Mnohé z kníh, ktoré svojimi obrázkami dotvoril, získali titul „najkrajšia“. Gulliverove cesty mu prikotúľali Zlaté jablko Bienále ilustrácií Bratislava i Zlaté pero na medzinárodnom bienále ilustrácií v Belehrade, Peter Pan zas Cenu detskej poroty na BIB-e. „Cenu detskej poroty si mnohí výtvarníci veľmi cenia. Nevedel som pochopiť prečo, až kým som ju nedostal. Deti je veľmi ťažké podplatiť, rozhodujú sa slobodne a úprimne,“ hovorí Peter Uchnár.
Knižné ilustrácie mu dokonca tri razy vyniesli nomináciu na Cenu Hansa Christiana Andersena, považovanú v oblasti ilustrácie za malú Nobelovu cenu. V kežmarskej Galérii u anjela však predstavuje pod jednoduchým názvom Maľba výber zo svojej voľnej tvorby.
„Mám rád maľbu a aj moje ilustrácie sú vlastne maľby, len použité v knihe,“ priznáva popredný slovenský ilustrátor, grafik a maliar. Netají, že v priebehu ilustrátorskej práce často vznikajú v jeho ateliéri „polotovary“, ktorých nápady potom rozvíja v maľbe. A voľná tvorba pre neho znamená aj určitý „oddych“ od ilustrovania, ktoré vyžaduje vysoké sústredenie, mimoriadnu invenciu a tvorivý dialóg s textom.
„Vibrujúci pohyb je ikonickou značkou tohto výtvarníka. Niečo sa vznáša, poletuje, levituje, pripomína ľahký stav beztiaže. Jeho najčastejšie sny sú o lietaní. Všetky doslova vycizelované figúry či postavičky neustále víria v krúživých špirálach. Rukopis autora má zvláštnu poetiku, v ktorej sa snúbi tajomstvo a snovosť,“ uvádza kurátorka výstavy Carmen Kováčová.
Obrazom Petra Uchnára dominujú prečudesné bytosti a krajina – tajomná, snová, plná bizarností. „Mám rád krajinu, rád chodím do prírody. Mám rád pocit vnímania priestoru, napríklad pri pohľade z okna lietadla či výhľad z priehrady do otvorenej krajiny. A mám rád fantazijnú literatúru, napríklad texty v štýle Tolkiena. Mám rád pseudorealitu, umelé svety a myslím, že to vidno aj v mojich obrazoch,“ naznačuje štyridsaťsedemročný výtvarník zdroje svojej inšpirácie.
Často necháva plátna bez názvov. „Uvedomil som si, že niekedy zabíjajú to, čo zobrazujem. Vždy sa pohybujem na hraniciach ilúzie. Chcem, aby obraz niečo pripomínal, ale nechcem presne definovať čo. Vyhovuje mi to aj ako skvelý koncept,“ vysvetľuje.
„Ak by obrazy mali zvuk, diela Petra Uchnára by zneli ako tiché rozjímanie, ponorenie sa do očistnej kontemplácie,“ dodáva kurátorka. Overiť si jej slová možno v spoločnosti Uchnárových obrazov v kežmarskej Galérii u anjela do 10. júla.