„V Jankovičovi vyrástla slovenskému sochárstvu prvá osobnosť skutočne európskeho významu,“ píše Katarína Bajcurová v publikácii Slovenské sochárstvo 1945 – 2015: Socha a objekt. Keď ju sochár, ktorý písal zásadné kapitoly novodobých dejín výtvarnej scény, držal začiatkom mája pri prezentácii v rukách, s úsmevom skonštatoval: „Konečne!“
Už dva razy mu osud pohrozil. „Prvú výstrahu som dostal už v roku 1972. Vtedy šlo síce o športový úraz, ktorý však vyzeral, že by mohlo ísť o podstatne vážnejšiu krízu. Druhú výstrahu som dostal k šesťdesiatke, a bola pre mňa poučením,“ spomínal Jozef Jankovič pred rokmi. Keď sa v roku 1997 objavil na svojej jubilejnej výstave v Slovenskej národnej galérii, opierajúc sa o francúzsku barlu, vítal ho nadšený aplauz.
Foto: Robert Hüttner
Takmer dve desaťročia zdravotné výstrahy úspešne zvládal. Jeho tvorivosť a imagináciu nijako nepoznamenali. So záujmom sledoval dianie na slovenskej výtvarnej scéne, nechýbal na výstavách svojich kolegov. Nielen rovesníkov, ale tvorcov všetkých generácií. A nielen v Bratislave a okolí svojho rodného mesta.
Sám často vystavoval. A neprestával tvoriť, hoci zdravotné problémy po prekonaní mozgovej príhody na prahu šesťdesiatky ho načas vytrhli z kolobehu každodennosti. Nie po prvý raz si našiel náhradný program – maľbu a reliéfnu tvorbu. Ale netrvalo dlho a znova sa vrátil k sochárčine, čo dokázal aj na minuloročnej výstave Plynutie času v Galérii mesta Bratislavy.
Zákaz? Skúška ohňom
Najväčšia nádej slovenskej plastiky – písal o dvadsaťdeväťročnom slovenskom sochárovi rakúsky denník Kurier po jeho výstave vo Wiener Secession. „Ak sa politici niekedy nahlas sťažujú, že im súčasné umenie neposkytuje skutočný obraz nového človeka, potom im Jankovič výborne odpovedal,“ zdôraznil autor recenzie. Kto vtedy tušil, ako karty mladého výtvarníka osud namieša.
Svedectvo, Väzenie, Veľký pád… „To hlavné, čo chcem vyjadriť, je skúsenosť s manipuláciou. Tá je totiž v našom živote neustále prítomná, či už v podobe manipulácie jednotlivca s jednotlivcom, alebo v podobe spoločenských či politických tlakov na ľudí,“ zdôraznil sochár pred pol rokom pre Pravdu. Aj preto jeho sochy magnetizujú nástojčivosťou umeleckej výpovede, ktorá ponúka množstvo interpretácií, a objavnosťou výrazových prostriedkov.
Za každým jeho dielom cítiť kus osobnej skúsenosti. „Veď si zoberte: narodil som sa tesne pred druhou svetovou vojnou, prežil som jej hrôzu i biedu. Na začiatku päťdesiatych rokov sme museli prežiť dogmatické stalinistické školstvo s jeho jednostrannosťou. Potom sme už ako zrelí autori museli zakúšať tlak normalizácie v sedemdesiatych rokoch. Takže je vcelku logické, že som tieto zážitky musel reflektovať aj vo svojej tvorbe – keď už pre nič iné, tak aspoň pre vlastné duševné zdravie,“ uviedol v spomínanom rozhovore.
Po vpáde okupantských vojsk v auguste 1968 neemigroval, takže rátal s ťažkosťami, ktoré nasledovali. Na roky, keď ho ako nežiaduceho vykázali z výstavných siení a galériám zakázali kupovať jeho diela, spomínal po rokoch ako na „zaujímavú skúšku ohňom“. Nepodľahol tlaku, o ktorého hrozivých rozmeroch rozprávajú jeho bolesťou pulzujúce sochy.
Našiel si náhradný program: počítačovú grafiku. Objavil aj svet šperku, na malom priestore realizoval sochárske nápady. Napriek zákazu vystavoval, vždy sa našiel malý klub či kultúrne stredisko niekde, kde ho miestni politici nepoznali. „Nepočítal som jedine s tým, že to bude trvať tak dlho. A keďže spätne nemusím nič odvolávať ani cenzurovať zo svojej biografie, som vcelku spokojný,“ zhodnotil.
Medzi tragikou a komikou
Pre pamätník SNP v Banskej Bystrici, ktorý bol slávnostne odhalený v roku 1969, vytvoril ako dramatický výkričník súsošie Obete varujú. Odstrániť, rozkázali v roku 1972 normalizátori. Mohol sa zahrať na urazeného. Radšej však asistoval pri demontáži, aby sa plastika nepoškodila. O ďalšie dva roky mu dovolili zmontovať ju v Kališti. Z vyhnanstva sa na pôvodné miesto mohla vrátiť až v roku 2004.
„Umelec musí vytvoriť oveľa viac prác, ako je spoločnosť či jeho okolie schopné zničiť. Čiže musí byť tvorivejší, než je deštrukčná sila prostredia, v ktorom žije,“ povedal Jozef Jankovič pre Pravdu, keď pred šiestimi rokmi zbúrali developeri jeho sochu Čas. Normalizátori vyhodili do vzduchu – okrem desiatok plastík ďalších sochárov – „len“ jeho Fontánu. Po „nežnej“ dokázali developeri zničiť až štyri Jankovičove sochy. Nepýtali sa, či nejde o hodnoty, ktoré treba chrániť.
Foto: Robert Hüttner
Monument V šľapajach otcov dodnes patrí k umeleckým šperkom modernej parížskej štvrte La Défense. Juhokórejský Soul stále zdobí veľkorozmerná plastika Miesto hore. Jej názov nezvolil náhodou. „Je to moja fixná idea. Prvé kresby s týmto motívom sa objavili v šesťdesiatom piatom roku a myslím si, že je to zaujímavý motív aj dnes. Vidíme, ako sa všetko ženie navrch, na výslnie. Bez ohľadu na to, ako dopadnú tí ostatní, ktorým sa to nepodarí. Ale vždy, keď sa dostanete hore, raz spadnete dole,“ povedal mi Jozef Jankovič v polovici deväťdesiatych rokov ako hosť kultúrneho magazínu Zrkadlenie. Sám ale nepokladal za dôležité byť bezpodmienečne hore.
„Život nie je ani krásny, ani škaredý. Je všelijaký. Preto aj moje sochy oscilujú medzi tragikou a komikou. Dajú sa interpretovať obidvoma spôsobmi – aj ako tragický pocit života, aj ako groteskný pohľad na svet,“ vyznal sa v dokumente, ktorý bol pre pol rokom súčasťou jeho výstavy Plynutie času. Sochár odišiel, no jeho diela budú naďalej fascinovať silou a úprimnosťou svojich myšlienok a posolstviev odborné i laické publikum. Nikoho nenechajú ľahostajným.
Jozef Jankovič
V rokoch 1952 – 1956 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave.
V rokoch 1956–1962 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Jozefa Kostku.
Bol jedným z autorov prvej neverejnej výstav mladých autorov Konfrontácie 1 (r. 1961) a od svojho debutu sa stal dominujúcim predstaviteľom svojej generácie. V čase socialistického realizmu prináša na verejný priestor abstraktné zobrazenie, či prvky pop-artu.
V čase normalizácie patril medzi autorov vytlačených z oficiálnej scény. V tomto období sa zameriava na konceptuálnu tvorbu, ale aj šperk, grafiku, maľbu a ako jeden z prvých využíva počítačovú grafiku.
V roku 1989 patril k prvým aktivistom VPN.
Krátky čas bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Stal sa prvým porevolučným rektorom Vysokej školy výtvarných umení.
Koncom 60. rokov vytvoril plastiku Obete varujú, ktorá je súčasťou Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, ktorú v čase normalizácie demontovali. Na pôvodnom mieste ju obnovili až v 90. rokoch minulého storočia.
Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, v iných svetových súkromných a verejnoprávnych zbierkach a definujú verejný priestor v zahraničných metropolách.
