„Obrazy Martina Kellenbergera nie sú len kvalitné a pekné, ony aj rozprávajú,“ hovorí kurátor výstavy, historik umenia Bohumír Bachratý. „Martin v nich prešiel celú históriu človeka od Altamiry, Adama a Evy, zrodu kresťanstva, cez Cervantesovho Dona Quijota až po súčasnosť, ktorú reprezentuje napríklad akryl Pegas digitál.“
Výtvarník pôvodne plánoval vystaviť 60 diel. Napokon ich je však oveľa viac. V skromných priestoroch múzea visia bezmála štyri desiatky obrazov, najmä akryly. Dopĺňajú ich grafiky, najstaršia ešte z čias, keď Martin Kellenberger ako školák navštevoval ľudovú školu umenia. Azda neprekvapí, že aj na nej je jeden z autorových najmilších motívov – kôň. „Je z roku 1970. Volá sa V cirkuse a môjho vtedajšieho učiteľa obrázok náramne zaujal. Nedávno som ho opäť vytiahol z archívu a ukázal Bohumírovi Bachratému. Ten vyhlásil, že na jubilejnej výstave ho musíme mať,“ spomína maliar.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ľudské figúry, ale aj krajina. Symboly i doslovné opisy. A v hlavnom motíve kde-tu skrytá drobná kaplnka, dom či strapec hrozna. Zavše písmeno, číslo, znak… A predovšetkým, neúnavne životom cválajúci koník, ustavične snívajúci o premene na bájneho Pegasa.
Kurátor výstavy hovorí, že Kellenbergerova tvorba má ducha, je v nej zakódovaná múdrosť, poézia, človečina. Tiež pokora a zodpovednosť. „Martinove obrazy navyše žiaria farbami. To je sila, ktorá je nesmierne dôležitá v dnešnom svete, kde pribúdajú tiene, nové i staré druhy šedi a dokonca i černe.“
Martin Kellenberger je známy najmä ako mimoriadne plodný ilustrátor. Na svojom konte má desiatky kníh, predovšetkým pre deti. Vo vitrínach si možno pozrieť niektoré z nich: Legendárni Panpulóni Miroslava Válka, Maľovaná abeceda Jána Smreka, Riekanky z čítanky Jarmily Štítnickej, Čertík Froliš Ľuda Zúbka či Prvý bozk Štefana Moravčíka – to sú tie z prvých. Medzi posledné zasa patrí Slovenský rok Kataríny Nádaskej, Slovenské recepty na dni sviatočné, všedné i pôstne Rastislavy Stoličnej-Mikolajovej či Kráľ hadov a Vodníkove zlaté kačky od Petra Glocka a Viktora Majerika.
Foto: Jakub Prokeš
Bratislavský rodák žije a tvorí najmä v Bratislave. Jeho druhým domovom je však Modra. Pochádza odtiaľ polovica jeho rodiny, má tam druhý ateliér, priateľov i známych. Preto sa teší a je hrdý na to, že mu výstavu urobili práve Modrania. Tam sa totiž žije pravý život. Kellenberger vysvetľuje: „Viete, moja stará mama mi kedysi dohovárala: Martinko, nesmieš to hrozno vyzobkávať po jednom zrniečku. Daj si do úst celý strapec. Iba tak ho vychutná pravý Modran!“
Výstava sa končí deň pred Martinom – 10. novembra.
