V precízne maľovaných kompozíciách sa Magritte snažil spojením rôznych iluzórnych realisticky podaných predmetov vyvolať u diváka šok, v ktorom sa majú odhaliť ich skryté významy. Kritika mu ale niekedy vyčítala, že netiahol k abstrakcii.
V dobovej belgicko-francúzskej surrealistickej rodine stál René Magritte bokom. Ostatní umelci ho považovali za spiatočníka neschopného plne sa oddať automatizmu, ktorý požadoval hlavný ideológ smeru André Breton. Podľa kritikov – napriek svojej surrealistickej angažovanosti – zostal skôr dadaistom a poetistom. Vyčítalo sa mu tiež, že svoje obrazy koncipuje na efekt, avšak práve pre svoju prístupnosť Magrittove diela doslova zľudoveli.
Aj polstoročie po svojej smrti patrí René Magritte k najznámejším Belgičanom všetkých čias – rovnať sa mu môže snáď len fiktívny detektív Hercule Poirot, komiksový hrdina Tintin, šansoniér Jacques Brel, spisovateľ Georges Simenon či cyklista Eddy Merckx. O to viac sú na neho však Belgičania pyšní. V čase, keď sa v krajine ešte platilo domácou menou, zdobil Magritte 500-frankovú bankovku. Pred siedmimi rokmi v Bruseli na ploche 2 500 metrov štvorcových otvorili nové múzeum venované slávnemu maliarovi.
