Výstava na plagáte láka na dobre známu stoličku dizajnéra Františka Jiráka, ktorá sa v československých domácnostiach prvýkrát objavila v 60. rokoch, no v mnohých slúži dodnes. Z čiernobieleho podkladu vystupuje jasný nápis – Zlaté šesťdesiate. Atraktívna téma, ťažiaca z nostalgie i zaužívaného slovného spojenia, ktoré poznajú aj deti 21. storočia, je však „na prvú“ trochu zavádzajúca. Naznačuje povrchné hodnotenie minulosti, desaťročia zúžené na reklamné slogany, teda skratkovité vnímanie, ktoré generáciu sociálnych médií posúva k okraju čiernej diery „alternatívnych faktov“.
Vnímavý človek však nesadne na lep lákavému sloganu, bulvárnemu titulku a prečíta si celý materiál – v tomto prípade sedák vyskladaný z koláže, odkazujúcej na originálne domáce filmové plagáty, ktoré boli pre 60. roky príznačné. A ktoré mali aj vysokú umeleckú hodnotu, veď ich autormi boli neraz renomovaní výtvarníci. „Boli to diela na európskej úrovni, radila som sa o tom aj s kolegami z katedry grafického dizajnu. Pôvodne som síce skúšala čalúnenie na základe módy 60. rokov. Proporcia vzoru na šaty na stoličke však nesedela,“ hovorí autorka návrhu Beáta Gerbócová.
Na stoličkách sa premietajú rôzne fenomény. Rok 1983 má v rodnom liste kancelárska stolička neznámeho dizajnéra z Kovony, závodu v Bystřici pod Hostýnem. V rovnakom roku začali tiež v škodovke vyvíjať nový automobil, populárnu Škodu Favorit. Karolína Mrázková našla inšpiráciu vo farebných svetlách tohto vozidla a premietla ich do divokého abstraktného poťahu nazvaného „osemdesiatka“. Lucia Seppová si osemdesiate roky, keď vzniklo kreslo, ktoré mala vynoviť, zase spájala s nástupom počítačových hier. Zdobí ho preto jedna z najpopulárnejších hier tohto obdobia – Pacman.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Diela však majú aj vtip. Ako keď Júlia Jurinová namiesto látky natiahla na kancelársku stoličku dizajnéra Viliama Chleba z roku 1981 oceľové lanko, ktoré sa používa na vešanie bielizne. Stoličku pomenovala Praktická žena, podľa rovnomenného časopisu, ktorý okrem iného obsahoval rôzne návody na šitie, háčkovanie a iné „urob si sám“ domáce návody. Terézia Krnáčová zase na jedálenskú stoličku z Drevony Bratislava z roku 1980 vytkala decentný odtlačok zadku. Do kontrastu tak dala dynamickú spartakiádu, ktorá sa konala práve aj v roku vzniku stoličky, a súčasný sedavý spôsob života.
Tkanie minulosti
Ako nápad vlastne vznikol? Boli inšpiráciou rôzni remeselníci, ktorí využívajú súčasné nadšenie pre dizajnové kúsky nábytku 20. storočia z domácej produkcie, repasujú, čalúnia ich a potom predávajú aj za stovky eur? Podľa vedúcej Ateliéru textilnej tvorby v priestore na VŠVU Blanky Cepkovej išli po úplne inej línii. Základom boli ich staršie vlastné experimenty na starých stoličkách z katedry, ktorým vytvorili nové čalúnenie na tzv. žakárovacom tkacom stroji. Z grantu zakúpená technológia umožňuje výtvarné dielo zapísať do počítačovej predlohy a následne ho ručným tkaním preniesť na látku.
„Pre tento projekt sme si vyžiadali dizajnové stoličky z depozitára Slovenského múzea dizajnu. Niektoré tam mali viackrát a tak nám spravili určitý výber. My sme potom jednotlivé stoličky a kreslá rozdelili medzi študentky. Nešli sme však študovať pôvodnú textíliu, ale keďže sme ateliérom voľnej tvorby, vytvorili sa úplne nové návrhy, pre ktoré bol odrazovým mostíkom inšpirácie rok výroby tej-ktorej stoličky,“ povedala Cepková. Stoličky tak boli pre študentky smerovkou do minulosti, ktorú samy nezažili, a priviedli ich k skúmaniu zabudnutých momentov a udalostí z čias, z ktorých pochádzajú.
