A potom prídete na výstavu, na ktorú vás pozve mladulinké dievča Denisa Dobrovodová, ktoré na vernisáži stojí na rebríku v obrovských štekloch a na krásnych fotografiách Dorotey Valkovej polonahá drží cigošku v ruke, takmer si klopkáte na čelo, že dievča zlaté, čo ty o tom vieš?
A keď vidíte live jej dievčenské „kolegyne“, akože tiež feministky, popísané, potetované, nastajlované, čítate ich texty a pozeráte si fotografie a obrázky, pochopíte, že tieto mladé „baby“ sa nehrajú človeče, nehnevaj sa, naopak, že dnešné dievčatá nemusia hovoriť o feminizme, veľmi presne a citlivo vnímajú seba, aj mužský svet okolo, ktorý im kamarátsky podsúva rôzne stereotypy už ako mladým „babám“ – takto by si mala vyzerať, takto chodiť, takto sa správať pri chlapcoch, takto v škole. Stereotypy dievčenského a akože ženského správania v bezfarebnom svete s jednou hlavnou cestou, na ktorej akoby neboli žiadne vybočenia a rázcestia.
Bohužiaľ, taký je dnes svet, a chvalabohu, toto nám dnešné mladé „baby“ nezožerú akokoľvek budeme mať dobrý blyskáč, návnadu aj navijak. Cesty vedú vždy okolo, hoci skratky sú lákavé, na tých odbočkách sa dejú najzaujímavejšie veci!
Malé ženy
Výstavu #LESFEMMES, ktorá prebieha v bratislavskom Zichyho paláci, zorganizovalo mladé odvážne dievča Denisa Dobrovodová, mimochodom autorka knihy Rodinu si nevyberieš, študentka Prvého súkromného gymnázia v Bratislave, a rovnako „staré“ sú aj ostatné vystavovateľky, fotografky a výtvarníčky.
Amatérska fotografka, gymnazistka Zuzana Matulová si v akomsi metaforickom zobrazení dospievania dievčat s názvom Malé ženy kladie otázky: Prečo chcú byť malé ženy veľké? Prečo nosia dievčatká mamine topánky? Prečo si maľujú ústa? Prečo sa chcú podobať na všetky tie kreatúry z módnych časopisov? Prečo chcú stoj čo stoj prekročiť hranice detstva, aby sa potom po celý život po niečo doň vracali? Jej fotografie sú nielen Obrazmi identity, ako ich sama nazvala, ale možno skôr jej hľadaním. Kľúč od dverí, ktoré hľadá, nosí už dnes na krku, na konci cesty bude možno stáť zrkadlo, ale dievča sa pýta dobre, jej otázky aj odpovede sú zaujímavé.
Mafin Laurincová je Bratislavčanka a študuje výtvarnú výchovu. Fotografuje na film. Venuje sa najmä módnej fotografii, páči sa jej voľnosť a variabilita aj možnosť zachytiť subjekt tak, aby sa stal súčasťou tvorivého umenia. Séria jej fotografií (Mafin goes to Asia) vznikla v priebehu štyroch mesiacov počas pobytu v Japonsku a Hongkongu. Zaujímavé je jej spájanie fotografií do dvojíc, podľa času, dní, zážitkov či istej fotogenickej korešpondencie.
Ďalšou z vystavovateliek je osemnásťročná Natália Dobrocká (Bratislava – Moskva), ktorú inšpirovali hagiografické príbehy, kult relikvií, každodenná absurdita, prelínanie súčasnosti s minulosťou a reinterpretácia zaužívaných motívov a trópov, jej linorez Ex Voto je nabúraním latinskej frázy Ex Voto, ktorá vyjadruje vďaku svätcovi, pre ktorého bolo dielo vytvorené alebo objednané na základe vyplnenej prosby alebo vykonania zázraku. Motív zobrazuje neexistujúcu svätú, patrónku bohémov a žien kráčajúcich domov neskoro v noci, a je vytvorený z vďaky za kamarátov, ktorí sa vrátili domov v poriadku. Vo svojej podstate je figúra antisvätcom, keďže je patrónkou tých, ktorí sú často v náboženskom kontexte prezentovaní v negatívnom svetle. Tlač ako médium imituje masovú produkciu malých ikon, ktoré sú bežne predávané v kostoloch.
Budiš svetlo
Mladá feministka Paula Malinowska, študentka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, má pocit, že fotografiou sa lepšie a ľahšie dohovorí so svetom. Má rada svet, ktorý vidí cez objektív, páči sa jej, že môže zastavovať čas, moment, ktorý sa už nevráti. Jej séria sa volá sympaticky jednoducho W a sympaticky jednoducho opisuje aj svoj pohľad na ženu dnes: „Ružový tank v Brne je symbolom slobodného prejavu, no pre mňa je taktiež Jej symbolom. Mocnosť tanku v kontraste k jemnej dievčenskej ružovej farbe – tak ako žena dnes, silná a sebavedomá, krehká a jemná zároveň.“
Alexa Kiňová je jednoduchá žena, ktorá ľúbi fotiť ľudí. V posledných rokoch si posteľ ustiela viac v zahraničí ako doma, ale keďže doma je doma, vracia sa tak často, ako to len ide. Baví ju zachytávať ľudskú prirodzenosť a „normálnosť“. Jedným z jej najlepších kamošov pri fotografovaní je naturálne svetlo, takže… „budiš svetlo“.
Sára Miklášová podáva správu o stave republiky. Sloboda slova, Polarizácia populácie, Priprav sa byť globalizovaný, dnešné dievčence veru nie sú žiadne utiahnuté neviniatka!
Patrícia Žvachová, inak aj spolukurátorka výstavy, rada experimentuje. „A, VIAC JE VŽDY VIAC B, menej je NIEKEDY viac A? či B? Nič medzi neexistuje ani len prázdnota či čierna diera nebytia.“ Je to len jej osobný experiment.
Kristína Hrevušová rada experimentuje a deformuje. Trebárs aj Embryo Jej Deformácia – sa skladá z troch objektov – miniskulpturálnej, zrkadlovej a anamorfózy tmy. Každá z nich predstavuje dekonštrukciu a znovuvyformovanie jednotlivca „ovplyvňovaného vonkajšími vplyvmi zdanlivo nádhernými no ničivými a vo svojom duchu vskutku nepotrebnými“.
Po vernisáži dolu
V Zichyho paláci nad schodmi, pri vstupe do výstavných priestorov viseli podprsenky. Pri vernisáži prišla jedna z usporiadateliek a vravela, že podprsenky musia hneď po vernisáži dolu. Vraj vzbudzujú pohoršenie. Až potom som si všimla, že inštalácia nesie názov Pohorše… Nie! Básnik Ľubomír Feldek mi na vernisáži šepkal, že pani to určite myslela tak, že my všetky dámy si ich po vernisáži máme zobliecť a zavesiť na klinec.
Tam totiž boli všetky mladé „baby“ trochu „pohorše“, ich diela nemali len fúzy pánom poštekliť či spôsobiť akési radostné vzrušenie. Naopak, neboja sa, vedia vyliezť, ak treba v lodičkách na rebrík, fotografujú, maľujú, cestujú, píšu a myslia, nenosia fúzy, lebo im nerastú a nepristanú, a svet, ktorý ich zväzuje do dákej „pohorše“, neváhajú uraziť tým, že si ju vyzlečú a zavesia na klinec, ako sa vešia obraz v obrazárni!
Dnes sú už podprsenky zvesené. Pani docielila svoje. No atmosféra vernisáže, ktorá doznieva v spomienke, vyvoláva opak pohoršenia – prajnú zvedavosť.
