Tri dni na Bienále v Benátkach. Umenie žije?!

03.07.2017 07:00
Edith Dekyndt Tisíc a jedna noc Bienále Benátky
Edith Dekyndt a jeho dielo Tisíc a jedna noc vystavené na Bienále v Benátkach. Autor:

Ešte celé leto a jeseň majú fanúšikovia a znalci vizuálneho umenia príležitosť ponoriť sa do víru jeho najnovších výdobytkov na Bienále v Benátkach. 57. ročník tejto najprestížnejšej medzinárodnej prehliadky svojho druhu na svete potrvá až do 26. novembra 2017. Čo sa na bienále dá vôbec stihnúť a čo sa oplatí vidieť?

Pred slávnostným otvorením Bienále v Benátkach pre širokú verejnosť už tradične usporiadali organizátori v dňoch 10. až 12. mája preview – špecializovanú prehliadku určenú pre odbornú a umeleckú verejnosť. Podujatie, ktoré má svoje zvláštne čaro aj preto, že pri ňom vždy išlo a ide o informácie, poznanie, sprostredkované takpovediac z prvej ruky. Čaro určite znásobené geniom loci miesta svojho konania, jedinečného mesta na lagúne, ktoré tento rok hostí bienále vizuálneho umenia už po päťdesiaty siedmy raz.

Počas troch dní naplnených maratónom výstavných vernisáží, komentovaných V. I. P. prehliadok, tlačových konferencií, odborných a priateľských diskusií, ale aj všakovakých formálnych i neformálnych stretnutí, večerných koktailov, posedení a postátí všetkých druhov a úrovní, sem totiž prichádzajú viac či menej mienkotvorní umelci, kurátori, zberatelia, novinári, manažéri a obchodníci s umením (a, pravdaže, všadeprítomní a neodmysliteľní snobi, ktorí k tejto disciplíne akosi nerozlučne patria). Jednoducho dôležití ľudia od umenia či múzejnej a galerijnej prevádzky z celého sveta.

Ak chcete stretnúť hviezdy prvej veľkosti, zaradiť sa medzi nich, dohodnúť nejaký art deal alebo sa len jednoducho „ukázať“, tak tam musíte jednoducho byť… Hoci, v skutočnosti to také romantické nie je. V posledných rokoch – bienále súčasného umenia sa koná raz za dva roky a strieda sa s bienále architektúry – táto prehliadka priam hypertrofovala do nadľudských rozmerov.

Sheila Hicks: Farebná inštalácia
Sheila Hicks: Farebná inštalácia Autor: Marek Kuboš

Veľkosť, rozloha, počet výstav a sprievodných podujatí, ale aj pozvaných hostí sa rozrástli tak, že je problém ich nielen fyzicky zvládnuť, ale najmä mentálne obsiahnuť. A tak pre profesionála, ktorého vpred a priori nepoháňa umelecký biznis, ale sa chce predovšetkým čo-to dozvedieť o tom, kam súčasné umenie smeruje, čo a ako rieši alebo kto sa práve nesie na vlne, sa toto „trojdnie“ mení na frenetické pretláčanie sa umeniachtivým davom, na hektický beh po výstavách, ktorý striedajú čakania v nekonečných radoch – len aby ste sa dostali bližšie k umeniu, k dielu, bližšie k zážitku…

Umenie, peniaze a sláva

Keď som premýšľala o tom, ako sprostredkovať moje – nutne útržkovité – poznanie a videnie tohtoročného bienále, ako najpriliehavejší mi pripadal pokus o žáner akejsi cestovnej – osobnej – a informatívnej reportáže (aj s vybraným obzorom zahraničnej tlače pohotovo referujúcej o podujatí prostredníctvom world wide webu) o tom, čo sa na bienále dá vôbec stihnúť a čo sa oplatí vidieť. Prvá výstava výtvarného umenia sa tu konala v roku 1893, od roku 1895 prvýkrát s medzinárodnou účasťou. Z nej sa vyvinulo bienále, ktoré dnes tak úspešne kombinuje umenie, peniaze a slávu.

Založenie výstavy umenia bolo pokusom revitalizovať v 19. storočí upadajúcu Serenissimu, slávu a moc niekdajšej Benátskej republiky prostredníctvom nového rodiaceho sa fenoménu turizmu. Ako miesto na konanie prehliadky boli určené záhrady – Giardini vo východnej časti, ktoré svojho času po dobytí mesta, zasypaním kanálov, založil Napoleon. Onedlho v parkoch začali vyrastať tzv. národné pavilóny, výstavné budovy postavené v rôznych časových obdobiach neraz veľmi známymi architektmi, v ktorých sa dodnes prezentujú národné expozície, čo odlišuje benátske bienále od iných prehliadok súčasného umenia vo svete. Krajiny, ktoré nemajú pavilóny v Giardini, si prenajímajú priestory v meste, prípadne sa im prideľujú priestory v neďalekom Arsenale.

Pôvodne to boli rozľahlé lodenice a výrobne lodí, od 90. rokov minulého storočia adaptované na výstavné priestory. Dnes sa v nich koná aj hlavná – ústredná kurátorská prehliadka bienále, pričom jej ďalšia časť je situovaná v bývalom pavilóne Talianska – Centrálnom pavilóne v Giardini.

Každý ročník bienále má určeného hlavného kurátora/rku (niekedy aj niekoľkých) a tému, ktorá však nie je pre tvorcov ani národné pavilóny záväzná, skôr však má tendenciu byť flexibilná a dostatočne široká, aby spojila čo najrozmanitejšie prejavy a diela, funguje skôr ako akési motto.

Oslava tvorcov

Ústrednú výstavu tohtoročného bienále koncipovala skúsená Francúzska Christine Macelová, ktorá má za sebou početné výstavy v Centre Georges Pompidou v Paríži, kde pôsobí od roku 2000 vo funkcii hlavnej kurátorky. Témou bolo heslo VIVA ARTE VIVA! (mohli by sme ho preložiť ako Nech žije živé umenie!), čím svojimi slovami chcela vyjadriť vieru v transcendentálnu – živú silu umenia v súčasnom svete, v ktorom podľa nej vládne individualizmus a ľahostajnosť.

Giorgio Andreotta Calò: Čarovný svet
Giorgio Andreotta Calò: Čarovný svet Autor: Marek Kuboš

V rozhovore pre Art Newspaper hovorila o svojom vnímaní umenia ako otvorenej komunikácie ponúkajúcej divákom množstvo názorov a uhlov pohľadu na veci, ktoré môže následne konfrontovať, premýšľať o nich, formulovať a otvárať nové otázky a perspektívy. Bienále koncipovala a vytvorila na základe svojej doterajšej skúsenosti spolu „s umelcami, o umelcoch a pre umelcov“ ako svojho druhu „oslavu“ tvorcov, s ktorými veľmi starostlivo vyberala diela a komponovala ich do priestoru.

Christine Macelová sa pokúsila vybudovať výstavu so silným naratívom – ako veľké obrazné rozprávanie zložené z deviatich kapitol, tematických „trans-pavilónov“, ktoré mali na seba nadväzovať, ale diela v rámci nich sa dali „čítať“ a vnímať samostatne.

Sú to: pavilón umelcov a kníh, pavilón radostí a strachov (v Centrálnom pavilóne v Giardini), pavilón spoločenstva, pavilón Zeme, pavilón tradícií, pavilón šamanov, dionýzovský pavilón, pavilón farieb, pavilón času a nekonečna (v Arsenale). Každý mal ambíciu nastoliť a otvoriť iný aspekt súčasného umeleckého diskurzu, bol vždy uvádzaný textom, ktorý sa však nezaobišiel bez zvyčajných floskúl o humanistickom zmysle a podstate umenia a jeho úlohy v súčasnom „nepokojnom“ svete.

V porovnaní s predchádzajúcim ročníkom, ktorý koncipoval Afričan Okwui Enwezor ako pomerne neprehľadnú politicky situačnú reflexiu súčasného „triedne rozdeleného“ sveta, bola hlavná výstava nielen prehľadnejšia a sústredenejšia, ale tiež vybudovaná okolo ústrednej trajektórie, ktorou sa divák pohyboval a na ktorej sa striedali témy a aj pôsobivé vnemy na jednotlivé, často priestorovo veľkoryso koncipované diela.

Spektakulárna „podívaná“

Kurátorka na výstavu pozvala 120 umelcov z 51 krajín, pričom 103 z nich tu malo výstavnú premiéru: pravdu povediac, na prvýkrát bol problém zapamätať si ich menovite. Azda najvýrečnejšie boli informácie o mieste narodenia – na všetkých kontinentoch a v tých najodľahlejších a najexotickejších kútoch, ale miesta ich súčasného pôsobenia hovorili zväčša o tradičných centrách ako New York, Paríž, Berlín, Londýn… Aj niekdajší „tretí svet“ sa stále vníma zo západnej perspektívy.

Oceniť však treba množstvo rôznych verzií katalógov a sprievodcov, aj webových, kde má každý z umelcov prístupné video o sebe, a tak prehliadka výstavy môže pokračovať aj po jej návšteve, v iných médiách a pokojne i doma pri počítači.

Aj sama kurátorka si uvedomila toto riziko, veď väčšinu takýchto prehliadok divák narýchlo „skenuje“, jej ambíciou bolo, aby sa nielen díval, ale aby uvidel aj si niečo zapamätal… Okrem nováčikov však do výstavy zahrnula aj viacero známych mien: napríklad rakúskeho sochára akcionistu Franza Westa, slávneho mexického tvorcu Gabriela Orozca, pôvodom dánsko-islandského umelca Olafura Eliassona, americkú autorku Kiki Smithovú, francúzske hviezdy Kadera Attiu a Phillipa Parrenu i viacerých ďalších. Našinec vždy hľadá na týchto výstavách aj autorov z nášho, alebo trochu širšie, zo stredoeurópskeho regiónu. Aj ho kde-tu napadá, ako a čím by sa tam hodil aj niektorý zo slovenských tvorcov (doteraz v rámci hlavných prehliadok sme mohli vidieť len diela Romana Ondáka, hneď na dvoch ročníkoch, a Júliusa Kollera), tentoraz sa tam žiaden nenašiel.

Damien Hirst: Démon s misou
Damien Hirst: Démon s misou Autor: Profimedia

Zato potešilo niekoľko už historických konceptuálnych klasikov od susedov: akcie v prírode skupiny OHO, kresby-koncepty Marka Pogačnika zo Slovinska či už erbová fotostory Umelca pri práci, „spiaceho“ Mladena Stilinoviča zo Srbska (dokonca uvádzal výstavu v Centrálnom pavilóne); maďarský akcionista a performér 70. rokov Tibor Hajás sa zas delil o priestor s minucióznymi art-brutovými kresbami Luboša Plného, outsiderského tvorcu z Česka.

Celkovo by som dojem z ústrednej výstavy charakterizovala českým slovom, pre ktoré u nás nemáme vhodný ekvivalent – ako spektakulárnu „podívanú“. Tentoraz neprevládali len nové či cool – chladné médiá (ako pri niektorých minulých ročníkoch), celkom v rovnováhe boli zastúpené všetky: video-art, inštalácia, socha-objekt, maľba, fotografia či diela, ktoré operovali tradičnými druhmi a prostriedkami (napr. kresbou), alebo ich mix-mediálne kombinovali.

Sochárstvo sa úspešne obrodzuje

V Arsenale vari najviac do očí, ale aj do uší udierali veľkorozmerné inštalácie súvzťažné s monumentálnym priestorom, do ktorého boli určené, s rozmachom a razanciou, neraz pretvárali hmotu, narábali s objektom, využívali zvuk i hudbu (v tomto – svetovom meradle – o konci sochárstva sa hovoriť nedá – úspešne sa obrodzuje), a vice versa na stenách sa množili malé prvky do veľkých sérií.

Celkový dojem bol veľmi farebný, trochu divotvorný a „etno“, veľa sa tkalo, plietlo, háčkovalo, predvádzali sa šamanské rituály, čarovali tu živé vedmy, iné zas ožívali ako exoticky odeté figuríny a pomedzi diela sa prechádzali živí amazonskí Indiáni. Divák sa tak mohol stať priamo súčasťou rozohraných mystických rituálov.

Po farebnej feérii ako opozitum nasledovali zas práce netelesného a meditatívneho charakteru. Kto sa cez Corderie a Artiglerie prepracoval na koniec areálu do Giardino delle Vergini (a ešte dokázal vnímať), neoľutoval, práve tam bolo situovaných viacero nenápadných, ale o to silnejších interaktívnych kreácií. Tentoraz bolo azda menej eticky apelatívnych a kritických diel, dali sa objaviť v Arsenale (napríklad na tému životného prostredia a ekológie), viac ich bolo v Centrálnom pavilóne.

Griša Bruskin: Zmena scény
Griša Bruskin: Zmena scény Autor: Marek Kuboš

Hlavným projektom tam bol akýsi umelecký bivak, workshop – dielňa (vymyslel ju už spomínaný Olafur Eliasson), kde za rôznych zvukov, prednášok alebo iných činností, utečenci, migranti a študenti spolu s návštevníkmi bienále vyrábali 3D objekty – svietiace zelené lampy, ktoré si návštevník mohol hneď na mieste zakúpiť a podporiť charitatívnu akciu pre utečencov Zelené svetlo. Sem bolo sústredených aj niekoľko výrazných existenciálnych projektov o radosti a strachu. O nich a všeličom inom môžu návštevníci aj s pozvanými umelcami a kurátormi diskutovať pri Okrúhlych stoloch počas celého trvania bienále do konca novembra.

Ženy ako „hybná“ sila umenia

Druhú, nemenej dôležitú súčasť benátskeho bienále tvoria národné prezentácie. Počet zúčastnených krajín každým rokom rastie, tento rok sa predstavilo 86 krajín, pričom tri – Antigua a Barbuda, Kiribati, Nigéria – po prvýkrát. Navštíviť všetky je takmer nemožné, a tak sa treba spoliehať na mená, referencie či ľahšiu dostupnosť. Znovu – alebo ako vždy – sa vyznačujú širokou škálou prístupov, zvolených tém a prostriedkov od „tradičnejších“ priestorových inštalácií k tým, ktoré sú postavené na nových médiách.

Isteže, v súčasnom umení už nejde prednostne o krásu a estetiku, viac ho znepokojujú konflikty súčasného postkoloniálneho sveta, na čo odpovedá rovnako „konfliktne“. Za všetky spomeňme aspoň niektoré: britský pavilón a jeho okolie totálne pretvorili veľkorozmerné a pestrofarebné, „bláznivé“ sochy-objekty Phillidy Barlowovej; pavilón Kanady „zmizol“ a na jeho mieste sa objavil reálny pulzujúci gejzír; na veľké – enigmatické – sochárske prostredie sa zmenil pavilón Brazílie.

Projekty viacerých tvorcov boli definované ako sociálne, napríklad Američan Mark Bradfordt cez skúsenosť abstraktnej maľby koláže a objektu skúma problém rasovej diskriminácie a slabých menšín (počas trvania bienále má v pláne realizovať sociálny projekt s väzňami). Poľsko si pozvalo americkú fotografku a filmárku Sharon Lockhartovú, ktorá pracovala so skupinou mladých žien z resocializačného centra.

Pozornosti neunikol ani utečenecký problém, Austrálčanka Tracy Moffatová v jednom z videí mixovala slávne filmové sekvencie – zhrozené pohľady hereckých hviezd s drámou člna na mori plnom utečencov. Griša Bruskin, bývalý nonkonformista, vytvoril zo sadrových sôch a svetla v ruskom pavilóne mystickú feériu na margo iracionálneho správania sa más a ich manipulácie. Iní pozývali návštevníkov k spoluúčasti.

Lee Mingwei: Zašívací projekt
Lee Mingwei: Zašívací projekt Autor: Marek Kuboš

Xavier Veilhan vytvoril vo francúzskom pavilóne hudobné a nahrávacie štúdio s vlastnými hudobnými nástrojmi. Rakúšan Erwin Wurm vyzýval v projekte „jednominútových sôch“, aby ich tvorili sami návštevníci na základe jeho inštrukcií. Interaktívnymi aspektmi v Giardini tradične lákali pavilóny Japonska a Južnej Kórey.

Nestratila sa ani naša Jana Želibská (o projekte už Pravda referovala), jej „labutia pieseň“ bola vizuálne výrazná a pritom poeticky meditatívna. Mimochodom, ženy boli zastúpené naozaj bohato a nielen feministickými témami, ale ako „hybná“ sila súčasného umenia.

Hlavná cena

Tradične najväčšiu plochu má v Arsenale k dispozícii Taliansko ako hostiteľská krajina, ktorá nominovala troch autorov.

Cez fiktívnu sochársku dielňu, kde sa odlievajú devociálne sochy Krista a participatívny videorozhovor v ďalšej miestnosti, prejde návštevník do zatemnenej haly s lešením, ak sa mu v prítmí podarí objaviť schody a vyjsť po nich, je odmenený úžasným vizuálnym zážitkom – pred ním sa v zavesenej vodnej hladine zrkadlí monumentálny krov budovy, autorom diela bol mladý Benátčan Giorgio Andreotta Calò.

Hlavnú cenu získal pavilón Nemecka za projekt Faust od Anne Imhof, 39-ročnej umelkyne, ktorej hviezda v poslednom čase vysoko stúpa. Vytvorila syntetické – performatívne – dielo zapájajúce rôzne artefakty i architektúru pavilónu (mimochodom, v roku 1933 ho otváral Adolf Hitler), ktorý obohnala sklom a vnútri dvihla sklenú podlahu – na nej, pod ňou i nad ňou sa dohráva sugestívne niekoľkohodinové pohybové divadlo. Jej účastníkmi sú mladí ľudia v tmavom oblečení, ktorí sa dramaticky pohybujú, ležia aj sedia, chcú uniknúť von, ale narážajú na fyzické, ale aj mentálne zábrany (aj psy)… Vzniklo silné a znepokojujúce dielo, akási voľná analógia faustovského pekla, ktoré sa dotklo podstatných otázok našich čias, divákov ako priamych účastníkov dostalo do stavu zneistenia a diskomfortu.

Viac otáznikov – vzhľadom na kritériá politickej, národnostnej, rasovej či rodovej a inej korektnosti, ktoré často prevládajú v rozhodovaniach poroty – vyvolal skôr Zlatý lev pre umelca v hlavnej expozícii, nemeckého tvorcu Franza Erharda Waltera.

„Zmätenie jazykov“

Umenia je veľa a umelcov tiež. A zorientovať sa v tom nie je ľahké. Ani v Benátkach, ktoré sú názorným príkladom, ba priam symbolom „zmätenia jazykov“, čo sa umenia týka. Keď opustíte areál bienále a vydáte sa vodným autobusom alebo pešo do centra mesta, na každom metri a rohu na vás útočí súčasné umenie – ale nie všetko sa tu koná pod hlavičkou bienále.

Anne Imhof: Faust (hlavná cena bienále)
Anne Imhof: Faust (hlavná cena bienále) Autor: Profimedia

Bohužiaľ, aj v Benátkach – v meste, ktoré sa v minulých dobách vyznačovalo priam vybraným umeleckým vkusom, platí, ak máš peniaze, vystavuješ, čo chceš, gýč aj priemerné a vyslovene zlé umenie. Preto si treba starostlivo vyberať.

A ponuka je naozaj bohatá, za všetky spomeniem aspoň niekoľko tipov: výstavy dvoch klasikov talianskeho umenia druhej polovice 20. storočia: Michelangela Pistoletta a Alighiera Boettiho na ostrove San Giorgio Maggiore alebo slávnej iránskej videoumelkyne a filmárky Shirin Neshatovej v Museo Correr na Námestí sv. Marka.

Čarovné a tajomstvom opradené Museo Fortuny prináša ďalší projekt Intuícia, plný slávnych mien; ambiciózna Fondazione Prada, ktoré otvorilo v Palazzo Corner della Regina na Veľkom kanáli popri Miláne svoju druhú odnož, zas sofistikovane skomponovanú výstavu spájajúcu nové média. Nadácia ukrajinského miliardára Viktora Pinčuka už pravidelne predstavuje výber mladých tvorcov a odmeňuje tak „budúcnosť umenia“.

Pocit márnosti nad všetkým

Všetky kroky však tentoraz mierili predovšetkým do dvoch ustanovizní, ktoré prevádzkuje nadácia Françoisa Pinaulta, majiteľa luxusného značkového giganta a zberateľa – do bývalej colnice Punta della Dogana a Palazza Grassi. V oboch týchto prestížnych priestoroch sa konala dlho očakávaná výstava Poklady vrakov neuveriteľného (Treasures of the Wreck of the Umbelievable) svetoznámeho Damiena Hirsta.

Presadil sa začiatkom 90. rokov ako príslušník YBA (Young British Artists, čo bola skratka pre nastupujúcu generáciu mladých britských umelcov). Zaštítený galeristom Charlesom Saatchim a galériou White Cube v Londýne, vyvolal svojho času škandál žralokom naloženým vo formalíne, neskôr ľudskou lebkou vykladanou diamantmi.

Prevažne sochársky projekt, v ktorom vizuálne (a produkčne) nákladným spôsobom nechal zviditeľniť a „vysochať“ mýtickú rozprávku o nájdenom poklade pod hladinou mora, stál Hirsta okolo 65 mil. dolárov, ale jeho zámerom je na ňom zarobiť 1 miliardu.

Jana Želibská: Swan Song Now/Labutia pieseň...
Jana Želibská: Swan Song Now/Labutia pieseň teraz. Autor: Peter Gál

Podľa tlače je už 70 percent diel predaných, pričom v kúpe sa vraj predháňajú poprední svetoví boháči a zberatelia. Návrat na scénu sa mu však celkom nevydaril, ak by sme výstavu hodnotili z umeleckých, a nie komerčných hľadísk, tak ostalo by iba vyprázdnené, dekadentné a falošné gesto, „nafúknutý gýč“. Výsledkom je neodbytný pocit márnosti nad všetkým, za čím sa dnes naháňame: v potápajúcich sa Benátkach, v povestnom „meste smrti“ to získava nezámerný, ale o to príznačnejší rozmer.

O kráse a večnosti

Keď súčasné umenie unaví, v Benátkach existuje nespočetné množstvo možností umeleckej (i mimo umeleckej) regenerácie, stačí zájsť do tichšej uličky a štvrte alebo do hocijakého kostola, kde nevdojak narazíte na Tiziana, Tintoretta, Veroneseho alebo Tiepola.

Ak chcete ísť na istotu, obrazáreň Akadémia ponúka excelentnú zbierku benátskeho maliarstva, neďaleká kolekcia Peggy Guggenheimovej zas diela klasikov moderny a avantgardy z úsvitu 20. storočia. Alebo cestou z Giardini stačí zabočiť ku kostolu San Zaccaria s nádhernou renesančnou fasádou z mramoru, ktorý na jednom z bočných oltárov ukrýva skutočný klenot, Madonu s dieťaťom a svätcami od Giovanniho Belliniho, ktorá svojho času tak očarila ruského básnika, nositeľa Nobelovej ceny a milovníka Benátok Josifa Brodského, že sa jej venoval vo svojej benátskej eseji Vodoznaky: zrkadlenie času, podľa ktorého aj keď je krása premenlivá (ako voda v meste a obraz mesta vo vode), vo svojej podstate je večná… Umenie žije!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#umenie #Jana Želibská #Damien Hirst #Bienále Benátky #Benátky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk