Ján Šicko: Snažím sa nájsť dokonalé multimédium

14.08.2017 09:00
Ján Šicko
„Mám rád výzvy, ktoré so sebou nové projekty prinášajú,“ tvrdí Ján Šicko. Autor: ,

V letnom seriáli Pravdy s názvom To najlepšie, čo doma máme vám prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry. V tejto časti predstavíme grafického dizajnéra a intermediálneho výtvarníka Jána Šicka.

Rád sa pohybuje na hraniciach rôznych technológií a disciplín, aj preto mu hovoria hraničiar súčasnej scény. Aj vďaka širokému záberu a intermediálnym presahom, ktoré uplatňuje nielen v dizajne či vo vizuálnej komunikácii, ho len ťažko zaradiť do nejakej škatuľky. Aj keď na Jána Šicka (39) výstižné a trefné formulky nestačia, dostatočne jasne zaňho hovorí práve jeho práca. Ambiciózne projekty, v ktorých sa odráža jeho chuť stále objavovať a prepájať zdanlivo nespojiteľné, patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo u nás na poli umenia a dizajnu máme.

Pochádzate z výtvarníckej rodiny, no napokon ste sa rozhodli venovať počítačom a programovaniu. Kedy u vás nastal tento zlom?

Nikdy som to nevnímal ako zlom, ale ako prirodzený prechod do ďalšej kreatívnej sféry. Kreativita je nosný prvok toho, čo robím. Grafický dizajn, programovanie, voľná tvorba či pedagogická činnosť, to všetko sú oblasti, v ktorých sa realizujem a v ktorých hľadám prieniky. Spojenie programovania s kreativitou považujem za kľúčové vo svojej práci aj vo voľnej tvorbe. Toto spojenie je už v dnešnej dobe prirodzené a navzájom sa nevylučuje.

Nové médiá, intermediálne projekty, výskum vo sfére vizuálnej komunikácie… Venujete sa projektom, ktoré v ľuďoch spočiatku môžu evokovať určitú neprístupnosť, na druhej strane pri podujatiach ako Biela noc sa do mesta zrazu hrnú tisícky zvedavcov. Čím to podľa vás je?

Veľmi záleží na prostredí, kde sa dizajn či umenie objavia. Keď umenie vytrhneme z kontextu galérie a umiestnime ho do verejného priestoru, je ľuďom prístupnejšie. Na tom je formát Bielej noci postavený. Priblížiť umenie verejnosti a zmierniť tak bariéry či ostych pred galériou a umeleckými inštitúciami vo všeobecnosti. Tak je koncipovaný aj výber diel. Ľuďom sa proste páčia svetielka. Aj mne sa páčia.

To zrejme súvisí aj s ďalším prvkom, ktorým je interaktivita.

Interaktivita je pre mňa kľúčová. Vždy nás učili, že sa nesmieme dotýkať exponátov, no doba sa zmenila o 180 stupňov a interaktivita je dnes vyslovene žiadaná. Ide o to naučiť ľudí, aby sa vecí dotýkali, no zároveň navrhnúť systémy tak, aby im porozumeli. Nechcem, aby príliš dlho laborovali nad tým, ako sa ovládajú, no ak sa napríklad rozprávame o digitálnom prostredí, tiež nechcem použiť klasickú myš a klávesnicu.

Jamky & Light Installation Battle from DevKid on Vimeo.

Pri projekte Jamky – postdigitálnom bicom nástroji – ste použili riečne kamene. Ich vkladaním do jamiek možno skladať rôzne zvukové vzory a jednoducho tak vytvárať hudobné kompozície. Boli to práve kamene, ktoré mali pomôcť prekonať prvotný ostych a podnietiť ľudí do interakcie?

Presne tak. Téme užívateľských rozhraní a interakcie človeka s počítačom som sa venoval už v mojej dizertačnej práci. Uvažoval som o tom, ako vytvoriť niečo celkom jednoduché, niečo, s čím dokáže človek pracovať bez ohľadu na vek či znalosti. Človek s počítačom vedie svojím spôsobom dialóg – zadáva inštrukcie a počítač mu na ne odpovedá. Medzitým je rozhranie, ktoré celú komunikáciu sprostredkúva, či už je to monitor, alebo klávesnica. Na jednej strane nás spája, na druhej však stále oddeľuje. Keď napríklad používame myš, vykonávame pohyb inde ako na mieste, kam sa pozeráme, alebo, naopak, pri dotykových obrazovkách si v podstate prstami zakrývame miesto, ktoré je pre nás najdôležitejšie, čo je paradox. Jamky sú v zásade o hre, jednoduchej a absolútne slobodnej. Aj keď po tom búchate alebo si kamene vkladáte do úst, nič sa s tým nestane. No zároveň môžete stále objavovať to, na čo sú Jamky určené. Ide o búranie hraníc medzi užívateľom a systémom.

Do akej miery je pritom dôležitá haptická skúsenosť?

Pre mňa je nesmierne dôležitá. Rád prepájam vo svojich projektoch digitálny svet s fyzickým. Vo svete to nie je nič nové. Ide o sínusoidu, ktorá sa prejavuje vo všetkom, aj v technológiách. Po tom, čo prišli iPhony a ich chladné sklá bez akejkoľvek hmatovej textúry, sa všetko opäť vracia do fyzickej roviny. Hovoríme o tzv. postdigitálnej ére. Už si napríklad nemusíme sadnúť k počítaču, senzory sú obohatené o fyzické objekty v priestore, ktorý bežne využívame. V súčasnosti sa už môžeme stretnúť s tzv. smart bývaním, kde človek systémy ovláda hlasom alebo gestami. Ale ja nie som toho veľký fanúšik. Na jednej strane sa nám tieto technológie snažia pomôcť a vyhovieť, na druhej strane sa tu črtá pre mňa desivá budúcnosť na spôsob Veľkého brata, kde všetky veci budú mať zrazu oči a uši a my prídeme o súkromie.

LookBook from DevKid on Vimeo.

Vy sa však, naopak, z technológií nesnažíte urobiť strašiaka budúcnosti. Pocit familiárnosti vytvára aj ich kombinácia s prírodnými materiálmi. Odráža sa v tom váš vrúcny vzťah k prírode?

Verím, že keď technológie správne uchopíme, dokážu nám pomôcť. Čo sa týka ich prepojenia s prírodnými materiálmi, súvisí to hlavne s mojím detstvom. Vyrastal som v rodinnom dome v Lamači. Mali sme obrovskú záhradu, kde som trávil polovicu času, druhú polovicu som sa hral na počítači. Obaja rodičia sú sochári, pracovali s prírodnými materiálmi, a to človeka chtiac-nechtiac definuje. Keď napríklad zacítim vôňu dreva, čerstvo spracovaného duba, opäť mám tri roky a sledujem na dvore otca pri práci. Alebo modelárska hlina, s tou zase pracovala mama. Možnosť okúsiť ich textúru, teplotu, zadrieť si triesku, mať hlinu pod nechtami, robí zážitok autentickejším. Na druhej strane si práca s technológiami vyžaduje sterilitu, senzory musia byť čisté, často umiestnené vo vákuovom prostredí. Prepájaním týchto dvoch svetov sa snažím o nové formy interakcie človeka so strojom.

Spoločne s Jonatánom Pastirčákom ste založili audiovizuálny projekt Plain, ktorý v reálnom čase vytvára elektroakustickú priestorovú krajinu. Je pre vás výzva spájať prostredie, obraz a zvuk do kompaktného celku?

Keď sa začnete zaoberať priestorom ako nositeľom informácie, skôr či neskôr zistíte, že vizuálna stránka na celkové vtiahnutie človeka do priestoru nestačí. Existuje utopistická vízia, a snažím sa o to aj ja, vytvoriť dokonalé multimédium, ktoré by obraz a zvuk prepájalo do takej miery, že jedna zložka by bez druhej nemohla existovať. Boli by rovnocenné a vzájomne podmienené. S Jonatánom v našom projekte vytvárame prostredie pre dokonalé multimédium, bez projekčnej plochy, kde je „maliarskym plátnom“ len samotný priestor. S prepojením zvuku a obrazu súvisí aj vytváranie mojich vlastných softvérov, ktoré umožňujú analýzu zvukových frekvencií. Môžem sledovať konkrétne frekvenčné pásma, napríklad ľudský hlas, a ďalej s nimi pracovať. Čo sa týka svetla, podľa frekvencií viem meniť jeho intenzitu. Hovorím tu o nástroji, ktorý vyžaduje, aby ho niekto ovládal. Nerobím uzavreté systémy pri ktorých stačí stlačiť „play“. Najdôležitejší je ľudský faktor, čiže interpret. S Jonatánom sa mi spolupracuje veľmi dobre, niektoré veci si už ani nemusíme hovoriť. Projekt Plain vznikol na podnet Hudobného centra v Bratislave pre medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos. Vystúpili sme s ním v New Yorku, Nórsku a Českej republike.

Plain from DevKid on Vimeo.

Ako vie svetlo v tomto prípade konkurovať hudbe?

Nejde o konkurenciu, ide o súzvuk. Vnímame ich inými zmyslami. Dokáže svetlo suplovať niektorú z úloh hudby? Pre mňa je kľúčový dialóg. Svetlo môže pokojne udávať rytmus či vytvárať emóciu, ale zvuk je nenahraditeľný. V projekte Plain sa snažíme o dokonalé audiovizuálneho spojenie. Pracujeme len s bielym svetlom, hlavným prvkom je priestor, v ktorom vytváram svetelné kompozície, ktoré samotný priestor napĺňajú, a podobne ako hudba sa snažia zasiahnuť človeka zo všetkých strán.

Venujete sa aj mappingu – projekciám premietaným na reálne objekty, často fasády historických budov. V súčasnosti ide o veľký trend, no vy k nemu pristupujete trochu inak. Dôkazom sú aj koncerty ako Burlas & Glass (Konvergencie, 2014) či Contrary Motion (festival Radio_Head Awards, 2014). V prvom prípade hudbu umocňovala interaktívna projekcia na klenbách Dómu sv. Martina, v druhom išlo o organ v budove Slovenského rozhlasu. Aké možnosti pre vás mapping prináša?

Mapping využíva priestor, pracuje s jeho reliéfom, no ja som pri ňom veľmi opatrný. Nevytváram spektakulárne projekcie, ktoré väčšinou stoja na „wow efekte“ a, bohužiaľ, často pôsobia gýčovo. Na mappingu ma nezaujíma práca s ilúziou, ale skôr to, ako dokážem priestor uchopiť a kreatívne s ním pracovať. Aj preto sú moje projekcie minimalistické. Povedzme v prípade mappingu k hudbe Philipa Glassa bol príznačný práve minimalizmus a repetitívnosť. Dokonale sa k sebe hodia.

Aj pri mappingu hovoríme o svetelnom dizajne. Čo konkrétne pre vás znamená svetlo?

Svetlo a tmu používam v práci ako základný vyjadrovací prostriedok. Svetlo je pre mňa abstraktná forma informácie. Pomocou neho dokážem formulovať a budovať kompozície v čase a priestore. Svetlo považujem za médium a vnímam ho preto ako fundament vizuálnej kultúry.

Váš dizajn a projekcie dotvárajú aj niektoré predstavenia SĽUK-u. Ako vnímate prepojenie folklóru s novými technológiami?

Juraja Hamara (generálneho riaditeľa SĽUK-u, pozn. red.) si vážim ako profesionála, ale mám ho veľmi rád aj ako človeka. Som jeho fanúšikom najmä preto, že sa takýchto spojení nebojí. Mnoho ľudí, ktorí sa zaoberajú našimi tradíciami a dedičstvom, trvá na tom, že sú sväté a treba ich zakonzervovať. SĽUK, samozrejme, napĺňa aj túto úlohu, no okrem toho sa otvára aj mladým a novému publiku. Hodnoty, ktoré v sebe ľudová tvorba nesie, sa snaží preartikulovať aj prostredníctvom súčasných technológií. Myslím, že je to veľmi záslužná práca, pretože inak môžu vzniknúť skanzeny, ktoré síce budú navštevovať turisti, no už im to nič nepovie. Folklóru v kontexte nových technológií preto hovorím rozhodne áno. Ľudovú tvorivosť vnímam ako niečo, čo je tu s nami stále. To, že sú ľudia kreatívni, je vidno všade. Raz som novodobým folklórom nazval aj demo scénu, v ktorej programátori tvoria tzv. demá, krátke audiovizuálne diela, ktoré sú tvorené kódom. Zväčša nejde o profesionálnych výtvarníkov, no ich motivácia pramení z prirodzenej ľudskej potreby tvoriť.

Ďalším zaujímavým projektom bola výstava Hľadanie krásy, ktorá Slovensko reprezentovala v rámci slovenského predsedníctva aj v Bruseli. Pohrávala sa optickými hračkami z konca 19. storočia ako napríklad zoetrop či mutoskop. Ako vznikol tento nápad?

S nápadom pracovať s animáciou týmto spôsobom prišli Veronika Obertová a Michaela Čopíková z Ové Pictures. My (s Romanom Mackovičom) sme to celé rozšírili o technológie. Jednotlivé obrázky sme rozpohybovávali pomocou elektroniky, senzorov a rôznych mechanických prvkov. Tie sme sa snažili schovať čo najviac a navrhnúť spôsob ovládania tak, aby výsledné objekty pôsobili magicky. Naozaj ma táto práca bavila, pretože súvisí práve so spomínanou haptickou skúsenosťou a užívateľským rozhraním. Pôvodne malo byť všetko z papiera, no aj keď sa mi tá myšlienka páčila, nebolo to možné. Celkovo to bolo veľmi náročné, pretože išlo o prototypy. Všetko sme museli navrhnúť a zostrojiť sami, od najmenšieho ozubeného kolieska cez plošné spoje až po ovládanie. Museli sme veľa skúšať a vyvíjať nové postupy, aby to nakoniec všetko fungovalo tak, ako má. Pre mňa skutočný „dream job“.

Zoetrope • SEARCHING FOR BEAUTY from Ové Pictures on Vimeo.

Niekedy vtipkujete, že ešte pred začiatkom takýchto výstav tam musíte prísť radšej vopred so skrutkovačom vo vrecku. Pre prípad, že niečo nebude fungovať správne. Nerobí to z vás okrem intermediálneho umelca aj technika?

Nielen technika, ale trochu aj cynika. Niektoré projekty sú naozaj výzvou. Nové témy, nové oblasti, nové technológie… Takáto práca si vyžaduje ustavičné štúdium a množstvo výskumnej práce. O to väčšia je radosť, keď nakoniec všetko funguje. Iné je pracovať na stálych inštaláciách a iné na dočasných. Keď som začínal, párkrát som sa aj popálil. Použil som novú technológiu, ktorú som ešte nemal odskúšanú, a potom som tam chodil so skrutkovačom. Dnes ho nosím len preventívne. Vyvinul som systémy, ktoré bez väčšieho problému fungujú už celé roky. Teda, až kým sa nevypáli lampa na projektore.

Považujete sa svojím spôsobom za vynálezcu?

Zdá sa mi to trochu prehnané, ale áno, vynachádzam nové veci. Aj Jamky sú vlastne vynálezom. Momentálne pracujem na tom, aby sa stali produktom, predajným artiklom. Nie je to ukončený projekt. Keď niečo odovzdám, potrebujem sa aspoň na čas presunúť do iných vôd, aby som sa mohol potom s odstupom vrátiť. Nemám rád stereotyp. Mám rád výzvu, ktorú so sebou nové projekty prinášajú. Často ide o zákazky so šibeničnými termínmi, tým pádom ide už od začiatku o krízový manažment. Hrám o čas, no ten adrenalín potrebujem.

Na čom pracujete v súčasnosti?

Mám rozpracovaných pár klientskych projektov, no rovnako rozvíjam napríklad spoluprácu s Jonatánom. Dostali sme otvorenú ponuku ísť opäť do New Yorku a urobiť tam koncert. Chceli by sme nadviazať na projekt Plain. Veľmi ma láka myšlienka zapojiť do kreatívneho procesu aj divákov. Tento rok mám za sebou VJing pre koncert Bolo nás jedenásť na festivale Pohoda, ktorý ma priviedol naspäť ku koreňom, keď som s VJingom začínal. Práca s klasickou stop motion animáciou a videom boli pre mňa relaxom. Baví ma pracovať s mojimi študentmi z MediaLabu na reálnych zadaniach, ktoré presahujú akademickú pôdu. V najbližšom období mám viacero plánov, urobiť si výstavu, viac cestovať so svojimi projektmi, postaviť dom a zabehnúť 100 km.

Autor: Pravda, Robert Hüttner

Ján Šicko

Venuje sa výskumu a tvorbe vo sfére vizuálnej komunikácie a nových médií. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave vedie MediaLab*– laboratórium zamerané na skúmanie hraničných polôh grafického dizajnu. Jeho voľná tvorba sa pohybuje od animácie cez VJing (živé vizuálne umenie) k interaktívnym inštaláciám a počítačovým hrám. V spolupráci so štúdiom Pixelfederation, ktoré založil jeho brat Šimon, vytvoril hru 3bot. V roku 2008 bol finalistom Ceny Oskára Čepana, v roku 2016 sa vďaka interaktívnej knihe LookBook stal víťazom Národnej ceny za komunikačný dizajn v kategórii cena novinárov. Okrem iného navrhuje originálne hračky pre deti, venuje sa aj knižnému dizajnu. Tvorí pod hlavičkou DevKid Studio, ktoré založil v roku 2009.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#To najlepšie čo doma máme #Jonatán Pastirčák #Ján Šicko #Jamky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk