Martin Kellenberger: Každý by mal mať svojho Pegasa

Známy ilustrátor a maliar Martin Kellenberger je výborný spoločník. Má rád dobrých ľudí, knižky aj víno. Jeho šesťdesiatka je príležitosťou porozprávať sa nielen o jeho práci, ale aj názoroch na dobu, v ktorej žijeme, o miznúcej slušnosti i úcte k tradíciám a skutočným hodnotám.

06.11.2017 16:00
debata

Šesťdesiatka na krku. Čo ďalej?

Uf, to je otázka, ktorá ide priamo na podstatu.

Martin Kellenberger oslávil šesťdesiatku. Foto: Pravda, Robert Hüttner
vystava, martin kellenberger Martin Kellenberger oslávil šesťdesiatku.

Príliš rázna? Máme sa opýtať, ako sa máte?

To nie. Šesťdesiatka nie je nič iné iba číslo, konkrétny deň. Príde to nenápadne, potichu. V tom je plynutie času geniálne, priam magické. Neuveriteľné, nepochopiteľné. Je šťastie, že je to tak. Keby to človek vedel pochopiť, nedajbože ovplyvniť, nedokázal by zasiať žito, sadiť ovocné stromy, dopestovať hrozno, pracovať. Každý sa s tým musí vedieť vyrovnať. Umelec obzvlášť.

Narodili ste sa v Bratislave. Vaším druhým domovom je však Modra, kde máte do 10. novembra výstavu v tamojšom Múzeu Ľudovíta Štúra. Na vernisáži ste povedali, že ste hrdý na to, že vám jubilejnú výstavu urobili práve Modrania. Tam sa totiž žije pravý život. Spomenuli ste starú mamu. Kedysi vám dohovárala: „Martinko, nesmieš to hrozno vyzobkávať po jednom zrniečku. Daj si do úst celý strapec. Iba tak ho vychutná pravý Modran!“

V tej historke sa skrýva veľká múdrosť našich predkov, ktorí si vedeli vážiť prácu, pôdu, pravé hodnoty. V Modre sa cítim veľmi dobre. Mám tam polovicu rodiny, priateľov… Viete, vždy som obdivoval život na francúzskom vidieku. Ľudia tam majú k sebe blízko. Vedia si uctiť kvalitnú robotu, tešiť sa z dobrého vína, voňavého chlebíka i jeden z druhého. Verím že raz to bude aj u nás.

Prečo to tak nie je?

Lebo terajšia doba chce všetko hneď a on-line. Vysoký plat, drahé auto, dom… Sme nedočkaví. A tiež nám chýba úcta a pokora.

Martin Kellenberger ilustroval aj dnes už... Foto: Jakub Prokeš
Martin Kellenberger-kultové knihy Martin Kellenberger ilustroval aj dnes už kultové detské knižky: Panpulóni Miroslava Válka, Maľovaná abeceda Jána Smreka, Riekanky z čítanky Jarmily Štítnickej.

Ako sa to podľa vás prejavuje?

Často aroganciou a nepochopením. Nebezpečenstvo tejto doby vidím v tom, že aj tie dobré vlastnosti, ktoré človek získal napríklad od rodičov, môže časom stratiť. Žiaľ, človek je len človek. Ani ten najlepší si nemôže byť istý, či nepríde o silu a energiu, že bude a ostane aj slušným človekom.

Čo sa proti tomu dá robiť?

Hovorím tomu náter civilizácie. Ľudstvo treba ustavične a neúnavne natierať kultúrou a korektnými ľudskými vzťahmi. Treba si nájsť čas aj na pekné veci, koncerty, výstavy, divadlo… Pretože ak človek ostane bez nich, môže sa stať surový, necitlivý, nešťastný, a životné jazvy bolia oveľa viac.

Sme vari takí hlúpi, že to nevidíme?

Je veľký rozdiel medzi múdrosťou a chytráctvom. Tých druhých je dnes viac. Dokážu si čokoľvek bleskove požičať a nevrátiť. Múdry vie, že keď niečo urobí dobre, nerobí to iba pre seba.

Známy maliar a ilustrátor Martin Kellenberger. Foto: Pravda, Robert Hüttner
vystava, martin kellenberger Známy maliar a ilustrátor Martin Kellenberger.

Myslíte to tak, že keď staviteľ postaví telocvičňu pri škole poctivo, urobí dobre aj deťom, pretože sa tam budú dobre cítiť, nebude im tam fučať ani zatekať, a keď bude budova kvalitne odvetraná, bude i zdravá?

Presne tak.

To sa ľahko povie…

Áno, ľahko povie, ťažko urobí. Všetko dobré chce čas. Pomôcť nám môže aj slovenčina. Náš jazyk pomenováva veci a javy veľmi trefne – v slove chytrosť je aj chytráckosť a prefíkanosť, aj rýchlosť a nedočkavosť.

Prečo sme takí?

To ja veru neviem, chytráci boli asi vždy. Zdá sa mi, že všetkého priveľa škodí. Veď by stačilo brať si k srdcu len naše príslovia a porekadlá: Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, až raz budem Jano, neohneš ma mamo. Sú to jedinečné výstrahy, poučenia, recepty na život.

Esencia múdrosti našich predkov.

Sú to úžasné veci. V súčasnosti sa mi však zdá, akoby sa nám trošku vymkol z rúk ten základný, zdravý model – človek sa narodí, učí, dorastá, dozrieva, odovzdáva svoje vedomosti… Najskôr je učeň, potom tovariš a až napokon majster. Všetko má svoj čas. Dobrý hokejista musí vedieť nielen útočiť, ale aj brániť, hrať za seba i ako súčasť tímu a faulovať čo najmenej. Dnes sa niektoré stupienky preskakujú. Narušila sa rovnováha, čo môže poškodiť región, celú krajinu, kontinent, ba dokonca celé ľudstvo.

Hovoríte o diktáte peňazí?

Peniaze by mali pomáhať spoločnosti a nie ju traumatizovať. Ľudia si vedeli pomôcť; na poli, vo vinohrade, postaviť si kostol, štadión, škôlku aj kultúrny dom. V tejto krajine sa v minulosti nezamykali domy. Keď v dedine vyhorela chalupa, chlapi sa v krčme dohodli a postavili ju znova, spoločne. Verím, že doteraz v nás ostala tá ohromná spolupatričnosť, priateľstvo, úcta k tomu, čo je chlapské a čo stojí v živote skutočne za to. Peniaze sú tlak, zlaté teľa, môžu zaslepiť aj najlepších. Príliš veľa peňazí ničí kultúru a hodnoty. Niektoré veci sa naozaj kúpiť nedajú.

Ako napríklad talent v televízii či na internete. A národ potom slepo uctieva trojdňové speváčky…

Ja verím v renesanciu človečiny.

Kedy sa poučíme? Potrebujeme si nabiť ústa? Niekedy by predsa stačilo málo, a ani by to nikoho nič nestálo: správať sa slušne. Pozdraviť, poďakovať, dodržať slovo… Súhlasíte?

Pravdaže. Umenie je často takýmto lampášom. Ja som ako mladý maliar ešte za socializmu začal maľovať obrazy ako „Rekonštrukcia Odysea“ , „Meranie Trójskeho koňa“, „Prométheov oheň“, „Penelopa“ . Pretože v každej dobe treba povzbudzovať sily kultúry, slobodu, slušnosť a spolupatričnosť. Témou spomínaných obrazov boli hrdinovia, ktorí nás učili, čo je vytrvalosť, cieľavedomosť, spravodlivosť, vernosť, viera, nádej, obeta… Dávali nám základné hodnoty. To sú ozajstné piliere civilizácie.

Kurátor vašej aktuálnej výstavy v Modre, historik umenia Bohumír Bachratý hovorí, že vaša tvorba má ducha, je v nej zakódovaná múdrosť, poézia, človečina. Tiež pokora a zodpovednosť. „Martinove obrazy navyše žiaria farbami. To je sila, ktorá je nesmierne dôležitá v dnešnom svete, kde pribúdajú tiene, nové i staré druhy šedi a dokonca i černe.“ Súhlasíte?

Umenie musí byť slobodné, voľné. Musí v ňom byť aj priestor na filozofiu, experiment. Je ako záhrada, v ktorej kvitnú všetky druhy kvetov a stromov. Extrémizmus nie je žart. Je nebezpečný. Normálny človek sa musí začať báť. O seba, blízkych, osud krajiny, celého ľudstva.

Čo môže robiť umelec? Ustavične na to upozorňovať, vystríhať, kričať?

Kedysi som vytvoril grafiku s názvom Veselý nápev, smutný refrén. Je neuveriteľné, ako sa po rokoch, desaťročiach, ba aj stáročiach vracajú teórie, ktoré sa tvária, akoby mali niečo do seba, akoby im išlo o dobrú vec, núkajú páčivé riešenia. Žiaľ, ľudia zabudli, že takéto nefungujúce recepty už dávno po zlej, často tragickej, skúsenosti aj odsúdili a zavrhli.

Prečo človek ustavične opakuje rovnaké chyby?

Lebo je človek. Keby sme si kedykoľvek mohli posvietiť do minulosti a pozorovať našich predkov, hoci až tých, čo žili v Altamire, azda by sme nerobili toľko rovnakých omylov. Videli by sme zas a znova tie úžasné výdobytky, spojenia, kompromisy, spolužitie, ale aj hádky, konflikty a vojny. Slovom, krvopotne a nesmierne pomaly a postupne získavané zmeny k lepšiemu…

Martin Kellenberger: Banícka Madona, akryl na... Foto: archív M. K.
Kultura, kellenberger Martin Kellenberger: Banícka Madona, akryl na dreve, 2004

Poďme k maľovaniu. Už spomínaný Bohumír Bachratý tvrdí, že vaše obrazy aj rozprávajú. „Martin v nich prešiel celú históriu človeka od Altamiry, Adama a Evy, zrodu kresťanstva cez Cervantesovho Dona Quijota až po súčasnosť, ktorú reprezentuje napríklad akrylová maľba Pegas digitál.“ Robíte to programovo?

Príbeh ľudstva – to je to, čo ma zaujíma. Hoci musím priznať, že pri tvorbe to nie je programové. Obrazy môžu byť aj etudami alebo cvičeniami. Lenže to je dosť málo. Mám rád aj abstraktnú maľbu, ale vždy ma to vracia do magických príbehov človeka. Kde-tu sú epickejšie, zavše ich, naopak, vyčistím až do znaku, symbolu. Vždy je to však o ľuďoch a zakaždým sú tam farby. Veď aký by bol obraz, ak by bol bez farby? Iste, aj ja mám obdobia, kedy sa vo farebnom prejave stíšim, ale potom zase to slnko vyjde a farby sa rozžiaria. Naplním obrazy ľuďmi, zvieratami, znakmi, stopami krajiny…

V čom je podľa vás sila obrazu?

Dobrý obraz vyvolá emóciu, vytvorí atmosféru. Často hovorievam že je ako kozub v obývačke teplo pre celú rodinu. Bez neho by nám bolo smutno a chladno. Boli teórie, že už je všetko namaľované. Zdá sa mi to pritiahnuté za vlasy. Stále sa rodia talenty, ktoré vytvoria jedinečné diela. Každý, kto si doma zavesil obraz, dobre vie, ako sa v tej-ktorej izbe vďaka nemu zmenila nálada.

To už hovoríte o snívaní, pravda?

V maľbe musí byť zakódovaný sen. Keby sme nesnívali, zahynuli by sme. Rovnako, ako keby sme nemali čo jesť. Ja sa snažím do obrazov dať nielen sen, ale aj bežný život a nikdy sa nekončiaci zápas človeka o svet.

Azda by sme mohli povedať, že v umeleckej skratke ste snívanie skoncentrovali do jediného symbolu – vášho najmilšieho motívu – okrídleného koňa Pegasa. Legendárny výtvarník Vincent Hložník koníka zobrazoval ako spoločníka človeka, ktorý mu neúnavne pomáha niesť bremeno života. Váš kôň je trochu iný, veselší. Akoby životom radostne cválal, ustavične sníval o premene na toho bájneho lietajúceho Pegasa…

Aj môj koník je pomocník a prináša nádej. Zároveň je niečím krásnym, čo bolo stvorené. Dokonalou bytosťou. Vždy si spomeniem na obraz zajaca od Albrechta Dürera. Je to len zajac, ale je tak báječne urobený, že môže byť vystavený v galérii.

Vy zvieratá zobrazuje často a rád, však?

Zvieratá sú nádherné. Zaslúžia si náš obdiv, úctu a ochranu. A človek by si mal dávať pozor, aby planétu od zvierat nevyčistil.

Ako sa rodí váš obraz? Prečo často hlavný motív – Pegasa, ľudské figúry, ale aj krajinu – dopĺňate rôznymi symbolmi? Sem-tam do obrazu ukryjete drobnú kaplnku, dom či strapec hrozna. Zavše písmeno, číslo, znak, ktoré divák musí hľadať. Je to azda hra s divákom na skrývačku?

Ide o dopovedanie príbehu. Menšie znaky môžu hlavný motív doplniť a obohatiť. Tiež sa nimi snažím povedať, že život je krásny, bohatý a pestrý.

Stavba Pegasa, 2013 Foto: Pravda, Robert Hüttner
Martin Kellenberger Stavba Pegasa, 2013

Môžete to spresniť?

Je to ako s architektúrou. V meste sa cítite dobre, ak pekné a funkčné domy dopĺňa zeleň, chodníky, lavičky, lampy, fontána či socha. Ak sa developeri alebo úradníci, ktorí to povolili, dopustili faulov, človek to vždy vníma. Býva to aj podvedomé – idete po ulici a zrazu vám niečo prekáža, neviete čo, ale necítite sa dobre. Nemusí to byť ani brutálna hmota novej stavby, ani čosi ťažké, čo opticky padá na celé námestie a dusí ho. Niekedy sú to len drobné detaily, a už to neladí.

Spozná to nielen odborník, ale aj obyčajný človek.

Ide však o to, aby tí odborníci mali priestor a silu na to, aby to tak nebolo. V tom je tá naša povinnosť a zodpovednosť. Ak napríklad máte v meste parky, ľudia sa viac usmievajú, pretože majú kam ísť načerpať energiu, oddýchnuť si. Ale to sme opäť pri opakovaní rovnakých chýb z minulosti a opätovnom hľadaní dávno nájdených riešení. Veď už starí Rimania chceli mať v mestách čerstvú vodu, tieň zo stromov, sviežu zeleň, športoviská, divadlá… Aby sa nasýtilo aj oko a duša. Rovnováha a harmónia – to je umenie života. Patrí k tomu aj to, že po práci má byť oddych. Ak to tak nie je, ľudia začínajú „blbnúť“.

Sú preťažení…

Áno a výsledkom sú nielen hádky, ale aj tragédie. Napríklad dopravné nehody. Preto je nesmierne dôležité nájsť si čas aj na seba, rodinu, priateľov, bicykel, pohár vína, samozrejme, ak je z hrozna. Vždy sa na to gazdu opýtam. Otázka vyvolá strašný smiech, ale chvalabohu naše vína sa v posledných rokoch senzačne zlepšili, mnohé už patria do svetovej špičky. Čo ma však neskutočne mrzí, je fakt, že máme na Slovensku trikrát menej vinohradov ako pred sto rokmi.

Klesajúca výmera viníc je tiež zrkadlom doby. Je ťažké nepredať vinohrad developerovi na stavebný pozemok, najmä ak je to jediný spôsob, ako pomôcť ku kúpe bytu deťom, ktoré si chcú založiť rodinu. Čo vy na to?

Netvrdím, že je to ľahké.

Predať zem po dedkovi a kúpiť za utŕžené peniaze priveľké terénne auto na päť rokov nie je riešenie. Čo potom?

To je otázka skôr pre národohospodára, ako pre maliara a grafika.

Ste známy maliar a ilustrátor. Čo a kedy prevažuje?

Podľa toho, čo prináša život. Hoci knižky bezhranične milujem, ilustrácia mi nestačí. Potrebujem aj maľovať. Voľná tvorba ma dobíja, a, naopak, ilustrácia pre deti ma inšpiruje k maľbe pre dospelých. Keď maľujem, je to iba moja výpoveď, moje nápady. Keď ilustrujem, musím ctiť text a jeho autora. Zistil som však, že knižka sa mi ilustruje lepšie, ak som predtým istý čas maľoval. Maľba pre dospelých robí takú istú službu ako ilustrácia pre deti. Vytvára krásu, estetiku, prináša myšlienku, radosť, môže pobaviť i vzdelávať.

Martin Kellenberger: Adam, Eva a Pegas, akryl,... Foto: archív M. K.
adam-eva-a-pegas Martin Kellenberger: Adam, Eva a Pegas, akryl, 2012

Maľovanie ako dobrý tréning?

Istým spôsobom. Zjednodušene sa to tak dá povedať.

Ako vznikajú vaše knižné ilustrácie? Treba mať knihu dobre prečítanú, zahĺbiť sa do nej?

Samozrejme. Knižka znamená prečítať, pochopiť, naštudovať kopec reálií, drobných motívov. Vďaka ilustrovaniu kníh viem nakresliť skoro všetko. Ale keď dlho nekreslím dogu či jazvečíka, musím sa na ulici pristaviť so susedkou a pozrieť si zblízka uško jej psíka. Neustále potrebujem kontakt so životom.

Najmä ak ilustrujete knihy pre najmenších. Deti neistotu dospelých ihneď prekuknú a neznalosť neodpustia. Sú v hodnotení prísne a nekompromisné.

Ak spisovateľ napíše, že dievčatko má foxteriéra, nemôžem nakresliť iného psa. Ja osobne by som sa cítil oklamaný, keby som ako dieťa dostal knihu, kde by tieto pravidlá neboli dodržané. Protestoval by som. Existujú však výnimky. Sú knižky, ktorých obsah je taký, že ilustrátor si môže vyhodiť z kopýtka.

Ide o mieru. Vincent Hložník ilustroval vyše 350 kníh a tvrdil, že dobrá ilustrácia knihu a jej príbeh iba podporí, nevytŕča z nej. Inými slovami, ilustrátor by nemal byť exhibicionista, ktorý sa predvádza na úkor textu. Čo vy na to?

Je to svätá pravda. Zmysel pre mieru je veľmi dôležitá vec. Buď sú exhibicionisti všetci tvorcovia, spisovateľ, ilustrátor aj grafický úpravca, alebo nikto z nich.

Kniha je teda partnerstvo spisovateľa a ilustrátora?

Určite. Debatujeme o tom, čo by v knihe mohlo byť. Častokrát aj o veciach, ktoré v texte nie sú, ale mohli by tam byť. Také motívy veľmi rád použijem, pretože to knihu ozvláštni, rozžiari, sfarební. Pri rozhovoroch výtvarníka s literátom sa môžu zrodiť aj nápady na celkom nové knižky.

Ilustrovali ste desiatky kníh najmä pre deti. Legendárni sú napríklad Panpulóni Miroslava Válka, Maľovaná abeceda Jána Smreka či Riekanky z čítanky Jarmily Štítnickej. Čo to pre vás znamenalo?

Ilustrovať výborne napísané knihy plné radosti, huncútstva a múdrosti je nádhera i zodpovednosť. Ale stojí to za to, aj keď je to náročné.

V čom?

Ak dnes ilustrujem starší text, musí byť verný tej dobe. Teda aj autá, oblečenie, architektúra, všetko.

Treba byť ustavične v strehu?

Treba byť pripravený dať knižke vierohodnosť.

Významnú časť vašej ilustrátorskej tvorby zaberajú rozprávky. Je ešte klasická rozprávka, kde víťazí dobro nad zlom, pre deti dôležitá?

Jednoznačne! Nazdávam sa, že rozprávky sú súčasťou genetického kódu človeka. Iste, badať rôzne odbočky a hľadanie nových ciest, ale klasická rozprávka je večná. Aj v digitálnej dobe. Ba dokonca ešte dôležitejšia.

Dnešné deti cestujú po svete, kamarátia sa s počítačmi a mobilmi, na dovolenke fotografujú spolu s rodičmi alebo namiesto nich. V čom sú deti iné ako povedzme pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi? Žijú v inom svete?

Je to iný svet, a zároveň ten istý svet. Stále opakujeme rovnaké hlúposti.

Vnímanie detí sa mení. Ako ilustrátor kníh reaguje na dobu mobilov a počítačov? Musíte to zohľadniť?

Nemusím, ale chcem.

Prečo?

Myslím si, že človek musí žiť na pulze doby. Aj Leonardo a Michelangelo takí museli byť. Tiež chceli namaľovať obraz alebo vytesať z mramoru sochu tak, aby to bolo najlepšie v danej dobe. Aj technicky, aj obsahom. Ale malo by to mať pečať svojho tvorcu.

Počítače či digitálne fotoaparáty pomáhajú…

Súhlasím. Keď nám slúžia a šetria čas, je to veľká radosť. Vyrobiť knihu kedysi trvalo aj dva roky. Boli iné technológie, farebné nátlačky sa korigovali aj niekoľkokrát, niekedy aj priamo v tlačiarni. Trvalo to veru dlho.

Prihovárate sa dnes deťom inak? Ilustrovali by ste hoci Válkových Panpulónov ináč?

Najskôr asi nie. Myslím, že som našiel vhodný spôsob. Vo Válkovom texte som objavil jeho krásu, snovosť, radosť, lásku, ale aj obavy a strach. Všetko, čo je v texte, vybadáte aj v ilustráciách. Akurát počítač by som dnes už neurobil ako ozrutnú debnu, výrazne by som ho stenčil.

Používate počítač alebo robíte všetko ručne?

Počítač je, samozrejme, vynikajúci pomocník na grafické úpravy. Ja však v počítači ani nekreslím, ani nekolorujem. Chcem mať z každého obrázka originál. Asi na tom niečo bude, nedávno mi syn, ktorý si s počítačmi skvele rozumie, povedal: "Vieš, otec, niekedy je dobré si tú fotografiu aj vytlačiť.“

Napokon aj ilustrácie sú výtvarné dielo…

To je pravda, hoci u nás sa to tak dlho nebralo. Ilustrácia sa považovala za úžitkovú výtvarnú tvorbu. Avšak nie každá ilustrácia je umelecké dielo. To zas nie. Ani každá maľba či socha nemusí byť umelecké dielo. Ilustrácie sú podľa mňa rovnako cenné ako maľba či grafika. Keď si na stenu zavesíte sériu ilustrácií z obľúbenej knižky, je to paráda. Ak vám je clivo a hodíte okom na tie obrázky, hneď je vám lepšie.

Nezatúžili ste niekedy rozhýbať svoje obrázky animáciou? Urobiť z nich film?

Neuvažoval som o tom. Páčili sa mi síce večerníčky, ale chýbal mi impulz. Potom si ma však našla režisérka Helena Slavíková-Rabarová. Pustili sme sa do série večerníčkov o tatranských štítoch. Urobili sme dve časti – Kriváň a Lomnický štít – a potom nám stopli dotácie. Zámer bol úžasný. Malo to byť sedem rozprávok o najkrajších slovenských vrchoch. Tie dve hotové časti z rokov 1995 a 1997, samozrejme, žijú a už ich viac ráz vysielali.

V čom sa táto práca najviac líši od ilustrovania kníh?

Maľoval som obrovské pozadia, rozkresľoval stovky figúr. Nestačil som na to sám, robil na tom tím senzačných ľudí. Z tohto obdobia vznikla aj výstava v Bibiane Rozhýbaný ilustrátor. Animovaný film je čarovný svet. Je mi ľúto, že ateliéry na Kolibe dopadli ako dopadli.

Výtvarník Martin Kellenberger a redaktorka... Foto: Pravda, Ivan Majerský
súťaž Vianoce 2016, kresby, Martin Kellenberger, Zora Handzová Výtvarník Martin Kellenberger a redaktorka Pravdy Zora Handzová s kresbami detí.

Aj kniha je tímová robota. Čo pre vás vlastne znamená?

Knižka je pre mňa zázračná ukážka symbiózy slova a obrázkov. Symbol niečoho jedinečného. Tvrdím tiež, že knižka je ako malá výstava, ktorú môže mať každý doma. Dospelákovi stačí ilustrácia či grafika na obálke. Dieťa potrebuje viac. Potrebuje svet, ktorý môže vidieť, môže si ho ohmatať ba dokonca ovoňať. Mojou túžbou a ambíciou je, aby knižka bola plná prekvapení, aby sršala flórou, faunou, architektúrou, figúrami. Kniha s obrázkami odrazu ožije. Je však dôležité, aby knižky neboli plytké a ploché, musia mať iskru, šťavu, ihravosť, radosť, veselosť, myšlienku, múdrosť. Napríklad, že prírodu treba šetriť a chrániť. Vždy som chcel, aby dieťa dostalo v knihe to najlepšie. A stále chcem robiť dokonalé obrázky – ako anglické autíčka „angličáky“, ktoré sme ako deti zbierali.

Ako dosiahnuť a udržať takú úroveň?

Je to ťažké. Najmä dosiahnuť akýsi balans – aby obsahoval výtvarnú kvalitu, ale aj radostné uznanie dieťaťa.

Spätná väzba je pre vás dôležitá?

Samozrejme, ako pre každého. Každý ohlas i podpora sú významné. Výtvarník je ako športovec. Keď má fanúšikov a povzbudzujú ho, pridá ešte jeden gól alebo zrýchli a dosiahne o sekundu lepší čas. Je to ako torta od mamy k narodeninám, úsmev od pani učiteľky, čas strávený s rodinou, priateľmi. Bez ľudských prejavov by sme neboli tým, čím sme.

To chcete dostať do každej knižky?

Ani peniaze, ani technika ľudské teplo nenahradia. Môžu nám iba pomôcť. Jeden múdry Američan to nazval Virtual insanity – virtuálna choroba, šialenstvo, nepríčetnosť. Deti by nemali stratiť šancu hrať sa s loptou na ihrisku či na lúke, jesť chlieb s masťou a cibuľou a čítať ilustrované knihy.

Martin Kellenberger hovorí, že v živote je... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Martin Kellenberger Martin Kellenberger hovorí, že v živote je potrebné nájsť si čas na priateľov aj pohár dobrého vínka.

Už niekoľko rokov ste garantom a hlavným hodnotiteľom obrázkov v detskej súťaži denníka Pravda Moje najkrajšie Vianoce. Badať zmeny v správaní a chápaní detí aj tam?

Túto prácu si veľmi vážim, je to aj nesmierna pocta. Na druhej strane je to čertovsky ťažké, priznávam, že dokonca z roka na rok ťažšie. Deti sa nemenia, mení sa móda. V obrázkoch vidno silný vplyv pedagógov, všelijaké trendy: flitre, gélové fixky, vosk… Dá sa však vypozorovať, ktoré z detí sú ďalej. To je to hlavné. Nie som veľký priaznivec vodení detí za ručičky, aranžovania.

Poučenie treba, najmä pri starších. Iba malé deti ho nepotrebujú…

Deti treba učiť tak, aby nestratili chuť niečo robiť a zároveň ostali samy sebou. Ak stratia radosť, je to koniec. Hokej nemôže hrať dobre ten, kto má rád hokejku, ale nemá rád korčule. Pri hodnotení treba byť sám sebou. Je mi jedno, kto je autorom obrázka, či chlapec, alebo dievča. Cení sa originalita.

Dvanásť rokov ste boli pedagógom na vysokej škole architektúry, učili ste kresliť zátišie a figúru, prednášali ste o výtvarnom diele v architektúre, viedli ste výtvarné plenéry. Čo bolo najťažšie?

Je to pekná a silná skúsenosť. Najdôležitejšie je nevziať študentom ich sny, radosť, motivovať ich. Robiť všetko pre to, aby našli sami seba. Vždy som však študentov učil aj to, aby okrem hľadania svojej individuality nezabudli aj na to, že sú členmi kolektívu.

Prečo ste potom prestali?

Už toho bolo dosť. Človek sa musí vedieť rozhodovať, a ja som postupne zistil, že chcem viac času venovať niečomu inému. Je to ako v tej starej pesničke od Olympicu. Chýbal mi ôsmy deň.

Je pravda, že čím je človek starší, tým rýchlejšie mu letí čas?

Je. A nič sa s tým nedá robiť. Preto sa snažím svoj čas využiť čo najlepšie, nestratiť krídla cválajúceho Pegasa a priazeň múzy. A pri tom si nájsť čas aj na priateľov a pohár dobrého vína.

Martin Kelleberger

Narodil sa 11. októbra 1957 v Bratislave. Študoval na katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (v rokoch 1976 – 1980, u Ľudovíta Hološku a Alexandra Viku). Do roku 1982 bol výtvarným redaktorom vo vydavateľstve Tatran, neskôr vo vydavateľstve Mladé letá – do roku 1992. V súčasnosti je vysokoškolský pedagóg na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Venuje sa voľnej tvorbe, ilustrácii, grafike, maľbe a animovanému filmu. Pôsobí tiež v oblasti hudby ako klavírista. Vystavuje doma i v zahraničí (Paríž, Moskva, Viedeň, Missouri, Budapešť, Graz atď., získal viacero ocenení – napríklad v roku 2001 Cenu Ľudovíta Fullu). Je synom výtvarníka Ľubomíra Kellenbergera.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Modra #jubileum #Martin Kellenberger