Ak sa do jednotlivých kresieb začíta, časom príde na to, autorom ktorých je sochár Milan Ormandík, ktoré vznikli v ateliéri maliara Mareka Ormandíka a pod ktoré sa podpísal multimediálny umelec Mišo Ormoš (nickname, ktorým podpisuje svoje vizuálne diela najmladší z rodu).
„Nie je veľa takýchto výtvarníckych rodín. Napríklad neviem o žiadnej aktuálne žijúcej a tvoriacej, ako je tá naša, ktorej členovia troch generácií absolvovali bratislavskú ŠUP-ku. Máme, samozrejme, aj podobné témy, aj postavy, máme však aj oddelené výtvarnícke životy,“ hovorí Marek Ormandík, ktorý projekt inicioval. Otec sochár ostal v Kremnici, syn Marek žije od štrnástich rokov v Bratislave, vnuk Mišo (absolvent pražskej Akadémie výtvarných umení) sa usadil v Prahe.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Bárky unášajúce milencov na vlnách lásky, Cháron prevážajúci mŕtvych do Hádovej ríše, mladá kráska, ktorej spod závoja vykúka lebka ako memento smrteľnosti, kráľ s korunou šaša, Zeus v podobe býka unášajúci Európu… V inštalácii plastík Milana Ormandíka je dlho čo objavovať. Vo výbere z jeho celoživotnej tvorby nechýba ani sochárova diplomová práca – plastika Gauguina. Tichý dialóg s otcom vedie syn prostredníctvom troch pre túto výstavu vytvorených pláten vypĺňajúcich niky.
Héliom plnené balóny sa vznášajú v priestore aj sa lenivo prevaľujú po zemi, v tme podzemia ich rozsvecujú led-diódy. Inštalácia, ktorú Mišo Ormoš nazval Bežný mužský život, vťahuje do priestoru pulzujúceho prchavosťou 21. storočia. V poslednej miestnosti sa týči Pamätník nádeje. Dojem miesta posledného odpočinku, ktorý znásobujú blikajúce a rozvoniavajúce sviečky, zľahčujú dve Ormošove inštalácie. Serotonín – z gaštanov vyskladaná molekula hormónu šťastia a kvet zložený zo siedmich tanierov, na ktorých zvečnil ako v nezvyčajnom denníku svoje pocity, dojmy a myšlienky.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Každý z priestorov vťahuje do inej nálady, do iného sveta. Jedinečný akord, ktorým rozvibrujú emocionálny i myšlienkový svet návštevníka, v ňom bude doznievať ešte dlho po tom, čo galériu opustí. „S istou licenciou sa dá povedať, že svojou tvorbou – v prístupe k médiu, v zobrazovaných témach, metóde ich interpretácie, veľkosti prác aj v spôsobe inštalovania – ilustrujú Milan, Marek a Michal Ormoš Ormandíkovci vývoj výtvarného umenia na domácej scéne za uplynulých šesťdesiat rokov,“ spomenula kurátorka Xénia Lettrichová.
Originálny umelecký zážitok ponúka výstava Dej – Nádej – Beznádej v bratislavskej Galérii Statua do 27. októbra. „Dej v názve odkazuje na Milanove príbehy v sochách, Nádej sa viaže k môjmu ,pamätníku tej, ktorá zomiera posledná' a o Beznádeji vypovedá Mišova prchavá svetelná inštalácia,“ rozšifroval záhadu titulu výstavy Marek Ormandík.