„Je to zaujímavý princíp práce, pretože dievčatá inšpiroval k spoznávaniu vecí, ktoré by ich za normálnych okolností možno ani veľmi nezaujímali. Naštudovali si nielen to, kto bol dizajnérom danej stoličky, ale celý kontext doby, čo sa vtedy dialo,“ dodala kurátorka Adriena Pekárová. Na otvorení výstavy tiež skonštatovala, že zároveň ide o kusy nábytku, ktoré by sa mohli vynímať aj v súčasných, moderných interiéroch. „Aj preto si myslím, že by výstava mohla byť aj inšpiráciou pre slovenských výrobcov čalúneného nábytku. Dnes je totiž veľmi aktuálny trend individualizovania súkromného priestoru,“ povedala.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Takéto spojenie by v praxi išlo aj so súčasným trendom, ktorý bojuje proti nekonečnému konzumu a veciam na jedno použitie (nová stolička s každým novým katalógom veľkopredajcu nábytku). „Svet sa rýchlo mení, ale možno aj preto je dôležité môcť sa takpovediac oprieť o predmety, ktoré predstavujú akúsi nadčasovú hodnotu. Človek k takémuto dielu nadobudne úplne iný vzťah, prejavuje sa v ňom jeho individuálne cítenie a vkus. A hlavne – nebude mať potrebu to vyhadzovať a nahradzovať novým, skôr bude hľadať cestu, ako predĺžiť životnosť,“ uzavrela Pekárová.
Popraskaná pýcha
Na výstavu možno nahliadnuť aj iným spôsobom. Je tiež sondou medzi členky generácie, ktorá prišla na svet až v posledných rokoch 20. storočia, a teda si ho logicky nemôže pamätať. Spoločenská debata o tom, ako mladí poznajú históriu, sa často zužuje na ankety, či študenti vedia rozdiel napríklad medzi domácimi udalosťami z rokov 1968 a 1989. Výstava však umožňuje vidieť výstup, ktorý mladí stvoria, keď ich zadanie kreatívne inšpiruje k poznávaniu minulosti. V tomto zmysle vynikajú na výstave najmä dve diela – jedno reflektuje 50. roky, druhé práve náš prístup k hodnotám minulosti.
Diana Elischerová preniesla na jedálenskú stoličku z roku 1958 svoju temnú čierno-sivo-bielu autorskú kresbu. Na jednej strane máme teda pohodlnú stoličku dizajnéra Františka Jiráka z roku, keď Československo zahviezdilo na Svetovej výstave v Bruseli, na druhej strane znepokojivé čalúnenie, ktoré odhaľuje celkom iné stránky tej doby. „Stoličku som si vybrala, lebo ten dizajn je naozaj nadčasový a krásny. Zároveň vznikla v dobe, ktorú charakterizovali ploty, zavreté hranice, obmedzená sloboda, ľudia utekajúci do Rakúska aj streľba po nich. Nedalo mi to preto nespomenúť,“ hovorí autorka návrhu nazvaného Dekonštrukcia.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Inšpiráciu čerpala z kníh, ktoré si o dobe prečítala, no aj z rozprávania jej strýka či priamo od posledných pamätníkov tých rokov. „Nadobudla som pocit, že vtedy akoby všetko bolo sivé. Zdalo sa mi zaujímavé vykresliť to pomocou umenia a využiť v dizajne. Navyše si myslím, že na tému neslobody by sa nemalo zabúdať,“ uzavrela Elischerová. Kým ona svojím dielom ukázala, že je nesprávne čokoľvek z histórie vytesňovať, jej spolužiačka Henrieta Kurčíková zase prerábkou kresla T 2403 dizajnéra Viliama Chleba z 80. rokov pripomenula aj celospoločenskú „záľubu“ v neúcte k vlastnému kultúrnemu dedičstvu.
„Je to ikonické sedlo, v ktorom sedel hádam každý, veď sa nachádza dodnes v mnohých inštitúciách – kultúrnych domoch, galériách či divadlách. Mnohé, najmä tie v menších mestách, však dnes chátrajú. A tak som dala do kontrastu lesk kovovej konštrukcie známeho a populárneho kresla a poťah, ktorý vlastne predstavuje mimikry tých priestorov, kde sa dnes nachádza – pripomína popraskané steny, z ktorých sa odlupuje náter. Chcela som ukázať, ako ľahko sa dokážeme vzdať toho, na čo by sme mali byť pyšní, necháme schátrať niečo hodnotné,“ dodala Kurčíková. To sedí. A mimochodom, ani v úvode spomínaný názov diela Zlaté šesťdesiate nie je taký prvoplánový, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať. Stoličku dizajnéra Jiráka totiž ľudia prezývali Zlatá lízanka.
