Výtvarníčka Gabriela Luptáková: Potrebujem veľký oheň

Keramika, maľba, reštaurovanie, herectvo. So všetkými týmito múzami sa Gabriela Luptáková priatelí. V jednom z najstarších domov v Devíne má svoj ateliér. Býva v ňom aj s manželom Jozefom už 45 rokov.

02.04.2017 16:00
debata

Zatiaľ čo on sochár sa venuje vo svojej dielni práci s kovom, jeho žena trpezlivo vracia do života niekedy takmer bezcenné staré predmety, ktoré majú pre ich majiteľov obrovskú hodnotu.

Keramikárka Gabriela Luptáková. Foto: Pravda, Jana Kollárová
Gabriela Luptáková Keramikárka Gabriela Luptáková.

Každý kút domu v Devíne, kde Gabriela Luptáková s manželom býva, naznačuje, čomu sa rodáčka z Prahy venuje. Plastiky a hrnčeky z hliny prezrádzajú profesiu keramikárky, ktorú študovala na pražskej Vysokej škole umeleckého priemyslu. Štetcami a farbami v ateliéri na poschodí sa z času na čas pustí do maľovania obrazov. A vejár z 19. storočia, ktorému trpezlivo dorába chýbajúce časti, odkazuje na jej vášeň pre reštaurovanie. Ak budete pozorným pozorovateľom, na ceste do záhrady s plastikami vám neujde plagát maľovaný detskou rukou. Pozýva na predstavenie Pokušenie v devínskej doline. Úloha vdovy patrí Gabriele.

Keď sa pozriete na obrazy z jej dielne, spoznáte za nimi keramikárku. Gabriela miluje štruktúry a tie komponuje aj do nich. „Ku keramike som mala vždy najbližšie, veď som tento odbor študovala. Mám však už viac rokov a síl menej, preto doma nepálim,” vysvetľuje Gabriela dôvod, prečo už doma nemá svoju veľkú pec. Keď ju pred tridsiatimi rokmi stavali, platila "Hlava V“, vďaka ktorej mali umelci viac príležitostí tvoriť. „V stavebnom zákone bolo zakotvené, že každý investor musí rátať s piatimi percentami na výtvarné dielo. Dostala som príležitosť vytvoriť niekoľko veľkých reliéfov pre interiéry aj exteriéry. Boli to štvorcové metre materiálu, ktorý bolo treba vypáliť – jeden reliéf naplnil až dvadsaťpäť pecí. Keďže sme pálili v októbri a v novembri, ušetrili sme vďaka tomu na kúrení. Takéto veľké práce sa však skončili. Súčasní páni architekti vystačia s chrómom, leštenou žulou a so sklom…“

Sen o bývaní

Gabriela Luptáková vyrastala v centre Prahy, obklopená umením. Jej otec, akademický maliar Jan Černý, bol docentom na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe. Keď sa Gaby, ako ju volal, rozhodla pre štúdium keramiky, protestoval: „Zbláznila si sa? Pozri na mňa – v jednej ruke mám fľaštičku s tušom, v druhej pero – to mi stačí, aby som tvoril. A ty čo?“ „Mal svätú pravdu. Veď k svojej prvej vlastnej peci som sa dostala až v štyridsiatke. Nie raz som si na jeho slová spomenula. Chcel, aby som bola lekárka. Spočiatku som aj koketovala s plastickou chirurgiou, ale nakoniec som si presadila keramiku.“

Jan Černý bol na svoju dcéru prísny. "A vôbec so mnou nekomunikoval, s malými deťmi to veľmi nevedel. Až na gymnáziu som mu začala byť partnerkou v rozhovoroch. Otec ma veľmi ovplyvnil. Počas štúdia na UMPRUM aj po škole som cítila akúsi nezdravú závislosť od neho. Bála som sa čokoľvek urobiť sama. Potrebovala som jeho korektúru, kritiku, radu. Chvíľu mi trvalo, kým som sa postavila na vlastné nohy.”

Ženské tváre a torzá - to je téma devínskej... Foto: Pravda, Jana Kollárová
Gabriela Luptáková Ženské tváre a torzá - to je téma devínskej keramikárky.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo odišla z Prahy S manželom Jozefom, ktorý študoval v sochárskom ateliéri, odišli po promóciách do Bratislavy. „Chcela som utiecť, prestrihnúť pupočnú šnúru. Radikálne. Rozlúčili sme sa s rodičmi a ako dvaja blázni sme s kufríčkami vystúpili na Hlavnej stanici v Bratislave. Prichýlili nás Jozefovi krstní rodičia. Tri mesiace sme bývali v ich obývačke, v ktorej hral hlavnú úlohu televízor. Aby sme túto činnosť nemuseli s nimi zdieľať, po večeroch sme sa túlali Bratislavou. Posedávali sme na lavičkách, pozerali sme ľuďom do okien a snívali sme o vlastnom bývaní…“

Zamestnali sa v Mestskom múzeu. Jozef bol reštaurátorom kovov, Gabriela rozoberala, čistila, leštila a znovu skladala kresacie pištole, habánske taniere a ďalšie predmety, ktoré smerovali do expozície. Najprv však na Devínskom hrade spolupracovala pri archeologických vykopávkach a reštaurovala keramiku, ktorá sa pri nich našla. Miesto na sútoku Moravy a Dunaja očarilo mladých umelcov tak, že si tu našli svoj vysnívaný dom. Bola to láska na prvý pohľad. Jeden z najstarších domov v tejto lokalite však mal už niekto zahovorený a oni museli nervózne čakať ďalšie dva týždne. „Ani sme nespali. Tak veľmi sme ho chceli. Keď sa nám to podarilo a dom sme kúpili, pustili sme sa do rekonštrukcie. Zhodili sme strechu a začalo liať. Celú noc sme v plavkách v kýbľoch vylievali vodu ako na lodi. Bolo to príšerné, ale radi spomíname aj na to,“ hovorí.

Ženské tváre a torzá - to je téma devínskej... Foto: Pravda, Jana Kollárová
Ženské tváre a torzá Ženské tváre a torzá - to je téma devínskej keramikárky.

Cecilkine nástupkyne

Dom sa počas štyridsiatich rokov menil – rástol s deťmi aj s umeleckými potrebami jeho majiteľov. Dnes si tu nájde svoje miesto každý živý tvor aj neživý predmet. Ako v ňom vyzerá deň? „Ráno sa budíme medzi pol deviatou a deviatou. Bez budíka. Stretneme sa s Jozefom v kuchyni pri chladničke a dáme si štamprlíček vylúhovaného ginka, ktoré rastie v našej záhrade. Máme totiž pocit, že nám pomáha na mozog. Po raňajkách sa rozídeme každý po svojom. Jozef do dielne, ja hore do ateliéru.“ Tam pri hudbe Gabriela maľuje alebo trpezlivo ako puzzle skladá čriepky predmetov, ktoré kedysi niekomu robili radosť. Aj ona je milovníčkou starých vecí. Reštaurátorské techniky si naštudovala, poradili a pomohli jej aj kolegovia reštaurátori. „Starám sa o obrázky a predmety, o ktoré veľkí reštaurátori nezavadia. Nemajú veľkú hodnotu. Pre ľudí, ktorí mi ich nosia, však znamenajú veľa, najmä z citovej stránky. Teší ma, že ich môžem vrátiť do života.“ Niekedy však na tento návrat jej poznatky z dejín umenia a umeleckých remesiel nestačia. Treba ich doplniť veľkou dávkou fantázie a dôvtipu. Najmä vtedy, ak sa majitelia starých obrazov pokúšajú o samoliečiteľstvo, podobne ako pred piatimi rokmi španielska dôchodkyňa Cecilia Giménezová, ktorá urobila z fresky Ježiša Krista plyšového mončičáka.

O samoliečiteľstve umenia by Gaby mohla napísať knihu. „Jeden zúfalý mladý muž zdedil obraz v štýle biedermeier. Krásny portrét dámy s pekným účesom a brošňou v zlatom ráme. Ako z rozprávky. Jeho rodinní príslušníci mu ho však nechceli dať taký ošúchaný, tak sa rozhodli, že ten starý rám prestriekajú zlatým sprejom. "Bez toho, aby prekryli portrét. Keď videli, že to celkom nevyšlo a na vlasoch a čele dámy sa ocitli zlaté bodky, niekto z nich namočil guču vaty do acetónu a utrel to… Ten chudák mi to priniesol aj s tými chlpmi z vaty a ja som pol roka odstraňovala zlaté bodky…“

Jej devínsky ateliér je plný plastík a... Foto: Pravda, Jana Kollárová
Gabriela Luptáková Jej devínsky ateliér je plný plastík a všetkého, čo patrí ku keramike, maľbe a k reštaurovaniu.

Občas umenie skončí aj v sprche. "Jedna pani zdedila obraz – krajinomaľbu, ktorý visel v krčme jej mamy. Celé generácie v zafajčenej miestnosti. S nánosmi špiny a dechtu bol takmer nečitateľný. Potom, čo si ho hrdo priniesla domov, položila ho do vane a s nejakým saponátom sa pustila do jeho sprchovania. Autor obrazu však pravdepodobne v tom čase nemal dostatok peňazí, preto časti obrazu namaľoval namiesto olejom temperovými farbami. Tie, samozrejme, stiekli do vane. A pani sa tešila, ako krásne ide tá špina dole…

„Mama, ktorá mi darovala obraz, má o pár dní prísť na návštevu. Ten obraz musí visieť v obývačke!“ s prosíkom priniesla machuľu na veľkom plátne nešťastná dcéra. Jediná predloha, podľa ktorej mohla Gabriela postupovať, bola fotografia v mobile vo veľkosti poštovej známky. „Bolo to strašné. Povedala som jej, že sa o to pokúsim, ale za výsledok neručím. Mame sme povedali, že obraz je u reštaurátora na čistení. Vyše roka som sa s ním trápila. Vždy som urobila niečo malé, potom som sa hodiny na obraz pozerala. Občas som zvolala rodinnú radu – manžel, synovia a dcéra mi radili, čo by som mohla ešte pridať. Keď hotový obraz jeho majiteľka uvidela, rozplakala sa…“

