výstava tak vytvára potrebné pole na vnímanie, hodnotenie a vyrovnanie sa s týmto kontroverzným a traumatickým obdobím slovenských dejín. A hoci neprináša mnoho nových výtvarných riešení, o to viac rezonuje v súčasnej situácii. Je intenzívnou historickou lekciou, má značný edukatívny potenciál, etický a výchovný rozmer, preto by mala byť takmer povinnou jazdou predovšetkým pre mladšiu generáciu. Výstava potrvá do 28. februára 2017.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Slovenský štát #A je tu zas?
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku