Foto: SNG
Mágia insitného umenia si podmanila francúzskych avantgardistov už začiatkom 20. storočia. Neškolení maliari a sochári ich očarili tým, že v sebe objavovali vlastné svety aj unikátne štýly. Ich originálnym inšpiračným prameňom boli vlastné emócie, zážitky, spomienky, úzkosti, frustrácie aj mýty. Všetko, čo vychádza z hĺbok ľudskej duše. Svoju výnimočnosť pretavovali do diela, aby unikli pred banalitou všednosti. Nemali umelecké školy a nemaľovali preto, aby vystavovali. Len pre vlastné potešenie. Napriek tomu sa ich prácami pýšia popredné galérie aj súkromné zbierky.
Dlho sa insitné umenie považovalo za fenomén, ktorý žije izolovane od diania na profesionálnej výtvarnej scéne. Výstava Medzi selankou a drámou ho nasvietila z iného uhlu pohľadu. „Jej cieľom je, naopak, dekonštrukcia tohto javu. Predstavenie insity v súvislosti s vývojom dobového umenia a kultúry,“ povedala kurátorka Alexandra Tamásová. Expozícia je komponovaná ako dialóg diel insitných autorov a profesionálnych umelcov. Inštalácia napovedá, že hranice „naivnej“ a profesionálnej tvorby sú elastické a priepustné. V obrazoch Fullu a Galandu možno objaviť ozveny ľudových malieb na sklo. Inšpiráciu rytmom línií či znakovosťou ľudového umenia sa netajil Vladimír Kompánek.
Dedina, ktorá inšpirovala naivistov kedysi, sa časom z ich prác vytratila. Ľudových umelcov vystriedali outsideri – ľudia žijúci na sociálnej či psychickej periférii. Alebo umelci art brut, čo je termín Jeana Dubuffeta a znamená surové umenia. Neprofesionálni umelci tvoria z vnútornej slobody. „A často úžasné veci. Všetci sa museli prehrýzť zložitosťou techniky a každý žiari iným svetom, každý je neopakovateľný. Ich diela vznikajú nielen z tvorivej radosti, ale aj smútku, samoty či sklamania. V ich obrazoch cítiť neraz i depresie,“ spomenula kurátorka Katarína Čierna. V rámci jednotlivých okruhov predstavuje inštalácia rôzne polohy neprofesionálneho výtvarného prejavu, pohybujúce sa na škále od ľudového umenia cez naivné sochárstvo až po dramatické vízie, ktoré súvisia s extrémnymi psychickými stavmi.
Schaubmarov mlyn dali postaviť Pálffyovci v roku 1767. Slovenská národná galéria, ktorej súčasťou je tento najväčší potočný mlyn na Slovensku od 70. rokov minulého storočia, v ňom prevádzkuje Galériu insitného umenia. Výstava Medzi selankou a drámou, ponúkajúca netradičný pohľad na insitu, potrvá do konca januára budúceho roka.
