Obdivujú ich návštevníci prestížnych galérií starého kontinentu, ale aj v USA a Japonsku. A všade mu tlieskajú. Nie náhodou preto po prvý raz predstavil svetu svoju monografiu na reprezentatívnej výstave vo Fínskom múzeu skla v Rihimäki. „Vystavoval som v tomto múzeu už po tretí raz, ale prvýkrát na takom veľkom priestore. Najväčšia sála má totiž takmer päťsto štvorcových metrov,“ spomína Palo Macho.
„Na rozdiel od mnohých spolupútnikov nemá potrebu oslňovať, v jeho výtvarnom prejave nie je ani štipka exhibicionizmu, akéhokoľvek zaliečania či snahy zapáčiť sa postavenej na prirodzenej podmanivosti skla,“ píše Sylvia Petrová. Považovať Pala Macha za sklára by však bolo nepresné a skresľujúce, pripomína jedným dychom medzinárodne uznávaná česká kurátorka a bádateľka v odbore súčasného umeleckého skla. Je bytostným maliarom a sklo je pre neho len materiálom, prostredníctvom ktorého tlmočí svoje myšlienky. Namiesto plátna má sklenenú tabuľu, namiesto túb s farbami pigmenty, ktoré vyzradia svoje odtiene, až keď prejdú ohňom.
Alchýmiu skla ovláda dokonale, veď prešiel klasickým školením (Stredné odborné učilište sklárske v Novom Bore, Stredná umeleckopriemyselná škola v Kamenickom Šenove, oddelenie sklárskeho výtvarníctva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave). Prenikol pri tom do tajov najrôznejších technológií, jeho dielo to však remeslo klasického sklára nepoznamenalo.
Odmietol jednoduché a osvedčené chodníčky, vybral sa vlastnou originálnou cestou. „Hlavným tvorivým protihráčom, ale aj ,partnerom' autora je svetlo,“ pripomína historička umenia Katarína Bajcurová. Machove abstraktné obrazy sú umelecké unikáty, vzrušujúce záhady aj intelektuálne rébusy. Na jednej z bratislavských vernisáží mu režisér Dušan Hanák povedal, že jeho diela mu pripomínajú políčka filmov, v ktorých vidí rozfázovaný pohyb. Podľa autora to pomenoval veľmi presne.
Neprináša správu o jednotlivcovi, nekomentuje konkrétne skutočnosti. „Obraz ma učí, ako nepodľahnúť zúrivému súkoliu času. Obraz sa s časom nenaháňa. Ja sa snažím dotknúť jeho tajomstva,“ cituje monografia myšlienku autora, ktorý metódu svojej tvorby prirovnáva k haiku. Najznámejšej lyrickej forme japonskej poézie, ktorá podlieha množstvu pravidiel. „Je to výzva odliať do vopred danej schémy slobodnú spontánnu výpoveď,“ vysvetľuje Palo Macho.
Je originálom aj medzi umeleckými sklármi, aj medzi maliarmi. Dokazuje to aj rozsiahla obrazová príloha, ponúkajúca nevšednú cestu meandrami umelcovej tvorby. „Vo svetovom sklárstve sa o posun k voľnému umeniu usilujú mnohí, ale úspech v tomto smere reprezentuje prekvapujúco málo mien. Palo Macho k nim patrí, je rozhodne významnou osobnosťou nielen slovenskej, ale aj svetovej výtvarnej scény,“ dodáva Sylvia Petrová.
