Osobné poznámky a denníky zväčša nevznikajú s cieľom zdieľať ich so svojím okolím, a už vôbec nie formou verejnej prezentácie. Denník je obzvlášť u umelca cenným, neraz až posmrtne objaveným zdrojom nahliadnutia do jeho uvažovania a skrytých zákutí umeleckého i osobného života. Až konceptuálne umenie ho povýšilo na regulérne umelecké dielo. Nedávno publikované denníky Ladislava Mednyánszkeho, denníky Júliusa Kollera – dnes súčasť jeho konceptuálnej tvorby, či poznámkové zošity, ktorými je známy Otis Laubert. To je len niekoľko z mnohých príkladov mnohovrstevnatej témy „osobných zápiskov“.
Denníky Rudolfa Sikoru (1946), známeho kontinuálnym záujmom o ekologické, kozmologické, spoločenské a politické otázky, ktoré v tvorbe reflektuje od konca 60. rokov 20. storočia, vznikajú ako „vedľajší produkt“. Zaznamenáva ich pri telefonovaní, meraní tlaku, na zasadnutí komisií či počas relaxu, popri iných výtvarných problémoch, na ktorých aktuálne pracuje. Sám ich ako archivár pomocne rozdeľuje na niekoľko okruhov, od osobných k verejným a naopak. Rodinná, osobná a spoločenská rovina spolu tvoria jeden celok odrážajúci autorov svet – vesmír, do ktorého nás necháva nahliadnuť: „V roku 2011 som začal kresliť pri telefonovaní, často som kreslil podvedome, neuvedomene, cez moje vlastné zážitky sa dostávam ku komentovaniu, od globálnej až k domácej politike.“
Ja vesmír
Niektoré z denníkových diel Rudolfa Sikoru boli v minulosti prezentované na výstave v bratislavskej Zahorian Gallery (Medzi meraním tlaku a telefonovaním, 2014) a v Národnej technickej knižnici v Prahe (Znak písmo šifra, 2015). V Galérii 19, kde tvoria jadro koncepcie výstavy, sa však ich počet rozrástol. Niekde ostali v pôvodnej mierke, niekde narástli do monumentálnych rozmerov: „Sám som bol prekvapený, keď som to nainštaloval, aký som farebný. Niekedy človek potrebuje výstavu najmä kvôli sebe, i keď, samozrejme, robím ju aj pre ľudí.“ Ruda Sikoru nemožno len tak prehliadnuť, je známy svojou dominantnou postavou, povahou aj hlasom. Je verejným tajomstvom, že rád hovorí sám o sebe, aj keď to nevylučuje empatiu a záujem o druhého človeka. Tá sa nezaprie ani v jeho dlhoročnom pedagogickom pôsobení na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Fakulte umení v Košiciach, no prezrádzajú ho aj diela na výstave a prijatie zodpovednosti za dianie okolo neho.
Foto: Peter Piovarcsy
Ako autorskú sebareflexiu, s dávkou irónie, môžeme vnímať samotný názov výstavy, Narcis Rudolf: „Keď sa človek sám vyhlási dobrovoľne za Narcisa, tak čo už mu iní môžu, je to veľmi oslobodzujúce. Na výstave je jeden obraz (nainštalovaný na strope), je to možno taký vrchol narcizmu: vznikol z mojich podpisov, narátal som ich 747. Tu som z podpisov urobil kvázi vesmír, aj sa tak skromne volá: Ja vesmír…“
Konceptuálne „graffiti“
Výstava nevyžaduje klasické galerijné popisky, samotné diela sú totiž nielen na pozeranie, ale predovšetkým na čítanie. Návštevník postupne odhalí princíp výstavy, ktorý spočíva v dvoch rovinách. Prvá vychádza z osobných poznámok, ich rukopisov alebo kópií. Ďalšia, nadstavbová rovina, ich s istou dávkou estetizácie vizuálne zjednocuje systémom typických autorských znakov: hviezd, šípok, krížov, či mreží, odkazujúcich k ruským avantgardám, ktorým sa autor dlhodobo v tvorbe venuje. Slovami kurátorky výstavy Kataríny Bajcurovej: „Vzniklo neobyčajne živé, pulzujúce a dýchajúce autobiografické obrazové „pletivo“, konceptuálne „graffiti“ na pokračovanie, nabité silnou energiou. A tak stránku za stránkou môžeme – takmer voyersky – lúštiť Narcisov diár, nazrieť do zápiskov podávajúcich osobnú správu o živote jedného umelca a muža, ktoré niekedy nevdojak prezradia aj to, čo malo ostať skryté…“
Často sa opakujúci symbol kríža naprieč Sikorovou tvorbou, na ktorý sa zamerala nedávna komorná výstava na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave, autor komentuje: „V predkresťanskom období Zem bola čiara, vesmír vertikála: ich spojením vznikol kríž. Kresťanstvo nedonieslo kríž, na kríž v Rímskej ríši vešali zločincov. Keď ukrižovali Krista, kríž ostal ako symbol kresťanstva. Používam ho nielen ako kresťanský symbol, ale aj ako silný prvok geometrie. Suprematisti, ktorí úprimne verili myšlienkam revolúcie, používali geometriu a kríže, ktoré pre nich nemali religiózny význam. Keď som však uvidel výstavu Kazimíra Maleviča v Stedeljiku v Amsterdame, kde mal vystavených množstvo krížov, bol som zasiahnutý akýmsi „posvätnom“ a súvislosťou s ruskými ikonami, ktorú som tam silno cítil. Navyše, predsa len žijeme v Európe, a či ste kresťan alebo ateista, kríž čosi pre nás znamená, je pre nás symbolom toho, že sme Európania. A Európa je stále väčšinou kresťanská.“
Ide o ľudstvo
Sikora nerobí vo výbere denníkových podkladov autocenzúru, a preto sa občas dozvedáme aj informácie o zdravotnom stave či liekoch, ktoré užíva, o jeho stretnutiach dňa, pripravovaných výstavách, plánoch do budúcna, názoroch na dianie na kultúrnej scéne, o vzniku a zániku galérií, aj o tom, že „naša civilizácia buď prežije, alebo zanikne…“ Každodenné až banálne strieda existenciálne. Osobné sa mení na univerzálne.
