Sochár Olbram Zoubek túžil svojimi dielami zastaviť čas

16.06.2017 17:32
Olbram Zoubek
Olbram Zoubek (21. apríla 1926 - 15. júna 2017) na dvore svojho pražského ateliéru. Autor:

„Niečo za mnou zostane, takže do zrkadla sa môžem pozerať bez vracania,“ tvrdil Olbram Zoubek. Jeden z najvýznamnejších českých sochárov druhej polovice 20. storočia, ktorého vypínajúce sa či padajúce privysoké éterické sochy znehybneli v nakročenom geste. „Možno vypovedajú aj o tom, že by mali trochu zastaviť čas, hoci vieme, že smrť musí prísť,“ citovala umelca Česká televízia vo večernej spravodajskej relácii Udalosti na záver príspevku, v ktorom informovala, že vo štvrtok vo veku 91 rokov zomrel.

Zdvihnutými rukami sa jeho pretiahnuté štíhle bytosti, ktoré najčastejšie tvaroval z cementu, akoby chránili pred blížiacou sa skazou. Iné zas otvárali náručie v geste bezvýhradnej dôvery. Povrch ich tiel bol neraz popretŕhaný ranami a jazvami, akoby na ne všetko útočilo – ideologické klamstvá, smog, kyslé dažde, zhubné žiarenie či jednoducho čas. Raz sa skláňali k zemi, inokedy kráčali, alebo sa chystali vzlietnuť.

„Tak to vyšlo, to som nevymyslel. Som vlastne zlý sochár, pretože prvé, čo sa na škole učí, je – že socha má pevne stáť, nepadať. Ja robím sochy v stave beztiaže. Padajú, vznášajú sa, niektoré sa opierajú len špičkami alebo stoja na tŕňoch, väčšina z nich poriadne nestojí. Mám vlastne rád napätie medzi nezmieriteľnými vecami. Zemská príťažlivosť a túžba ju prekonať, to ma baví. Alebo napätie medzi túžbou do dokonalosti a vedomím, že ju nikdy nemôžeme dosiahnuť,“ povedal v rozhovore pre Lidové noviny.

Súčasníkov obliekal do mýtického rúcha

Chcel byť hercom, ako ochotník už mal pootvorené dvere na konzervatórium. Nový profesor kreslenia na pražskej reálke ho však prehovoril, aby začal chodiť k nemu na modelovanie. A hneď prvá hodina rozhodla o jeho osude. Prijímačky na Akamédiu výtvarných umení nespravil.

„Písal sa rok 1945 a na skúšky prišli všetci, ktorí počas vojny nemohli študovať, pretože vysoké školy boli zatvorené. Bol ohromný nával a prednosť mali logicky starší uchádzači. Šiel som na UMPRUM (Vysoká škola umeleckopriemy­selná – pozn. red.), a to sa ukázalo byť výhrou. Tam som v roku 1950 poznal aj svoju prvú ženu, sochárku Evu Kmentovú,“ spomínal v týždenníku Vlasta.

Tvorbu Olbrama Zoubka výrazne ovplyvnil v roku 1958 zájazd výtvarníkov za gréckymi pamiatkami. Očarený sochami a architektúrou antického Gécka začal odkrývať bohatý a mnohotvárny svet gréckej mytológie. „Hľadám v nich kľúč k pochopeniu súčasnosti. Kľúč k pochopeniu seba samého a svojho miesta vo svete,“ vysvetľoval návraty k prameňom európskej kultúry. „Do stredomorských mýtov premietam dnešných ľudí, hoci seba a svojho syna. Obliekam súčasnosť do mýtických rúch, Koniec koncov, sú predobrazom všetkého, čo prežívame. Je v nich zakliata múdrosť. Láska, smrť, nevera, zrada – je tam všetko,“ vysvetľoval.

Na pamätník obetiam komunizmu v Prahe na úpätí...
Na pamätník obetiam komunizmu v Prahe na úpätí Petřína bol český sochár hrdý. Autor: Shutterstock

A zabával sa na tom, že medzi antickými múzami sochári „tú svoju“ nemali. Na rozdiel od spevu, hudby, poézie, literatúry, divadla či tanca. „Sochári boli proste remeselníci. Ja sa tiež považujem skôr za remeselníka, než za umelca,“ priznal na stránkach Lidových novín. V tvorbe takisto nezaprel, že jeho druhou veľkou láskou bola švajčiarska legenda Alberto Giacometti. „Bol to zúfalý výkrik beznádeje,“ spomínal na upálenie Jana Palacha. Po tom, čo urobil jeho posmrtnú masku ako „poslednú službu“ statočnému mladíkovi, sa dostal do hľadáčika eštebákov. A nasledovali zákazy – nesmel vystavovať ani cestovať do zahraničia, galérie nesmeli kupovať jeho sochy, médiá o ňom nesmeli písať.

Socha umučeného kňaza bola posledná

„Dobu normalizácie som prežíval napočudovanie šťastne,“ konštatoval. Ako vysokoškolák totiž prenikol do tajov reštaurovania sgrafita, takže keď ho režim vyhlásil za personu non grata, živil sa reštaurovaním zámku v Litomyšli. Mal to byť trest, ale nebol. Pochvaľoval si prácu na čerstvom vzduchu a v krásnom prostredí. Zima, keď sa sezónne práce nedali robiť, patrila ateliéru a tvorbe.

Chvíľu trvalo, než sa po roku 1989 vrátil na verejnosť ako sochár. Postupne sa však zákazky kopili a jeho plastiky začali obsadzovať aj verejný priestor. Galeristi si dokonca ťažkali, že robí priveľa, a tým devalvuje cenu svojich diel. V dokumente ČT Nohama na zemi, hlavou ve hvězdách s úsmevom konštatoval: Je „přezoubkováno“.

V roku 2002 vytvoril vo svahu pod Petřínom pamätník obetiam komunizmu. „Chcel som pripomenúť 248 popravených, 327 zastrelených a štyri a pol tisíca umučených vo väzniciach. Stvárnil som to, čo odráža môj celoživotný občiansky postoj. Osobne som na toto dielo hrdý,“ povedal o súsoší, ktoré tvoria torzá postáv zostupujúcich po schodoch.

Posledným veľkým dielom Olbrama Zoubka bola socha kňaza Josefa Toufara, ktorého eštebáci začiatkom roku 1950 umučili na smrť. Odhalili ju tento rok vo februári v sakristii kostola v Zahrádke. „Keď človek niečo robí, mal by hádam myslieť na to, že to aspoň nejaký čas vytrvá. Socha je výrobok, kus architektúry, tiež by mala trvať,“ vyznal sa sochár, ktorého práce neprestanú oslovovať úprimnosťou videnia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #sochár #Olbram Zoubek #Ján Palach #Alberto Giacometti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk