Poriadok vecí charakterizuje geometrický chlad, stlačená perspektíva a retro štylizácia, no čitateľný je aj odkaz na kubizmus, konštruktivizmus či slovenskú modernu. V najnovšom projekte sa výtvarníčka „skrýva“ v interiéroch vlastného bytu, na chodbe úradu, medzi regálmi hypermarketu či v exteriéri petržalského sídliska – v prostrediach, ktoré definujú nielen jej každodenný život, ale priznávajú aj jej spoločenský status.
Pre Barth je príznačná sebareflexia a ironický humor – prostredníctvom nich svoju realitu komentuje. „Pred dvomi rokmi som mala výstavu Pokoj v galérii PRFR na Zlatých pieskoch a to bol môj zatiaľ najvýraznejší tematický posun,“ hovorí Alexandra Barth, ktorá absolvovala maľbu na bratislavskej VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia. „Vtedy som sa začala zaoberať svojou identitou, snažila som sa zadefinovať, preskúmať, ako žijem, ako sa menia moje vzory.“
Maliarka zobrazovala prevažne seba alebo nachádzala vzory vo filmových postavách. „Mojím predobrazom sú archetypálne hrdinky – odpadlíčky, čarodejnice, bojovníčky ako Červená čiapočka či Xena. Na obrazoch sú mojou mytológiou, autoštylizujem sa do nich.“
Barth vyrastala na disneyovkách či rozprávkovom programe Cartoon Network, ktoré tvorili základný balíček jej vizuálneho sveta. „Ako dieťa som nechodila na výstavy, nevedela som, čo je to súčasné umenie, kto je Van Gogh, moji rodičia to nesledovali. Objavila som to, až keď som sa pripravovala na vysokú školu.“ Už na škole však od začiatku vedela, že komiksový, plošný spôsob maľby je to, ako sa chce vyjadrovať.
Foto: Michela Dutková
Na tému však musela dozrieť. „Na škole sa výpovednej, obsahovej zložke veľká pozornosť nevenovala, preto som ju odsunula na vedľajšiu koľaj. Potreba vyjadriť sa prišla až po škole. Bolo prirodzené začať od seba. Potrebovala som sa zadefinovať, upratať si veci v hlave.“ Barth sa však prirodzene tematicky „rozpína“ smerom von. „Identitu som si už vyriešila, zhruba viem, kto som, tak som si povedala, že pôjdem ďalej, k tomu, čo so mnou súvisí. A to je primárne moja izba, zachytávam v nej rôzne zátišia, ktoré určitým metaspôsobom dokumentujú môj spôsob rozmýšľania.“
Spočiatku vychádzala z popkultúrnej ikonografie, no v Poriadku vecí rezonujú nové prvky a vplyvy. „Zaujíma ma obyčajný život, nesnívam o veľkých veciach, som realista a pracujem s tým, čo ma obklopuje. Chcem sa odpútať od vzorov, ktoré nám diktuje reklama či instagram.“ Často sa podľa Barth snažíme napasovať do daných ideálov, čím sa brzdí náš osobný rozvoj. „Uvedomila som si, že mi to neprospieva a začala som s tým bojovať zobrazovaním toho, čo ma naozaj charakterizuje. Povedala som si – toto je moja realita, toto som ja, môžem si dovoliť kúpiť len také potraviny a bývať len v takom byte, na aké mám reálne peniaze.“
Do značnej miery štylizované, „instagramové“ zobrazovanie „cool“ predmetov paroduje, na jej grafikách sú v hlavných úlohách ventilátor, uterák, mandarínka, zlacnené potraviny na pulte v supermarkete či úradná nástenka. Maliarka sa tak snaží poukázať na to, že aj keď človek nemá dostatok prostriedkov, môže si okolo seba vytvoriť estetický priestor, preto zobrazuje výhradne to, čo má na dosah.
V sebaironických výsekoch všednosti sa nenachádza len výtvarníčka, nájde sa v nich každý, kto je ochotný stotožniť sa sám so sebou tak nekompromisne ako Alexandra Barth.