K dielam zo zverejneného rodinného archívu patrí obraz „tatíčka Masaryka“, v roku 1937, pred 80 rokmi, ho namaľoval jeho otec. Ako pendanta k Masarykovi Sikora pridal obraz Lenina, ktorého socha počas minulého režimu stála na námestí v Žiline, odkiaľ pochádza: „Kulichova socha sa nám celú totalitu dívala do okna, v 90. rokoch ju dali dole, vznikol tam park, bolo to ako také pľúca Žiliny. A dnes je tam Aupark, všetko vyrúbali, ani jeden stromček, ani jeden kvietok sa tam nezmestí.“
Foto: Archív Rudolfa Sikoru
Na ďalšom diele vedie Sikora retrospektívny rozhovor sám so sebou v čase, vystupuje v archetypálnej dvojrole múdreho starca a naivného mladíka zároveň. Sám seba sa s odstupom rokov pýta na závery Rímskeho klubu, ktorý v roku 1968 po prvýkrát pomenoval ekologické hrozby planéty: „Je to skoro 50 rokov, najvzdelanejší vedci planéty sa stretli v Ríme, aby upozornili na porušovanie ekologickej rovnováhy. Hovorili, čo musí civilizácia urobiť, aby katastrofe zabránila! Aby štáty, obyvatelia planéty Zem spolu ochránili náš spoločný dom! Civilizácia by si mala uvedomiť svoju vlastnú múdrosť a začať ju konečne používať!…“
K ťažiskovej, apelatívnej téme ekológie dodáva: „V rokoch 1968 – 1969 som sa prvýkrát stretol s pojmom ekológia – dnes je všetko eko, ale „eko“ znamená, že by mal svet trocha ustúpiť, ochraňovať a neobchádzať varovanie špičkových vedcov, že sme na pokraji skazy. Pokiaľ svet bude v rukách politickej scény, ktorá má záujem byť znovu zvolená, nebudú robiť niekedy nepopulárne kroky súvisiace s ochranou životného prostredia. To potrebuje ústupky, obety. My ako civilizácia vieme, čo nás ochráni, ale nenapĺňame to. Napríklad okolo roku 2030 budú mať podľa prognóz v Španielsku problémy s vodou, taktiež v Afrike, obrovské davy ľudí sa pohnú a ďalšie krajiny sa budú brániť – ekologické nezrovnalosti prejdú do sociálnych nepokojov, v tom sú hrozby do budúcnosti. Kým sa s tým nevysporiadame, situácia sa nezlepší. Tu ide o ľudstvo, o naše deti, vnukov, o civilizáciu ako takú… Dnes, v roku 2017, takmer po 50 rokoch sme v tej dobe, na ktorú vtedy vedci upozorňovali, že bude rozhodujúca. A v niečom, naozaj, trafili.“
Symbolika čísiel
Výstava ponúka návštevníkovi ešte jeden bonus: pokiaľ ste s autorom boli v posledných rokoch v telefonickom, mailovom, pracovnom či osobnom kontakte, je celkom pravdepodobné, že ste sa stali súčasťou niektorého z jeho denníkových diel. Tak vznikla grafika s menami všetkých gratulantov k minuloročným 70. narodeninám, ktorou ich autor následne obdaroval.
Rudolf Sikora pochádza z rodiny matematika. V tvorbe vedie dialóg umenia a vedy, má obdivuhodnú pamäť na čísla a dátumy narodenia. 19. novembra 1970, v období, keď vstupoval na neoficiálnu výtvarnú scénu, zorganizoval vo svojom ateliéri legendárnu kolektívnu výstavu – 1. otvorený ateliér. Presne o 19 rokov neskôr, 19. novembra 1989 inicioval zvolanie ľudí do Umeleckej besedy, kedy vznikla Verejnosť proti násiliu.
Ani aktuálna výstava sa neobišla bez symboliky čísel. Vernisáž sa konala 17. apríla 2017, v deň 71. narodenín aj menín autora, o 17. h. A ako autor s nadsádzkou nezabudol pripomenúť, bolo to presne v čase, keď sa končila úspešná výstava Júliusa Kollera vo viedenskom Múzeu moderného umenia: „Kde Koller končí, tam ja začínam.“
