Práve toto spoločné obdobie českej a slovenskej umeleckej scény predstavuje výstava Československý koncept 70. rokov, ktorú 11. októbra slávnoste otvorili v známej brnianskej Fait Gallery.
Ide o tvorbu, ktorá v tom iracionálnom svete úporne hľadala svoje miesto a rezignovala na zvyčajné estetické aj spoločenské kategórie, tvorbu, kde sa privátne prelínalo s verejným a umenie prijalo svoj étos hlasu – platformy ideí (prírody, vedy, marginalizovaných skupín, humanizmu, gesamtkunstwerku, mieru, slobody…) Vo svete, kde sa umenie (nielen v krajinách „reálneho socializmu“, ale aj v „slobodnom“ svete) stáva dekórom politickej a ekonomickej moci a avantgardné idey sa vyprázdňujú v novom živote –izmov.
To je veľmi zjednodušená charakteristika konceptuálneho umenia, ktorého genéza sa viaže (nielen u nás) k rokom šesťdesiatym a vzdialene k počiatkom moderny, ku kubistickej a dadaistickej revolte a jej povojnovej obrode v hnutí Nového realizmu, fluxusu, minimalizmu, pop-artu, land-artu, arte povera… Ten výpočet môže byť rozšírený o celú zónu telových a telesných modelov, akčných, ale aj materiálnych, priestorových, ak chceme divadelných, tanečných gest, video- a fotozáznamov, partitúr, scenárov, ale aj ich inovácií. Výstava sa koná vo veľkolepých priestoroch bývalej sladovne Královopolského pivovaru, vo Fait Gallery v brnianskej Vaňkovke, ktorá ako súkromná inštitúcia zaštiťuje tvorbu, prezentáciu a aktivity súčasného umenia.
Foto: reprofoto: Fait Gallery
Spojnice a priesečníky
Viazanosť výstavného projektu na Brno je príznačná: Jiří Valoch, teoretik, literát a tvorca, organizátor výstav, ktorý donedávna rozhodujúcim spôsobom pôsobil aj v slovenskom kontexte, J. H. Kocman, Jiří Palla, Dalibor Chatrný, ktorého dielo z cyklu Vlajky z roku 1971 výstavu propaguje (kresbou naznačená čs. vlajka má klin stredového poľa ukončený slučkou šibenice), sú z Brna a spájali obe naše krajiny duchovne aj prakticky. Organizovali návštevy ateliérov a výstav v priestoroch, kde neboli až tak na očiach, i keď nie všetky sa realizovali. K týmto menám sa patrí ešte pripomenúť J. Zikmunda, M. Pospíšilovú, Iva Janouška, Kamila Drabinu a mnohých ďalších, vďaka ktorým žilo v moravských krajoch české a slovenské umenie v objavných stretnutiach…
Výstavu pripravila trojica mladých kurátoriek, ktoré v tom čase objavovali svet a dnes dobovým súčasníkom predstavujú svet ich mladosti – koncept, revoltu, mýtus. Obdivovaný aj zaznávaný. Rovnako v Česku, ako aj na Slovensku. Beata Jablonská z Bratislavy, Denisa Kulejová a Jana Pisaříková z Brna postavili svoj model prezentácie konceptu 70. rokov na modeli umenia na okraji, mimo oficiálnej umeleckej scény, kde profesionálne väzby nahrádza intímna osobná alebo z malého okruhu spriaznených kolegov formovaná myšlienková platforma. Akási mozaika rôznorodých postojov a metód prezentácie od písaného slova, kaligrafického záznamu k fotografii, kresbe, maľbe, notovému záznamu, s dôrazom na nastolenie spoločných východísk českej a slovenskej scény.
Foto: reprofoto: Fait Gallery
Po rokoch od rozdelenia Česko – Slovenska je to prvý raz evidentná snaha poukázať na spojnice a priesečníky tvorby konceptuálnych tvorcov z oboch krajín. Podľa autoriek mali českí a slovenskí tvorcovia ku sebe najbližšie práve v bolestných 70. rokoch.
Aby kurátorky zdôraznili aspekt prekrývania a zbližovania, vytvorili tematické okruhy, ktoré mali vytvoriť bázu na objasnenie týchto téz. Pre trochu zorientovaného diváka je to pohľad neobyčajný a trochu mätúci, lebo autorov a ich autentický autorský príspevok prekrýva sieť tematických sekcií. Uvádzam všetkých desať aj s krátkou anotáciou:
O sekciách
1. Slovo a znak ako konceptuálna správa Táto časť celkom programovo akcentuje paradigmu analytickej lingvistickej koncepcie, slovo a znak ako návraty k sémantickým výskumom, odkrývanie typológie znakov, morfológiu
2. Partitúry Výstava dokumentuje grafickú formu novej hudby, ktorá je rovnako výtvarným, ako aj hudobným fenoménom, a poukazuje na príklady intenzívnej práce v tejto oblasti, ako aj na nový prístup k nazeraniu na grafické a sémantické vlastnosti partitúry
3. Geometria, poriadok a jeho spochybnenie Geometria tela, priestoru, plochy a foriem. Vzťah poriadku a náhody. Modernistická téza dostala novú štruktúru. Osobnú, intímnu, spoločensky živú, smerujúcu k antropologickým aj politickým obsahom.
4. Umenie ako záznam, prežívanie, existencia, osobné rituály, introspekcia Každodenný stereotyp a jeho prežívanie v únikoch a zážitkoch. Vlastné prežívanie a plynutie času, reflexia intímneho a spoločenského
5. Odkaz na ruskú avantgardu, konceptualizácia maľby, kresby a nulový bod obrazu Médium obrazu a jeho sebaskúmanie, odkazy na plochu, bod, farbu, hmotu a jeho postupná dematerializácia – odkazy na čierny štvorec, symbol ruskej avantgardy, a vieru, že skúsenosť umenia vedie k hlbšiemu vnímaniu reality.
6. Projekty, návody, inštrukcie, pozorovania a kozmológia Snaha umenia zmocniť sa vedeckého a racionálneho uvažovania, očarenie jazykom vedy, novými objavmi… zradnosť prístupu, keď pavedecký jazyk poukazuje na spirituálne a transcendentné osobné javy.
7. Príroda ako médium, skúmanie fyzikálnych zákonitostí, príroda a zen budhizmus, efemérne materiálové demonštrácie a environmentálne témy Veľmi široko koncipovaný postoj k prírodnému prostrediu ako únikovej zóne od mestskej civilizácie, ale aj územiu na realizáciu projektov mimo štátnej kontroly. Ohlasy na ekologické a etické otázky.
8. Kartografia ako nástroj záznamu osobných ciest Používanie topografických náčrtov, plánov a máp ako metóda iného pohľadu na priestorové vzťahy a javy, ktoré sú inak nevnímateľné. Dôraz kladú na objektívny a faktografický záznam, ktorý je schopný nastoliť utópiu ako skutočnosť.
9. Autorská kniha Autorské knihy suplovali priestor galérií a výstav. Spolu s médiom pošty sa stali významným prostriedkom distribúcie konceptuálnej umeleckej praxe. Mnohé z autorských kníh sú knihy – objekty, majú špecifické haptické kvality, sú predmetom osobného posolstva.
10. Citácia, interpretácia, apropriácia Polemická otázka média tvorby, originálu a jeho interpretácie, trvalé hodnoty – vizuálne úvahy o fungovaní a kontinuite umenia.
