Treba sa prikrčiť, aby ste mohli vstúpiť do Žltého objatia. Pokloniť sa svätcom, ktorí návštevníka vítajú s otvoreným náručím? Dorota Sadovská sa s odstupom rokov vracia k téme svätých. „Sexuálne tabu dnes už nie je také silné. Skôr okolo duchovnej alebo náboženskej výpovede chodíme ako mačka okolo horúcej kaše. Svätci sú súčasťou našich dejín umenia. Akceptovala som ikonografiu aj tradičné zobrazovanie,“ hovorí jedna z kľúčových osobností slovenskej výtvarnej scény.
Mnohých cyklom, v ktorom ponúka vlastnú interpretáciu námetu tiahnuceho sa stáročiami, vyprovokovala. A provokuje stále. Napokon, umenie je podľa nej na svete na to, aby ukazovalo aj to, čo ľudia vidieť nechcú. A úlohou umelca je zrkadliť aj všedné či každodenné veci z iného pohľadu. Nanovo. Na svätcov sa pozrela z vtáčej perspektívy. Najviac výčitiek však vyvolala skutočnosť, že ich maľuje ako obyčajných smrteľníkov. Bez krídel, a dokonca nahých. „Telo je človeku to najbližšie, najľudskejšie. Nedokáže sa z neho vyzliecť. Cez telo prežívame i duchovné veci. Je to vlastne aj moja otázka. Prečo sa zaoberám telesnosťou? Keby som však poznala definitívnu odpoveď, už by ma nezaujímalo,“ pokračuje doma i v zahraničí pravidelne vystavujúca maliarka.
Z tvárí muža i ženy možno vyčítať emócie. Očakávanie, smútok, zvedavosť, zmierenie, nepokoj i odovzdanie sa. Stav duše umocňuje gesto a poloha figúry. Nezvyčajnou inštaláciou diváka akoby objímala. Vysoko zavesených devätnásť plátien ho núti vzhliadať k vznášajúcim sa postavám. A prirodzené slnečné svetlo, ktoré k nim preniká a ožaruje ich zhora, znásobuje nadpozemský účinok všetkých odtieňov žltej. „Je to najkrehkejšia žiarivá farba,“ dodáva Dorota Sadovská.
Splnený sľub
„Keď sme v lete 2007 otvárali retrospektívu k osemdesiatke Vladimíra Kompánka, sľúbili sme mu, že aj k jeho deväťdesiatym narodeninám urobíme výstavu. Morálny aj umelecký záväzok sme splnili, aj keď už šesť rokov nie je medzi nami. Napokon, bol a je obrovskou legendou našej výtvarnej scény,“ vysvetľuje riaditeľ Danubiany Vincent Polakovič.
Kaplnky, zvonice, bujaré obrady, jesenné motívy, senníky, ochranní bôžikovia, ženičky… Motívy, ktoré sa v Kompánkových sochách i obrazoch nástojčivo vracajú ako dôverne známa melódia. Originálnym výtvarným jazykom, ktorý zjednodušil na znaky a archetypy, približoval poetiku domova. A rozprával o časoch, ktoré sa už nikdy nevrátia. Mágiou očarený výtvarník nikdy netajil, že jeho videnie je ponorené do detstva.
„Obchádzam vlastne stále to isté. Ľudí, túto krajinu, zem. Raz skúšam čiastkovo, raz celistvejšie vyjadriť sa o tomto pocite. Možno sa znakoslovie v niečom mení. Nezakladám si na tom, že by to musel byť iba trojuholník podobný štítom alebo ženička pripomínajúca senník. Niekedy to môže byť koník – hojdačka detstva, inokedy stĺp – znak (ochranca), žena – zvonička alebo kríž (za všetkým),“ vyznal sa večný rebelant.
V úspornom znakovom tvarosloví zhmotňoval vlastnú predstavu sveta. Imaginatívneho, úprimného a ušľachtilého, v ktorom sa možno vznášať na krídlach fantázie. V jeho sochách i obrazoch ožívajú spomienky, legendy, mýty, fašiangové veselice, nostalgické motívy jesene i rozprávková atmosféra snehom zasypaných vidieckych domcov. Ale aj obrazy každodennej všednosti: ženy za sporákom, chlapi na dvore, vidiečanky na poli či na ceste do kostola.
Pohľad na kolekciu vystavených diel nevdojak vyťahuje zo zásuvky pamäti Kompánkovo vyznanie: „Umenie kráča po špičkách bez hesiel a bez pátosu. Vstupuje naraz ako vľúdny nečakaný hosť, nepredvídane skromný. Ale potom všetko prázdne zaplní a ľuďom je z neho celé tisícročia nevysvetliteľne dobre.“
Ako sa máš, vietor?
Do okrúhlych sklenených platní zatavené náznaky krajiny, na ktorú odkazujú aj matne zelené, sivasté či hnedé farebné tóny zeme. Tri objekty s názvom Pocta Hiroshigemu otvárajú retrospektívu Pala Macha. Originálny sklársky výtvarník nimi vzdal hold v 19. storočí žijúcemu japonskému majstrovi špecifického žánru krajinomaľby zvaného ukiyo-e.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Takmer sedemdesiat diel, ktoré obsadili horné poschodie Danubiany, pripomína jeho tvorivú cestu. „Keďže je to retrospektíva, chcel som po prvý raz ukázať aj práce, ktoré v Bratislave a okolí doteraz vystavené neboli,“ hovorí výtvarník. Jeho tvorba, ktorú charakterizuje experiment, hravosť a zvedavosť, je rozkročená medzi sklom a maľbou. Farby mieša ako maliar, so sklárskymi technológiami pracuje ako sklár. A tvorivé postupy ustavične invenčne inovuje.
„Pracujem iba s abstrakciou. Aj keď to niekedy vyzerá ako prírodný motív či figúra,“ pokračuje Palo Macho. Snaží sa, aby svojimi dielami nerozprával príbehy. Nezaujíma ho popis, dôležitá je kostra, na ktorú vešia významy. Divákov stavia pred neľahkú úlohu. „Zaujíma ma, čo za mojimi dielami vidí niekto iný. Očakávať, že uvidí to isté, čo som vnímal ja, sa nedá,“ vysvetľuje. Názvami nepomáha, buď sú veľmi všeobecné, alebo žiadne. Nanajvýš ponúkne názov cyklu: Dobré nádoby, Fragmenty, Figúra v krajine, Košele…
Popri veľkých sklených objektoch sa nestrácajú ani malé. „Robím ich paralelne s veľkými. Ale nie sú to skice,“ hovorí autor. Série prác neveľkých rozmerov ako Malé cykly či Hľadanie nádob povyšuje nápaditým spôsobom inštalácie, ktorá znásobuje silu ich výpovede. „Denne sa presviedčam o tom, že ide o výnimočnú výstavu. Návštevníci sú nadšení, akého sklára Slovensko má,“ pridáva Vincent Polakovič. Zahraničie pozná Pala Macha azda aj lepšie ako domáce publikum. Najčastejšie totiž vystavuje vonku, minulý rok napríklad aj v najväčšej sále Fínskeho múzea skla v Riihimäki.
Fotografie ako rafinované obrazy
„Majú v sebe mágiu,“ hovorí Petra Lajdová, ktorú uhranuli historické čepce a party. Objavila ju, paradoxne, v Ríme, pri stretnutí s talianskym zberateľom fotografií tradičných odevov z exotických krajín. „Keď som mu ukázala Plickove fotografie, zaujala ho parta z Veľkého Lomu so stuhami, ktorá sa objavila aj v Perinbabe. Bol fascinovaný,“ spomína fotografka.
Zahĺbila sa do odbornej literatúry, radila sa s etnológmi, s vidiečankami, čo veľa pamätajú, hľadali v starých truhliciach, skriniach aj na pôjdoch. Pomáhali aj kamarátky z folklórnych súborov. V Toryskách na Spiši sa jej dokonca podarilo objaviť klenot ľudovej kultúry z roku 1810! V cykle Slovenská renesancia dala vyniknúť kráse a estetike tradičnej tvorivosti. Aj jedinečnému citu pre farebnosť a materiál tých, čo historické pokrývky hláv slobodných aj vydatých žien vytvorili.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Jej veľkoformátové fotografie pripomínajú obrazy starých majstrov holandskej portrétnej maľby. Napriek tomu, že väčšinou svietia farbami, ktorých pestrosť znásobuje jednotné čierne pozadie. Z tieňa zabudnutia vytiahla na svetlo bohatstvo, ktoré fascinuje zdobnosťou, nápaditosťou, komplikovanosťou kompozície, rafinovanosťou čipkovania, zmyslom pre detail aj veľkolepou nádherou. Na ploche dvoch desiatok fotografií – obrazov zachytila variabilitu takmer všetkých regiónov Slovenska.
V ohnisku fotografkinej pozornosti sú, samozrejme, autentické čepce a party. Svetlom a komponovaním záberov však originálne klenoty ľudovej kultúry povyšuje na umelecké diela s výrazným emocionálnym nábojom. Ambíciou Petry Lajdovej nebolo mapovať kultúrne dedičstvo, v Slovenskej renesancii však netají rešpekt, pokoru aj obdiv k vznešenosti a sile jeho odkazu. Rozhodnutie ponúknuť návštevníkovi Danubiany namiesto jednej hneď štyri festivalové výstavy, sa ukázalo ako šťastné. „Od otvorenia si ich pozrelo už trinásťtisíc domácich i zahraničných obdivovateľov umenia,“ konštatuje Vincent Polakovič. A urobiť si výlet za špičkových umením možno ešte do 3. septembra. „Keďže Letný art festival mal nečakaný úspech, pracujeme momentálne na prípravách druhého ročníka,“ dodáva riaditeľ Danubiany.
