Foto: Svetozár Abel
„Nesnažím sa spájať tvorbu s tým, čo sa práve odohráva v spoločnosti,“ hovorí maliarka. „Hlavám sa v podstate venujem po celý čas. Kedysi to boli pekné ženské tváre s prižmúreným okom, hoci prvoplánovo nešlo o krásnu ženu. Teraz ide skôr o ľudí, ktorí sa stretávajú, hoci aj v divadle. Zoskupenia hláv sú pre mňa výtvarne príťažlivé rovnako ako emócie, ktoré z nich sálajú,“ pokračuje.
Svojimi obrazmi rozpráva príbehy. Pred rokmi skôr o krehkom pôvabe detstva či zraniteľnosti mladosti. V poslednom desaťročí viac o zraniteľnosti, hľadaní istoty, túžbe po harmónii, snoch, ale aj o vášňach, nestálosti emócií, o rozčarovaní, samote. Rozihranú hravosť časom vystriedala nostalgia a prenikanie do mystérií emocionality, duše i života. A výbušnú farebnosť maliarskej palety vytlačili tlmenejšie valéry.
„Môže to byť spojené aj s temnejšími príbehmi, ktoré sa za posledných desať rokov v mojom živote odohrali. Ale okrem toho som sa rozhodla zredukovať farebnosť, ktorá ma sprevádzala viac ako dve desaťročia. Priťahovala ma totiž zrelšia poloha, ale aj okresaná farebnosť vysiela podobné pocity,“ vysvetľuje trenčianska rodáčka, ktorá – s výnimkou štúdií na pražskej Akadémii výtvarných umení – v meste pod hradom Matúša Čáka žije a tvorí.
Vyše stodesať vystavených obrazov predstavuje jej tvorivú cestu najmä v posledných desiatich rokoch, aj keď sa tu a tam objavia aj staršie diela. Zátišia, hlavy, nahé postavy, anjeli, krajina, kríže… „Necítim sa ani ako maliarka krajiny, ani ako maliarka figúry, ani ako maliarka zátiší. Obraz vzniká na základe maliarskeho vlnenia, úplne podvedome. Skôr je to asociácia plôch, niečo do toho dotvorím a zrazu vznikne zátišie. Priťahujú ma niektoré témy, detaily,“ opisuje Eva Mišáková Abelová.V poslednom období sa posunula od obrázkov malých rozmerov k väčším plátnam. A preladila až k abstrakcii. „Väčšie formáty sú podľa mňa vstupom do zakázanej uličky. A abstrakcia nikdy nebude mojou dominantou,“ pripomína.
Z tmavočerveného pozadia vystupujú štyri nahé akty. Názvom Niekto to rád horúce akoby odkazovala na nesmrteľnú komédiu. „Namaľovala som obraz plný vášne a ženskej nahoty. Názov v tomto prípade sadol presne. Ale mnoho názvov by vôbec nevzniklo, často sa vymýšľajú na výstavy pre divákov,“ vysvetľuje s úsmevom. „Keď som premýšľala o tom, čím sú moje obrázky typické, povedala som si: toto by asi muž nenamaľoval. Vyznieva z nich neha, ženskosť a vzťah k detailu,“ dodáva. Metafory a imaginácia Evy Mišákovej Abelovej, ktoré spontánne pečatí do svojich obrazov, vedú diváka od prvotného očarenia k hlbšiemu zamysleniu. Na jej jubilejnej výstave sa o tom možno presvedčiť do 29. januára.