Najkomplexnejší súbor
Obsadenie autormi vymenovaných sekcií neuvádzam, opäť sa totiž vynára otázka, prečo ten a nie ten autor, respektíve tá či oná práca. Niektorí autori sú zastúpení vo viacerých sekciách, iní len v jednej. Komponovanie, respektíve inštalovanie súboru predstavuje municióznu prácu s celkami súborov a ich detailmi, ktorá je vo väčšine šťastne prezentovaná (autorky – kurátorky výstavy sú aj tvorcami inštalácie, niekedy aj v spolupráci s autormi diel).
Foto: reprofoto: Fait Gallery
Môžeme dúfať, že časom vydajú aj katalóg a divák si v pokoji prečíta texty autorov aj kurátorov. Koncept je často písomnou správou a na ploche panelu len ťažko vnímateľnou, zvlášť v konkurencii s desiatkami ďalších odkazov, excentricky umiestnených popisiek, vročení a iných informácií.
Diela na výstavu zapožičali autori, ich rodiny, galérie, zberatelia, je to viac ako desať inštitúcií a množstvo jednotlivcov. Skompletizovať tento úctyhodný súbor predstavuje náročnú prácu a preto je celkom nevhodné, aby sme poukazovali na chýbajúce, respektíve prevyšujúce práce. Je to v tejto dobe asi najkomplexnejší súbor československého konceptuálneho umenia. Skôr máme problém s jeho vnímaním vo vyššie uvedenej schéme, ktorá má byť platformou na „poukázanie spoločných východísk výtvarnej scény, intenzívny dialóg a spoluprácu“.
Túto funkciu spĺňa „časová os“, ktorá mapuje aktivity „alternatívnej scény“ – výstavy alebo akcie v chodbách inštitúcií, v súkromných bytoch, v prírode, spolu s dobovými aktualitami. Dobový kontext vo veľkej miere však uniká, lebo časová os je v rámci obrovskej výstavy opticky marginálna a diela jednotlivých autorov rozptýlené v sekciách s vročením až od roku 1970 orientáciu komplikujú. Ich inštalácia – prevažne kresby, práce na papieri, fotografie na paneloch – vytvárajú obrovské leporelo na prízemí a kontinuálnu cestu na poschodí. Monumentálny objekt – ak výstavu vnímame ako celok – je výsledkom intenzívneho výskumu a naznačenej interpretácie a obdivuhodnej spolupráce – nájsť konsenzus asi nebolo jednoduché…
Sedemdesiat autorov
Stručný výpočet desiatich kategórií, ktoré kurátorky vytvorili pre prezentáciu sedemdesiatich autorov (väčšinou výtvarníkov, ale aj literátov, muzikantov a sociálnych glosátorov), ktorých tvorba je väčšinou ukotvená už v rokoch šesťdesiatych ako už spomínaný Dalibor Chatrný, ale aj Mlynárčik, Filko, Bartoš, Popovič, Knižák, Koller, Milan Grygar a mnohí ďalší, dostáva trochu inú dimenziu.
Foto: reprofoto: Fait Gallery
Hravosť a sociologická polemika obsiahnutá aj v demateralizácii objektu, ktorá bola v konceptuálnych stratégiách 60. rokov zásadnou premisou, tu ustupuje a nastoľuje sa temná existenciálna až expresívna atmosféra, podtexty nielen rebélie, ale kontinuálneho úniku, splynutia umenia a politiky, umenia a života, umenia a vedy. Táto tabuizovaná sféra – umenie ako čistá, štýlovo jasná koncepcia – sa prelína so životom, s politikou, to autorky naznačujú v odkrývaní konceptu 70. rokov. V tejto súvislosti sú tu aj poukazy na neokonceptuálne stratégie a postmoderné popretie spoločenského akcionizmu aj jeho orientáciu na jazyk. Často frekventovaná téza o východnom umení ako reflexii podnetov z centier sa môže uplatniť, ale blízkosť tém a kontakty stredo- a východoeurópskej scény, ako to kurátorky zdôrazňujú, sú živou a žitou skutočnosťou. Brnianska výstava je toho dôkazom. Treba vidieť. Výstava potrvá do 13. januára budúceho roku.
