Zažili sme to nedávno, keď sme spolu navštívili výstavu Žlté objatie v múzeu Danubiana. Je aj dobrá rozprávačka a na svet sa pozerá z nečakaných uhlov. Podobné pocity objavovania sme mali aj z jej obrazov.
Vraj máte rada letné dni – kino pod holým nebom, rôzne akcie vonku, pod hviezdnou oblohou. Platí to stále?
To ste isto našli v nejakom staršom rozhovore. V súčasnosti ale viac s deťmi pozeráme doma dévedečká. Hviezdna obloha je stále krásna, túžim po nej, no kina je pod ňou pomenej. Veď človek si všeličo vysníva.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Aké filmy pozeráte? Ktorý je váš obľúbený film?
Väčšinou pozeráme detské filmy a komédie. Ako kedy. Obľúbený film sa mi ťažko vyberá.
Ste zaujímavý typ a viete vystupovať. Ešte vás nikto nepozval účinkovať vo filme?
Našťastie nie. Jednak mám dosť aktivít a jednak mám rešpekt pred hercami, viem, aké je to veľmi náročne zopakovať pred kamerou sedemkrát jeden úsmev, jeden výzor alebo nejakú emóciu. A napokon aj moji modeli by sa k tomu vedeli vyjadriť.
Vám ako výtvarníčke sa to zdá hrozné – opakovať to isté. Vy obraz namaľujete raz, hoci k výsledku sa dostávate tiež hľadaním. Aký je rozdiel medzi hľadaním filmovým a hľadaním výtvarníckym?
Spomínam si, ako jeden známy povedal, že mu vyhovuje maľba, lebo tam obrázky neutekajú, a film je preňho prirýchly. Aj keď sa to nedá takto porovnávať, uvedomujem si – asi aj vekom – že istá pomalosť je nevyhnutná. „Když se věci dějí moc rychle, nikdo si nemůže být ničím jistý, vůbec ničím, dokonce ani sám sebou.“ Tento Kunderov citát nedávno uverejnil kamarát Viktor Suchý, inak jeden z mojich modelov, ktorého nájdete aj na výstave Žlté objatie. Viktorovi práve vychádza zbierka veršov. On sám seba definuje ako pomalého čitateľa a chváli pomalosť.
V pomalosti sa dá lepšie uvažovať o zmysle života. Vy to trocha nadľahčene formulujete ako otázku: Čo s načatým životom? Ale vážne: Čo?
Každé ráno sa na to pýtam a nanovo uvažujem, načo mám dnešný deň. A uvedomujem si luxus, že som zdravá, že sa teším, že mám rodinu a dobrých ľudí okolo seba, to je niečo úžasné! Napriek tomu, keď ma občas chytá únava alebo pocit, že je niečoho priveľa alebo primálo, aj vtedy sa snažím na to nezabúdať. Napríklad som rada s tými, s ktorými sa teraz pripravujem na septembrový festival Ars Electronica. Spolupracujem so Zuzkou Duchovou a s Jakubom Pišekom (Kubriel), ktorý programuje mojich Sadobotov, ale aj s ďalšími.
Foto: Dorota Sadovská
Mohli by ste o výstave na festivale Ars Elektronica v Linzi povedať viac? Je to vraj niečo ako múzeum budúcnosti.
Je to každoročný festival nielen elektronického umenia v Rakúsku, najväčší možno aj v Európe. Ars znamená umenie, ale aj širšie zručnosti. V Centre Ars Elektronica si kladú otázky týkajúce sa techniky, vývoja a zároveň pátrajú aj po ich zmysle a dosahu. Práve umelci, filozofi a vôbec humanitné vedy kladú celkom iné otázky ako vedci technických disciplín. A tie netechnické môžu byť napokon podstatné.
Ide teda o vzťahy medzi umením, technológiami a spoločnosťou. Ako ste do toho výtvarne vstúpili? Vy ste tam vystavovali pred dvoma rokmi, v ten rok ste boli jediná vystavujúca zo Slovenska, mali ste tam aj performanciu s trávovými šatami a dostali ste neskôr aj cenu za mediálne umenie v Japonsku. Čo budete vystavovať teraz?
Projekt Doba plastová vychádza z mojej mnohoročnej zbierky plastových obalov. Keď si napríklad kúpite nožnice, sú v priesvitnom plastovom výlisku, ktorý drží formu aj vtedy, keď nožnice vyberiete. Plastový obal je špecifickou pripomienkou danej veci, aj keď ho väčšina spotrebiteľov hneď po rozbalení vyhodí, takže v ich mysliach akoby ani neexistoval. Alebo obal na čajovej škatuľke – keď je prázdny, ešte sa aj jemne chveje. Z takýchto predmetov bude vytvorené prostredie pre robotické objekty s názvom Sadobot a aj samotný Sadobot vo viacerých rozličných obmenách. Ten sa bude dať ovládať priamo na výstave cez váš vlastný smartfón alebo cez internet z akéhokoľvek miesta. Teda výstavu si môžete aj zo Slovenska prezrieť a spoluvytvárať cez Sadobot. Je to síce robotický objekt, no vyzerá trochu ako odpadok.