Duša keramiky

Vráťme sa však k rituálom Luptákovcov. O dvanástej Gabriela schádza z ateliéru do kuchyne a mocným hlasom zakričí: „Schuuuze!“ čo je v preklade štamprlík whisky. „Ja už zostanem v kuchyni a uvarím obed. Keď sa najeme, opäť sa rozídeme za prácou. Okolo siedmej sa stretneme dole v kuchyni – Jozef si niečo zobne, nakŕmime zvieratká – mačku Elišku a fenku Sáru.“ V ich spoločnosti a pri pohári červeného vínka sa potom usadia do obývačky, pozerajú niektorý zo starostlivo vybratých programov v televízii alebo čítajú. „Chodím spať trochu skôr a Jozef si ešte na počítači pozerá svoje vášne – japonské meče.“

Smäd po keramike dnes Gabriela hasí v peciach, ku ktorým sa dostane na sympóziách v zahraničí alebo na tradičnom keramickom sympóziu v Lučenci, ktoré už funguje dvadsaťdeväť rokov. „S obrovskou chuťou a láskou si na nich urobím zopár vecí. Fascinuje ma vypaľovanie v ohni. Tá mäkotina, majolika pálená v elektrických peciach, mi už nič nehovorí. Potrebujem veľký oheň a drevo, ktoré dávajú keramike dušu. Elektrickú pec so špirálami naládujete, zapnete gombík a nič sa nestane. Je to nuda. Efekty na glazúrach, ktoré sa robia v peciach na drevo pomocou redukcie a solí, elektrina nedokáže. Každé takéto pálenie je obrovským prekvapením.“

Jozef je môj prvý, neľútostný kritik a naopak,... Foto: Pravda, Jana Kollárová
Gabriela Luptáková Jozef je môj prvý, neľútostný kritik a naopak, hovorí Gabriela Luptáková.

Aj po štyridsiatich rokoch skúseností s hlinou Gabriela otvára pec s napätím, čo v nej nájde. Oheň keramiku olizuje a dokáže robiť neuveriteľné veci. Keramická tvorba je alchýmia a niekedy to "nevypáli” tak, ako si umelec predstavuje. Gabriela spomína na skúsenosť z Maďarska. "Taká hlúpa zhoda okolností. Nenakladala som si veci do pece sama. Spoľahla som sa na pani, ktorá viedla sympózium. Položila ich však na glazovanú plochu a všetko sa prilepilo. Mesačná práca išla do smetí. Bola som smutná, ale boli to len veci,” konštatuje.

Na prvé sympózium vycestovala umelkyňa z Devína, keď mala najmladšia dcéra Dominika desať rokov. „Nemohla som tu nechať Jozefa s tromi deťmi, barakom a všetkými zvieratami. Hneď prvé sympózium v Lučenci sa mi veľmi zapáčilo, potom nasledovali Francúzsko, Amerika, Turecko a Čína. Na rozdiel odo mňa Jozef sympóziá neznáša, prezrádza Gabriela, a domáci pán na ceste do svojej kováčskej dielne priznáva: "Som taký odľud, ťažko nadväzujem priateľstvá. Lepšie sa mi robí samému.“

Gabriela si vraj doteraz nezvykla na mrzké výrazy, ktoré sa občas ozývajú z dielne. „Keď mu niečo nejde alebo sa buchne do prsta, neviete si predstaviť, čo sa odtiaľ valí,“ hovorí so smiechom Gaby a Jozef pritakáva. Aj na fakt, že im dvom spolupráca svedčí oveľa menej, ako ich manželstvo. „Hoci len pri obyčajnom pridržaní materiálu. Jozefa vždy prekvapí, že neviem, ako to myslel. Naša prvá hororová spolupráca boli ryby do pražského botelu na Vltave. Odvtedy ich bolo len zopár,“ spomína umelkyňa, ktorú tento rok čaká k jej sedemdesiatemu jubileu retrospektívna výstava v bratislavskej K. Gallery.

Gabriela Luptáková

Narodila sa 27. mája 1947 v Liberci, ale detstvo aj dospievanie prežila v Prahe. V roku 1971 absolvovala Vysokú školu umeleckopriemyselnú v Prahe, kde študovala v ateliéri keramiky a porcelánu u profesora Otta Eckerta. V tom istom roku sa s manželom presťahovali na Slovensko do Bratislavy. Pracovala ako reštaurátorka v Mestskom múzeu, 15 rokov učila na Škole úžitkového výtvarníctva (predtým Škola umeleckého priemyslu, známejšia ako ŠUP) v keramickom ateliéri . Niekoľko rokov sa venovala komunálnej politike a starala sa o kultúrne dianie v Devíne. V tejto mestskej časti dodnes žije a tvorí. S manželom Jozefom Luptákom, akademickým sochárom, majú dnes už dospelých dvoch synov a jednu dcéru.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Devín #ateliér #Gabriela Luptáková