Dorota Sadovská, maliarka
Jozefa Jankoviča som vždy vnímala ako srdečného a otvoreného človeka. Som veľmi rada, že som si s ním mohla podať ruku aj tento piatok na mojej poslednej vernisáži v Danubiane. Po revolúcii toho pre Vysokú školu výtvarných umení urobil veľa. Aj vďaka nemu sa na škole poradilo naštartovať zmeny, čo v rokoch po revolúcii nebolo vôbec jednoduché a ani samozrejmé. Jeho odborný prínos pre slovenskú výtvarnú scénu zhodnotia lepšie tí povolanejší, no ja by som chcela vyzdvihnúť aj jeho ľudskú stránku. Vedel aj viac ako o generáciu mladších kolegov povzbudiť, bola z neho vždy cítiť pozitívna prajnosť. Jeho rodine a najbližším vyjadrujem úprimnú sústrasť.
Pavol Macho, umelecký sklár
Bol pre mňa veľkým vzorom. Keď sme začali v roku 2000 spolupracovať, myslel som si, že pôjde o dočasnú záležitosť, ale nikdy sme s tým neprestali. Zostali sme aj kamarátmi, a to nielen my, ale aj naše rodiny, ktoré sa začali navštevovať. Tento víkend sme spolu strávili už od piatka. Okrem iného sme si pozreli aj olomoucké Múzeum umenia, kde pripravoval veľkú retrospektívnu výstavu. Vždy sme k sebe mali veľmi blízko. Keď som niečo potreboval, a netýkalo sa to len výtvarnej oblasti, vždy som mu zavolal.
Jozef Jankovič sa vždy riadil pravidlom: buď to prejdem, alebo neprejdem. Za tým, čo si zaumienil, vždy išiel naplno. Jeho umeniu a práci sa nakoniec podriadilo všetko. V podstate aj ja pri našich spoluprácach. Zaujímavé je, že o svojej práci nikdy nehovoril, nikdy svoje dielo ani umelecké témy nerozoberal. Jednoducho sme pracovali a bolo nám obidvom jasné, aký to má význam a zmysel. Myslím, že na túto debatu nebol, no v jeho prístupe a vo všetkom, čo robil, to bolo jasné.
Peter Michalovič, filozof a estetik
Jeho prínos bol absolútne zásadný. Súsošie Obete varujú posunulo slovenské sochárstvo naozaj dopredu. Zbavil sa vtedy popisného či socialistického realizmu a nahradil ho súčasným sochárskym výrazom. Je to nesmierne silné dielo, ktoré vytvoril ako veľmi mladý. Samozrejme, potom bolo na veľmi dlhý čas odstránené a na pôvodné miesto sa vrátilo až v roku 2004. Toto súsošie jednak absolútne zapadá do kontextu, na strane druhej je silné a autonómne. Jankovič bol typ sochára, v ktorom existoval súlad medzi súkromným a umeleckým myslením. Bol to angažovaný človek, vždy mal svoj názor a často ním neulahodil ani tým, ktorí stáli naľavo, ani tým napravo. Ale práve to bolo pre neho typické. Snažil sa všetko vidieť po svojom a interpretovať to tak, aby to nebolo skreslené skupinovými názormi či ideológiou. Taktiež to bol človek, ktorý veľmi pozorne sledoval výtvarné umenie. Nepoznám výtvarníka, ktorý by chodil na všetky vernisáže v Bratislave. On to jednoducho chcel vidieť na vlastné oči, aby si sám vedel spraviť názor.
Rudolf Sikora, výtvarník
Len pred mesiacom vyšla kniha Slovenské sochárstvo 1945 – 2015, Socha a objekt a na obálke je práve dielo Joža Jankoviča. Bola to výnimočná osobnosť druhej polovice 20. storočia a mnoho ľudí tvrdí, že bol aj najväčším sochárom minulého storočia. Bol to môj blízky priateľ a ja som si ho nesmierne vážil, aj keď sme možno niekedy mali rozpory. Nikdy sme sa však nepodrážali. Bol odo mňa o deväť a pol roka starší a skúsenejší – on je predvojnový, ja zase povojnový – ale rozumel mi, aj mojej výbušnej povahe. Po revolúcii sa stal prvým rektorom Vysokej školy výtvarných umení a mal to tam veľmi ťažké. No bol nesmierne disciplinovaný, prácu si vedel rozdeliť a zaúradovať v tom najlepšom slova zmysle. Ja som ho zato nesmierne obdivoval. Neskôr som bol proti tomu, aby sa opäť stal rektorom, pretože som nechcel, aby sa taký talent ničil „úradníčením“.
V 60. rokoch bol nie nadarmo oceňovaný aj v zahraničí, vtedy to bol neuveriteľný vpád do európskeho sochárstva. Nasledujúce 70. roky tu prežil veľmi zle, viacerí ľudia sa z neho snažili urobiť antisocialistický živel. Boli to práve ľudia, ktorí mu veľmi závideli úspech v 60. rokoch. Ale napriek tomu urobil kus práce aj v počítačovej grafike, v menších sochách či inštaláciách, išiel dokonca aj do šperku. Keď nemohol robiť obrovské sochy, tak jednoducho vychádzal z iných médií. Nepoddal a naďalej tvrdo pracoval. Musím citovať veľkého teoretika Jindřicha Chalupeckého, ktorý mi kedysi povedal: "Je to pán umelec s veľkým U.“ Môže to znieť profánne či pateticky, ale je to pravda. Počas normalizácie makal, pokračoval v tvorbe, nenechal sa zničiť a v slovenskom sochárstve tak zanechal autentickú výpoveď.
Alexandra Kusá, riaditeľka SNG
Správa o nečakanom skone Jozefa Jankoviča nás všetkých zaskočila. Nie sme vôbec pripravení čeliť tomu, že na ďalšiu výstavu nepríde, že sa niečo mierne sarkasticky nespýta, že nebude preháňať vnuka po Berlinke ako na poslednom uvedení knihy s jeho sochou na obálke. No asi najzvláštnejšie bude čeliť situáciám bez jeho prítomnosti a prirodzenej autority. Niektorí umelci sú predovšetkým kvalitní tvorcovia, iní skôr zaujímavé osobnosti, ale Jozef Jankovič bol oboje. Nikdy sme si to nepovedali, nikde neodhlasovali, nemal žiadnu formálnu funkciu, ale jeho autorita bola nesporná a uznávaná. Na veci mal názor, vedel logicky argumentovať, mal odžité a zažité, okrem toho bol vtipný a vedel sa ľudí a správnych vecí zastať. Vždy. Za každého režimu, bez ohľadu na okolnosti.