Odpadok?
Áno, to sú tie plastové obaly. Je to trochu humorné spojenie inteligentnej techniky s plastovým odpadom. Sadoboty sa hýbu podľa aktivity ľudí, no zároveň akoby mali aj vlastnú vôľu, keďže neplnia zadania iba jedného návštevníka. Skúška bola na výstave v Blansku – dá sa pozrieť video na mojej webstránke. Vtedy fungoval iba jeden Sadobot a nedal sa ovládať cez internet.
Je to náročné na predstavivosť i pochopenie postupov, aspoň pre menej technické typy. O to sme zvedavejší, ale – vy popri tomto experimentovaní aj klasicky maľujete. Dôkaz je kolekcia svätcov na výstave Žlté objatie. Čo vás viac baví – elektronika alebo svätci?
Pre mňa je najdôležitejšie to, čo práve robím.
Teraz ale asi práve prázdninujete?
Asi áno, ale málokto dokáže len nečinne ležať. Ani ja nie. Pôjdeme ešte s rodinou do Tatier a na východ, odkiaľ je manžel. No rozmýšľanie nad svojimi projektmi neviem zastaviť.
Sedíte v kresle a rozmýšľate?
Listujem si vo svojich starších fotkách, potom si niečo predstavujem a premýšľam, skúšam, som nespokojná a začínam skúšať znova… Je to vlastný výskum a otázky, ktoré si kladiem, spájajú všetky moje činnosti – či maľujem, či fotím, alebo robím prostredie pre Sadobotov.
Aké otázky kladú výtvarníci, konkrétne aké otázky si kladiete vy?
Výtvarné umenie sa snaží klásť si čo najúčinnejšie otázku: Prečo? Nezaoberá sa iba formou, ale aj obsahom. Teda dáva nielen otázku: „Ako?“, ale pýta sa aj: „Musí to tak byť? Nemôže to byť aj ináč?“ Umelec je povinný otvárať aj trináste komnaty, používať neprešliapané chodníky a poukazovať aj to, čo je v spoločnosti alebo v živote jednotlivca vytláčané na okraj.
Takže – dostáva sa vám na vaše otázky aj odpovedí?
Čiastočných. Aj v každodennom živote je to tak, vždy žijeme len malý kúsok, akoby výsek. Tým, že žijeme dlhšie a pamätáme si aj tie predošlé, možno trochu predvídať, postupne sa časti spolu spájajú, ale stále je to mozaika a celok možno naozaj uvidíme až po smrti. To je vlastne nielen namáhavé, ale aj fascinujúce.
Foto: Dorota Sadovská
Téma svätcov vám pomáha život lepšie pochopiť? Robíte tú tému už veľmi dlho.
Ja som ich začala robiť v deväťdesiatych rokoch, keď sa také niečo nepestovalo. Stále ale váham, či to ešte robiť a ako to robiť. Ono to vyzerá priamočiaro, ale nie je to také jednoduché a jednoznačné pre mňa. Je to téma, ktorá v európskom prostredí veľmi dlho žila, rezonovala, ale dnes už ako keby sme jazyku symbolov nerozumeli. Pre mňa je aj toto pýtanie sa významné.
Aby sme svätcov pochopili, vy ste ich vlastne obnažili. Aj na výstave Žlté objatie – je to 22 obrazov, 11 žien a 11 mužov, ktoré návštevníka doslova objímu, lebo stojí uprostred nich. Vidíme, že ich maľujete nahých, ako telesné a duchovné masívy, ktoré nám niečo odkazujú. Predtým si maliari pomáhali práve rúchami a charakteristickými predmetmi, ktoré k svätcom patrili. Zvolili ste si ťažšiu cestu, keď ste všetky vonkajšie znaky odstránili?
Chcela som pochopiť, čo je na ktorej postave podstatné, univerzálne, a teda aj súčasné. Preto som ich zbavila šiat, vlasov a iných atribútov. Zostalo iba telo, gesto a emócia. Sú tam zaujímavé príbehy, ktorých zmysel chápeme, iba ak prijmeme obrazný jazyk prirovnaní. Kedysi vizuálnej symbolickej reči aj bežní ľudia viac rozumeli, lebo bola jednotnejšia.
Dnes si teda ľudia v legendách a v umení možno vysvetľujú niektoré symboly aj nesprávne alebo nie dostatočne?
Asi. Vezmime si napríklad sv. Juraja, ktorý premohol draka. Nevieme doložiť existenciu Juraja ani drakov, ale to nás nesmie odradiť. Môžeme sa pýtať: Čo predstavujú obrovské obludy? Intenzívny pocit ohrozenia, môže to byť prírodný živel alebo psychologický problém, etický…? A potom – drakovi dávajú zožrať panny. Čo by asi mohli vyjadrovať? My to berieme, že mu dávali krásne dievčatá, ale vtedy dievča, ktoré nemalo otca alebo brata, bolo v role slabšieho a bezbranného. Teda pre pokoj a pohodlie silných obetovali niekoho nevinného, kto sa nemal šancu brániť. Preto dávali sv. Juraja s drakom pred radnice a aj v Bratislave nájdete jeho sochu v jej blízkosti, na nádvorí Primaciálneho paláca. Dnes nám to môže pripomínať problém korupcie a osobnej konformity mocných. Sv. Juraj má vyzývať, že je dôležité postaviť sa tvárou k problému, že zlu sa nesmie ustupovať na úkor slabších, lebo tým zlo narastá do obludných foriem.
Foto: Dorota Sadovská
Musíme sa zmieniť, že na výstave je obraz sv. Juraja, ku ktorému vám bol modelom spisovateľ Ľubo Dobrovoda. Zaujal ma aj obraz sv. Kláry, lebo má zvláštne gesto – ako keby si cez „kukátko“ z prstov zaostrovala pohľad. Čo je to za sväticu?
Nevychádzam len z tradičnej ikonografie, akceptujem aj súčasnejšie podnety. Našla som, že sa sv. Klára v roku 1958 stala patrónkou televízie a transmisií. To ma zaujalo, preto si na obraze hľadá správny uhol pohľadu na veci. Táto svätica bola v stredoveku súputníčkou sv. Františka.
Nevolíte gestá iba pre efekt. Vyjadrujete nimi aj povahu svätcov?
Napríklad sv. František. Zvyčajne na obrázkoch má radostne otvorené ruky, ale to nie je iba o tešení sa z krásy sveta. Je to hlbšie – o schopnosti prijať život v celku, aj s jeho trápením a nepohodlnými časťami. Veriť, že aj tie majú zmysel a nie sú dôvodom stratiť radosť a osobný pokoj. Veľmi známy je príbeh, kde samotný František definuje skutočnú radosť. Blúdil lesom, prepadli ho zbojníci, vyhladol, zmokol, no nakoniec najhoršie bolo, keď doputoval k svojmu kláštoru natoľko zúbožený, že ho vlastní nespoznali a poslali preč. Veď sociálne vylúčenie od tých najbližších je ťažšie než fyzická devastácia. A on aj v tejto situácii videl niečo dobré! Čiže – nie to je čistá radosť, keď človek beží v slnečný deň po rozkvitnutej lúčke s partnerom, všetko je ideálne ako v reklame (či už tej na veci alebo ideológiu), ale k plnosti života patrí aj prijatie odvrátenej strany vecí. A toto zistenie urobili viaceré filozofie.
A vy ste na to prišli pri štúdiu života svätých? Ešte sa od nich niečo učíte?
Všetci sa vyvíjame. Človek stále rozmýšľa o tom, čo sa mu každodenne prihodí, čo zažije, a vyrovnáva sa s tým. Cítim sa veľmi zraniteľne, uvedomujem si, ako ľahko možno všetko pokaziť a to ma drží od prílišnej sebadôvery.
Na výstave nájde možno odpoveď aj divák. V každom prípade pocíti príjemné objatie myšlienok, emócií a vekov. Veď je to Žlté objatie…
Obrazy sú nasvietené iba denným svetlom a pri ňom vyniká žltá farba vo všetkých odtieňoch tak, ako som ich maľovala. Je to najkrehkejšia žiarivá farba. Myslím si, že tie príbehy sú aj zábavné a že divák – hoci bude medzi svätými – nájde na výstave aj humor a pozemské príbehy. Na výstave v Danubiane sa môžeme stretnúť v sobotu 22. júla o 16.00 na sprievodnom výklade k obrazom Popoludnie v žltom objatí alebo aj v nedeľu 6. augusta o 16.00 na jedinečnom koncerte Šušková spieva Solotruka alebo inokedy až do 3. septembra.
Foto: Tom Mesic
Dorota Sadovská
Narodila sa 5. februára 1973 v Bratislave. Vyštudovala textil na strednej umelecko-priemyselnej škole a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Študovala aj vo Francúzsku. Už ako mladá výtvarníčka sa rýchlo presadila v maľbe, dokonca maľovala interiér kaplnky, ale venuje sa aj iným výtvarným žánrom a technológiám. Má výborné nápady, a tak upútala pozornosť aj v zahraničí. Často vystavuje a patrí aj k výtvarníkom, ktorí sa mohli prezentovať na výškovej budove Ringturm vo Viedni, kde bolo vystavené jej dielo Tri grácie. Známe sú jej obrazy svätcov a anjelov, vydáva občasný časopis SADO, vyšlo o nej viacero kníh, k jej tvorbe sa vyjadrujú aj iní umelci, napríklad Ivan Štrpka alebo Mila Haugová. V toto leto vystavuje v múzeu Danubiana Žlté objatie a chystá sa na festival Ars Elektronica, kde predstaví svojich robotov Sadobotov a ich prostredie.
